Nepovolené stavby predstavujú v súčasnosti na území Slovenskej republiky jeden z vážnych právnych problémov, ktorý je potrebné riešiť. Právna úprava a jej realizácia sa javí ako nedostatočná na nastolenie právneho stavu, teda na zabezpečenie odstraňovania nepovolených stavieb, a čo je dôležitejšie, na zabezpečenie predchádzania ich vzniku. Súčasná situácia je komplikovanejšia vo vzťahu k nepovoleným stavbám patriacim osobám zo sociálne vylúčených spoločenstiev, pričom na území Slovenskej republiky ide najmä o príslušníkov rómskej menšiny. Ide o špecifickú sociálnu skupinu, ktorá sa svojím spôsobom života odlišuje od majoritnej spoločnosti, a preto aj pri riešení otázky nepovolených stavieb sa musia vo vzťahu k týmto spoločenstvám hľadať špecifické riešenia nie len právneho charakteru, ale musí byť braný do úvahy aj sociálny rozmer daného problému.
Z tohto dôvodu je potrebné skúmať problematiku nepovolených stavieb patriacich osobám zo sociálne vylúčených spoločenstiev v širšom kontexte, nie len z hľadiska právnej úpravy uskutočňovania stavieb. Na pochopenie súčasného stavu a dôvodov vzniku nepovolených stavieb je potrebné zaoberať sa tiež historickým vývojom, predchádzajúcou právnou úpravou a sociálnou politikou štátu v minulých obdobiach, keďže tento problém nadobudol súčasnú intenzitu v priebehu viacerých desaťročí.
Sociálne vylúčené spoločenstvá
Problematika sociálneho vylúčenia vo vzťahu k celým spoločenstvách sa v období posledných dvoch desaťročí dostala do centra sociálnej politiky štátov na vnútroštátnej úrovni aj na úrovni Európskej únie, čo súvisí najmä z hospodárskymi a sociálnymi zmenami v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, pričom najväčšie zmeny sa udiali v krajinách bývalého východného bloku, z ktorých sa niektoré, medzi nimi aj Slovenská republika, stali členmi Európskej únie, pričom životná úroveň bola v týchto krajinách výrazne nižšia ako v západoeurópskych členských štátoch. Preto sa začali vyvíjať snahy o zlepšenie životných podmienok obyvateľstva Európskej únie, aby sa dosiahli prijateľné podmienky vo všetkých členských štátoch.
Pojem sociálne vylúčenie
Predtým ako sa budeme zaoberať problematikou sociálneho vylúčenia v širšom kontexte, je potrebné najskôr tento pojem definovať.
Definícia pojmu sociálne vylúčenie1 nie je v odbornej literatúre ani v právnych predpisoch, ktoré používajú tento pojem, jednoznačná. Viacerí odborníci uvádzajú, že nevýhodou tohto pojmu je jeho prílišná všeobecnosť.2 Sociálne vylúčenie je možné skúmať iba v súvislosti s konkrétnymi životnými podmienkami v konkrétnej oblasti. Pri skúmaní sociálneho vylúčenia je potrebné zohľadňovať konkrétne ukazovatele, akými sú sociálny, hospodársky vývoj, ekonomický stav a stav prosperity na určitom území. 3 Sociálne vylúčenie predstavuje mnohostranný jav, podstatou ktorého je vylúčenie jednotlivcov alebo celých skupín obyvateľstva z určitej oblasti života spoločnosti v dôsledku straty sociálnych väzieb, nedostatočná participácia vylúčených osôb na aktivitách, na ktorých sa ostatná časť spoločnosti zúčastňuje. 4
Obsah sociálneho vylúčenia a jeho forma sú charakterizované viacerými aspektmi, na základe ktorých sa prejavuje v rôznych podobách, pričom v názoroch odborníkov z oblasti sociológie neexistuje jednoznačné vymedzenie týchto aspektov. Medzi najčastejšie uvádzané aspekty sociálneho vylúčenia, ktoré uvádza vo svojej práci aj Lukáč, patrí: ekonomické, kultúrne, priestorové, politické, sociálne vylúčenie (v užšom zmysle), vylúčenie z prístupu k sociálnym službám. 5
Ekonomický aspekt patrí medzi najvýznamnejšie charakteristiky sociálneho vylúčenia, ktorého podstatou je vylúčenie zo životného štandardu danej spoločnosti. Ekonomické vylúčenie je prvotne podmienené neuplatnením sa na trhu práce, pričom zahŕňa dlhodobú nezamestnanosť, vykonávanie príležitostných prác a celkovú neistotu zamestnania.
Priestorový aspekt sociálneho vylúčenia je v spoločnosti veľmi badateľný, keďže predstavuje koncentráciu príslušníkov určitej sociálnej skupiny na konkrétnom území, ktoré je istým spôsob izolované od prostredia, v ktorom žije zvyšok spoločnosti. V tomto prípade izolovanosť nevzniká tvorbou viditeľných hraníc, ale skôr v dôsledku vytvárania nehmotných bariér, ktoré sú budované medzi vylúčeným spoločenstvom a zvyškom spoločnosti na základe absencie vzájomného kontaktu.
Politický aspekt predstavuje nízku úroveň politickej aktivity, nízku volebnú účasť, stratu záujmu o politické dianie a nedôveru v politiku, v horších prípadoch aj odopieranie politických práv.
Pre sociálny aspekt (sociálne vylúčenie v užšom zmysle) je charakteristické bezdomovstvo, kriminalita, nechcené tehotenstvá mladistvých.6
Všetky zložky sú špecifické, no napriek tomu spolu súvisia a navzájom sa prelínajú. Podľa prítomnosti jednotlivých aspektov je možné určiť konkrétnu formu, podobu sociálneho vylúčenia.
Osobami, ktoré sú postihnuté sociálnym vylúčením, môžu byť jednotlivci, rovnako aj sociálne skupiny, spoločenstvá ľudí, preto niektorí autori rozlišujú individuálnu a skupinovú dimenziu sociálneho vylúčenia.7 Môže ísť o osoby v dôchodkovom veku, hendikepovaných, migrantov, etnické skupiny, atď. V prípade jednotlivcov sociálne vylúčenie predstavuje absenciu sociálnej roly, ktorá neumožňuje začlenenie do sociálnych vzťahov a sietí.8 Pre účely tohto článku je dôležitý najmä priestorový aspekt vylúčenia, ktorý je vnímaný hlavne vo vzťahu k sociálnym spoločenstvám ako celkom, menej vo vzťahu k jednotlivcom, keďže práve následkom priestorovej izolovanosti týchto spoločenstiev dochádza k vytváraniu odlúčených osád vo vidieckych oblastiach a osamotených mestských štvrtí. Keď hovoríme o sociálnom vylúčení ako o vzdialení sa od uznávaných štandardov života spoločnosti, jej noriem a hodnôt na základe odlišnej kultúry a odlišného spôsobu života, ako ohrozené sociálnym vylúčením sa javia najmä etnické minority, v podmienkach Slovenskej republiky pôjde najmä o rómsku menšinu.
Viacerí odborníci upozorňujú na nesprávny postoj pri vymedzovaní sociálne vylúčených spoločenstiev čisto na etnickom princípe, pokiaľ ide o rómsku menšinu. Ponímanie Rómov ako jednotnej etnickej skupiny neumožňuje určiť, či ide o osoby, ktoré sa nachádzajú v nevyhovujúcom sociálno – ekonomickom postavení, a potrebujú poskytnutie sociálnej pomoci, alebo ide síce o príslušníkov rómskej menšiny, ale na sociálnu pomoc nie sú odkázaní, keďže sú schopní zabezpečiť si dostatočné podmienky pre život sami. Snahy o riešenie sociálneho vylúčenia vo vzťahu k rómskemu etniku sa vyznačujú konceptuálnou nejednoznačnosťou, keďže pojmy a koncepty, ktoré sa vyskytujú v politickom aj akademickom kontexte, sú používané bez teoretického základu. V dôsledku tejto nejednoznačnosti dochádza k „zmiešavaniu“ sociálnej a menšinovej politiky, keďže nie je jasne stanovená cieľová skupina, ani konečný cieľ aktivít na riešenie problematiky sociálneho vylúčenia, a preto nie je jednoznačne stanovené, komu a aký typ podpory má byť poskytnutý. Dochádza tak k stretu snáh o sociálnu inklúziu, začlenenie Rómov do spoločnosti na etnickom princípe a snáh o inklúziu sociálne vylúčených osôb na individuálnom princípe bez ohľadu na etnickú príslušnosť.9
Sociálne vylúčenie v podmienkach Slovenskej republiky
V podmienkach Slovenskej republiky nie je koncepcia sociálneho vylúčenia dostatočne rozpracovaná, pretože chýbajú systematicky zbierané údaje o jednotlivých aspektoch určujúcich obsah a podobu sociálneho vylúčenia.
V predchádzajúcich obdobiach sa skúmala najmä chudoba, pričom základným ukazovateľom určujúcim sociálnu situáciu bola výška peňažného príjmu. Prvá definícia chudoby bola uvedená v Národnom akčnom pláne sociálnej inklúzie 2004-2006. Podľa tejto definície chudobou trpeli ľudia, ktorých príjem a iné zdroje boli nedostatočné na dosiahnutie takej životnej úrovne, aká je akceptovateľná v spoločnosti, ktorej sú súčasťou.10 V oficiálnych štatistických dokumentoch aj právnych predpisoch sa používali pojmy hmotná núdza alebo sociálna odkázanosť. Ľudia sa ocitajú v hmotnej núdzi, keď ich príjem nedosahuje životné minimum, spoločensky uznanú minimálnu hranicu príjmov.11
Ostatné aspekty a dimenzie sociálneho vylúčenia neboli dlho skúmané, ani brané do úvahy pri vytváraní sociálnej politiky. Absencia spracovania problematiky sociálneho vylúčenia na relevantnej úrovni je spôsobená do istej miery aj nemožnosťou skúmania tejto problematiky pred rokom 1989. V súvislosti s členstvom Slovenskej republiky v Európskej únii začali prenikať teoreticky prepracované koncepcie boja proti sociálnemu vylúčeniu na naše územie, avšak odborníci poukazujú na fakt, že preberané sociálno – politické zásady sú vytvorené na základe špecifických skúsenosti v ostatných krajinách Európskej únie a predstavujú súčasť verejnej politiky, ktorá sa formovala počas dlhšieho obdobia, a preto mechanické prevzatie takto vytvorenej koncepcie bez skúmania jednotlivých aspektov príznačných pre podmienky nášho štátu nepovedie k riešeniu problému sociálneho vylúčenia. Teoreticky prepracovaná koncepcia preniká do oficiálnych dokumentov, a tak k vytváraniu stratégií dochádza bez širšej odbornej diskusie a skúmania konkrétnych podmienok.12
Na úrovni Slovenskej republiky problém, ktorý si vyžaduje komplexné riešenie, prestavuje predovšetkým sociálne vylúčenie spoločenstiev, menej vylúčenie jednotlivcov. Sociálne vylúčené spoločenstvá v našich podmienkach tvoria najmä príslušníci rómskej menšiny, združujúci sa na konkrétnych územiach hlavne v oblasti východného Slovenska, ktorých spája rovnaká životná úroveň a nevyhovujúca sociálna situácia.
Doterajšie aktivity v oblasti sociálnej politiky štátu, ktoré smerujú k riešeniu sociálneho vylúčenia osôb patriacich k rómskej menšine, predstavujú najmä tvorbu rôznych programov a opatrení, ktoré sa však javia ako nedostatočné. Problémom je aj nesystémovosť, absencia komplexných riešení a trvalá neudržateľnosť uskutočňovania opatrení, keďže sa realizujú iba krátkodobo, alebo jednorázovo. K riešeniu situácie neprispieva ani nastavenie systému štátnej sociálnej pomoci, ktorý je do istej miery demotivačný pre sociálne vylúčené osoby bez pracovných návykov a bez snahy o vyriešenie ich sociálnej situácie vlastnými silami, pretože sociálny systém predstavuje pre majoritnú spoločnosť podporný rámec na zabezpečenie základných životných podmienok, pričom v prípade sociálne vylúčených osôb sociálne dávky znamenajú jediný zdroj príjmu a ekonomického zabezpečenia, ktorý je však dostatočný na prežitie, a preto vylúčené osoby nie sú motivované k trvalej zmene svojho sociálneho statusu vlastnou aktivitou.13
V roku 2011 bol pripravovaný návrh zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách, ktorého cieľom bolo vymedzenie legálnej definície pojmu sociálne vylúčenie a navrhnutie indikátorov sociálneho vylúčenia, na základe ktorých by bolo možné určiť konkrétnu skupinu obyvateľov určitej lokality za sociálne vylúčené spoločenstvo, vytvorenie zoznamu sociálne vylúčených spoločenstiev, aby bolo zrejmé, akým cieľovým skupinám má byť poskytnutá pomoc, a zároveň cieľom bolo vytvorenie právneho rámca na zlepšenie situácie v oblastiach, akými sú zamestnanosť, vzdelanie, bývanie, zdravie a sociálne veci príslušníkov sociálne vylúčených spoločenstiev, čím sa mali vytvoriť predpoklady na trvalo udržateľné zvyšovanie kvality života týchto spoločenstiev.14
Napriek tomu, že materiály k návrhu zákona uvádzali viacero typov sociálne vylúčených spoločenstiev, napr. ľudia drogovo závislí, zoskupenia na územiach s nerozvinutou ekonomickou štruktúrou a občianskou vybavenosťou, zoskupenia rómskeho obyvateľstva, ktoré predstavujú z dlhodobého aj kvantitatívneho hľadiska najväčší problém, definícia sociálne vylúčených spoločenstiev mala mať teritoriálny charakter.15 Rozhodujúcim kritériom na určenie statusu príslušníka sociálne vylúčeného spoločenstva mal byť pobyt osoby v lokalite, ktorá bola vyhlásená za sociálne vylúčené spoločenstvo na základe stanovených indikátorov.16 Zoskupenia žijúce v týchto lokalitách boli vymedzené ako časť obyvateľstva žijúca v priestorovo oddelených sídlach, ktoré sú typické svojpomocne postavenými príbytkami nízkeho štandardu bez základnej infraštruktúry. Ďalšími charakterizujúcimi znakmi je nízka úroveň vzdelania, nízka miera zamestnanosti, zlý zdravotný stav odrážajúci nevyhovujúce životné podmienky, závislosť na systéme štátnej sociálnej podpory.17 Návrh zákona sa mal vyhnúť definovaniu sociálne vylúčených spoločenstiev na etnickom princípe, zo skúseností a dlhodobého pozorovania vývoja spoločnosti je však zrejmé, že osoby postihnuté sociálnym vylúčením sú najmä príslušníci rómskej menšiny.
V konečnom dôsledku návrh zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách schválený nebol, a v súčasnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje právny predpis, ktorý by definoval pojem sociálne vylúčenie a ponúkal komplexné riešenia tohto problému.
Adekvátne bývanie a pozitívny záväzok štátu
Bývanie je možné vo všeobecnosti charakterizovať ako základnú potrebu ľudí, ovplyvňujúcu kvalitu života, na ktorú sa viaže uspokojovanie ďalších potrieb. Dá sa chápať aj ako špeciálny tovar, ktorý je finančne náročný, a preto pre niektoré skupiny obyvateľstva je získanie primeraného bývania problematické, niekedy až nemožné. Nemožnosť zabezpečenia bývania a nedostatočné podmienky pre život, ktoré nespĺňajú štandard spoločnosti, prispievajú k sociálnemu vylúčeniu, čo potvrdzujú aj ustanovenia medzinárodnoprávnych predpisov, ktoré uvádzajú právo na adekvátne bývanie v súvislosti s ochranou pred sociálnym vylúčením. Podpora bývania zo strany štátu vypovedá o ekonomickej úrovni daného štátu, aj o solidarite spoločnosti.18
Adekvátne bývanie v medzinárodných dokumentoch
Definíciu adekvátneho bývania je možné nájsť vo Všeobecnom komentári č. 4, ktorý bol prijatý Výborom OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Predstavuje jedinú širšiu interpretáciu práva na adekvátne bývanie v medzinárodných dokumentoch o ľudských právach. Výbor OSN poukázal na to, že právo na adekvátne bývanie nemôže byť interpretované príliš úzko, treba ho chápať ako právo na bezpečné a dôstojné bývanie.19 Všeobecný komentár č. 4 v článku 8 uvádza sedem minimálnych kritérií, ktoré definujú adekvátne bývanie:
• právna forma bývania
• dostupnosť služieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry
• finančná dostupnosť
• obývateľnosť
• prístupnosť
• poloha
• kultúrna vhodnosť.20
Právna forma bývania predstavuje garanciu právnej ochrany pred núteným vysťahovaním, obťažovaním, a inými hrozbami. Neexistencia istoty právnej formy bývania znamená, že osoby, ktoré obývajú určité obydlie, nevedia, čo sa s ním v budúcnosti stane, a žijú s vedomím, že o toto obydlie môžu prísť. Ide najmä o prípady, keď tieto obydlia neboli postavené v súlade s právnymi predpismi, ich užívanie nemá základ v práve, alebo nespĺňajú požiadavky na to, aby boli považované za plnohodnotné obývateľné nehnuteľnosti. Istota právnej formy bývania dáva ľuďom dôvod na vylepšovanie svojich obydlí, a ich udržiavanie v čo najlepšom stave.21
Požiadavka dostupnosti služieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry v sebe zahŕňa potrebu ochrany zdravia, bezpečnosti, pohodlia, infraštruktúrnej vybavenosti, dostatočný prístup k pitnej vode, energiám, kanalizácii, odvozu odpadu, atď.
Finančná dostupnosť bývania znamená, že finančné náklady spojené s bývaním by mali byť na takej úrovni, aby neznemožňovali ani neobmedzovali uspokojovanie iných základných potrieb. Podľa Všeobecného komentára vlády štátov by mali zabezpečiť, aby náklady na bývanie zodpovedali príjmom obyvateľstva, a tiež zabezpečiť vytvorenie systému podpory bývania pre tých, ktorí nie sú schopní sami získať finančne dostupné bývanie. Nájomcovia by mali byť chránení pred neprimeranou výškou nájomného a jeho neprimeraným zvyšovaním.
Adekvátne bývanie musí byť obývateľné, čo je splnené za podmienok dostatočného priestoru, bezpečného technického stavu, ochrany pred chladom, vlkom, dažďom, vetrom, horúčavou a inými vplyvmi, ktoré môžu viesť k ohrozeniu zdravia.
Podmienka prístupnosti sa týka najmä znevýhodnených skupín, akými sú starší ľudia, deti, duševne postihnutí, ľudia s trvalými zdravotnými problémami, obete prírodných katastrof, ktoré trpia určitým znevýhodnením vo vzťahu k získaniu adekvátneho bývania. Z tohto dôvodu by vládna politika mala brať prioritne do úvahy špecifické potreby týchto osôb.
Kritérium polohy podľa čl. 8 vyžaduje, aby sa obydlia nachádzali v oblasti s prístupom k pracovným príležitostiam, zdravotným strediskám, školám a iným sociálnym zariadeniam, a to vo veľkých mestách ako aj vidieckych oblastiach. Zároveň sa obydlia nemajú nachádzať v znečistených oblastiach, čím by bolo porušené právo na ochranu zdravia obyvateľov.
Kultúrna vhodnosť predstavuje potrebu zachovania kultúrnej identity a rôznorodosti v spôsobe akým sú obydlia stavané, aké materiály sú použité. V dôsledku technického pokroku a modernizácie, by nemali byť obmedzené kultúrne dimenzie bývania.22
Právo na adekvátne bývanie je zakotvené vo viacerých medzinárodných dokumentoch. Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv v článku 25 ods. 1 je stanovené, že „každý má právo na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt vrátane výživy, ošatenia, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutnej sociálnej starostlivosti...“23 Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989 v článku 27 uvádza:
„1. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo každého dieťaťa na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj.
2. Rodič(ia) alebo iné osoby, ktoré sa o dieťa starajú, nesú v rámci svojich schopností a finančných možností základnú zodpovednosť za zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných pre rozvoj dieťaťa.
3. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, v súlade s podmienkami daného štátu a v rámci svojich možností robia potrebné opatrenia pre poskytovanie pomoci rodičom a iným osobám, ktoré sa o dieťa starajú, na uskutočňovanie tohto práva a v prípade potreby poskytujú materiálnu pomoc a podporné programy, najmä v oblasti zabezpečenia potravín, šatstva a bývania.24
Právo na bývanie, ktoré má byť primerané, zakotvuje aj Európska sociálna charta v článku 31: „Na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia určené na:
1. podporu prístupu k bývaniu na primeranej úrovni,
2. predchádzanie bezdomovstvu a jeho zníženie s cieľom jeho postupného odstránenia,
3. sprístupnenie ceny bývania tým, ktorí sú bez dostatočných zdrojov.“25
V článku 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je uvedené: „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce, založenej na slobodnom súhlase.“26
Uvedené medzinárodné dokumenty, ktoré deklarujú právo na adekvátne bývanie, zaväzujú zmluvné strany, aby toto právo nielen uznali, ale aj zabezpečili jeho realizáciu. Stanovujú štátom povinnosť aktívne uskutočňovať opatrenia na vytvorenie podmienok pre uplatnenie práva na adekvátne bývanie. Štát by mal vytvárať prostredie, v ktorom bude možné dosiahnuť primeranú úroveň bývania, poskytovať podporu a vytvoriť právny rámec na zamedzenie skutočnostiam, ktoré by mohli znemožniť prístup obyvateľov k adekvátnemu bývaniu. Ako to stanovuje Všeobecný komentár k Medzinárodnému paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, vlády jednotlivých štátov majú dbať o to, aby boli naplnené kritéria adekvátneho bývania aspoň v rámci možností daných štátov.
Napriek tomu, že štáty majú povinnosť vytvárať podmienky na primeranú úroveň bývania pre svojich obyvateľov, právo na adekvátne bývanie nie je možné chápať ako nárokové právo. Nepredstavuje nárok, na to, aby štát každému, kto o to požiada, poskytol zadarmo bývanie, konkrétny dom alebo byt.27 Takúto interpretáciu práva na adekvátne bývanie nezakotvuje ani jeden z dokumentov. Vyplýva z nich podporná funkcia štátu pri získavaní adekvátneho bývania. Stanovujú formulácie ako napr. „...opatrenia pre poskytovanie pomoci...“, „...opatrenia určené na podporu prístupu k bývaniu...“, „...podniknú...kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva...“ Z uvedeného vyplýva prvoradá zodpovednosť jednotlivcov za získanie primeranej úrovne bývania vlastnými silami, keďže po zrelej úvahe je nutné konštatovať, že nie je v možnostiach štátu zabezpečiť bývanie pre všetkých svojich obyvateľov. Štát má len vytvoriť mechanizmy na to, aby realizácia práva na adekvátne bývanie bola uskutočniteľná, teda zabezpečiť, aby mal každý prístup k vhodnému bývaniu. Chápanie tohto práva ako nároku voči štátu na poskytnutie konkrétneho príbytku pre každého obyvateľa krajiny by viedlo k demotivácii obyvateľstva vlastnou činnosťou zvyšovať svoju životnú úroveň, a zo strany štátu by nebolo možné.
Na tomto mieste je však potrebné upozorniť na nutnosť väčšej ingerencie štátu vo vzťahu k ľuďom v nepriaznivej sociálnej situácií. To, akým spôsobom štát zabezpečuje sociálne bývanie, závisí aj od úrovne hospodárstva a od postoja spoločnosti. Každý štát by mal počítať s možnosťou, že určitá časť obyvateľstva v dôsledku rôznych okolností nebude schopná zabezpečiť si žiadne bývanie, a práve v takýchto situáciách by sa štát o svojich obyvateľov mal postarať, aby predchádzal bezdomovstvu. Ani v takomto prípade by ale pomoc štátu nemala odrádzať od snahy zlepšiť svoje sociálne postavenie vlastnou činnosťou. Nemalo by dôjsť k situácií, keď spoliehanie sa na pomoc štátu je výhodnejšie ako vlastná snaha o zabezpečenie dôstojnej úrovne bývania, pretože v takom prípade sa stráca solidarita spoločnosti s osobami nachádzajúcimi sa v horšej sociálnej situácii a zaniká ochota podieľať sa na sociálnom systéme štátu.
Adekvátne bývanie v právnom poriadku Slovenskej republiky
Ústava SR, ktorá predstavuje základný zákon štátu, nestanovuje výslovne právo na adekvátne bývanie, ale obsahuje ustanovenie, z ktorého možno právo na adekvátne bývanie implicitne vyvodiť. V 2. hlave 5. oddiele s názvom Hospodárske, sociálne a kultúrne práva je v čl. 39 ods. 2 zakotvené: „Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.“28 Ústava, ani komentár k nej, nevymedzujú, čo možno zahrnúť do základných životných podmienok, je ale nepochybné, že adekvátne bývanie predstavuje jednu zo základných ľudských potrieb, preto by malo byť chápané ako základná životná podmienka, ktorú má štát zabezpečiť osobám v hmotnej núdzi s cieľom naplnenia čl. 39 ods. 2 Ústavy SR. Subjektom predmetného ustanovenia je každý, kto je v hmotnej núdzi, teda iba osoby, ktoré sa ocitnú v situácii, keď ich príjem nedosahuje ani životné minimum, pričom právo na adekvátne bývanie prislúcha všetkým osobám, bez ohľadu na ich momentálnu sociálnu situáciu, tak ako to stanovujú medzinárodné dokumenty, teda v nich zakotvené právo na adekvátne bývanie je všeobecnejšie ako právo uvedené v čl. 39 ods. 2 Ústavy SR. Článok 39 ods. 3 Ústavy SR obsahuje blanketovú právnu normu, podľa ktorej podrobnosti o uvedenom práve ustanoví zákon. Bez ohľadu na vnútroštátne pramene práva Slovenská republika má povinnosť vytvárať podmienky na prístup každého k adekvátnemu bývaniu, pretože je viazaná medzinárodnými dokumentmi uvedenými v predchádzajúcej časti.
Bytová politika a činnosť štátu v súvislosti s podporou výstavby je upravená vo viacerých zákonoch a vykonávacích právnych predpisoch. Zákon č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý sa stal účinným 1. 1. 2014, upravuje financovanie štátnej bytovej politiky, ktorá bola schválená vládou s cieľom rozširovať a zveľaďovať bytový fond. Zákon upravuje postup pri poskytovaní štátnej podpory na účely obstarania alebo výstavby bytu, odstránenia systémových porúch, modernizáciu alebo rekonštrukciu bytového domu, jeho obnovu, výstavbu zaradenia sociálnych služieb, atď.29 Ďalší predpis, ktorý sa týka podpory bývania, je zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 2 ods. 2 stanovuje, že základnom životnou podmienkou je okrem iného aj prístrešie. Upravuje poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi, ktorá zahŕňa tiež príspevok na bývanie. Tento príspevok sa poskytuje za účelom čiastočnej úhrady nákladov, ktoré sú spojené s bývaním. Zákon stanovuje podmienky na vyplatenie príspevku, jeho výšku aj spôsob uplatnenia nároku.30 Poskytovanie dotácií zo štátneho rozpočtu na realizáciu výstavby nájomných bytov, ich kúpu alebo stavebné úpravy budov upravuje zákon č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní, pričom stanovuje podmienky a rozsah poskytovania finančných prostriedkov na rozvoj bývania a v tretej časti vymedzuje tiež pojem sociálne bývanie. Ustanovenie § 7 určuje, v akej forme môžu byť poskytnuté prostriedky na podporu sociálneho bývania, pričom môže ísť o dotáciu alebo zvýhodnený úver na obstaranie bývania, nenávratné príspevky na zníženie nákladov na bývanie a prevádzku budov, v ktorých je poskytované sociálne bývanie.31
Uvedené zákony a ich realizácia, samozrejme aj tvorba a uskutočňovanie programov na podporu bývania zo strany vlády, predstavujú predpoklady na plnenie pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z medzinárodných dohovorov vo vzťahu k zabezpečeniu adekvátneho bývania pre svoje obyvateľstvo, pričom právne predpisy SR sa zameriavajú najmä na vytvorenie podmienok na prístup k bývaniu pre sociálne slabšie skupiny.
Historický vývoj bývania Rómov na Slovensku v kontexte vládnych politík
Sociálne vylúčenie a absencia primeraného dôstojného bývania sa týka najmä príslušníkov rómskej menšiny žijúcich v osadách v nevyhovujúcich podmienkach. Napriek tomu, že otázka bývania Rómov je dnes veľmi aktuálnou témou, nejde o problém, ktorý vznikol v posledných rokoch, ale ktorý existuje už dokonca niekoľko storočí, a stále sa ho nepodarilo definitívne vyriešiť. Zmena spôsobu života a integrácia Rómov do majoritnej spoločnosti boli predmetom záujmu veľkého množstva vlád, úradníkov, či teoretikov. Zhodnotením predchádzajúcich riešení a uskutočnených opatrení je možné rozoznať nesprávne a neefektívne postupy od tých, ktoré napomohli zlepšeniu postavenia Rómov, a je tiež možné pochopiť, do akej miery predošlá činnosť prispela k dnešnej nepriaznivej situácii a na základe toho realizovať praktické opatrenia, ktoré prinesú reálne výsledky.
Historický vývoj do roku 1945
Prvé zmienky o Rómoch na Slovensku pochádzajú už zo 14. storočia. Usadzovali sa prevažne na feudálnych panstvách v blízkosti šľachtických sídel, kde poskytovali svoje služby ako remeselníci. Po bitke na Kosovom poli, a neskôr v prvej polovici 15. storočia sa vplyvom tureckých útokov na Balkáne začal počet Rómov prichádzajúcich do Uhorska zvyšovať. V nasledujúcich obdobiach protitureckých vojen a stavovských povstaní v 16. a 17. storočí sa vo veľkej miere uplatňovali vo vojskách ako kováči, výrobcovia zbraní a niektoré skupiny za svoje služby získavali ochranné glejty a listiny od kráľov, známe sú glejty Žigmunda Luxemburského, Mateja Korvína a ochranné listiny Vladislava Jagelovského, ktoré Rómom umožňovali slobodne sa pohybovať po krajine a vykonávať svoje povolanie.32 Aj v dôsledku tohto historického vplyvu bolo ešte aj na konci 19. storočia kováčske a hudobnícke povolanie u Rómov najčastejšie.33
Po podpísaní Szatmárskeho mieru v roku 1711, zbavení sa tureckej okupácie a potlačení protihabsburgských povstaní, nastalo obdobie osvietenských reforiem a snáh o modernizáciu krajiny, čím sa zmenilo aj postavenie Rómov. Osvietenskí panovníci, Mária Terézia a Jozef II., sa snažili o asimiláciu, teda splynutie Rómov s majoritnou populáciou, viacerými opatreniami, ktorých cieľom bolo najmä zamedzenie kočovného spôsobu života, usadenie sa a pripútanie k pôde. Rómom bolo zakázané vlastniť kone, obchodovať s nimi, mali pracovať a obliekať sa ako ostatné obyvateľstvo, odvádzať dane, a deti posielať do školy alebo do služby. Boli im prideľované pozemky na okraji dedín a začali tak vznikať prvé stále osady. Aj v tomto období vykonávali remeslá alebo poľnohospodárske práce. Napriek čiastočnému usadeniu sa rómskeho obyvateľstva nebolo uplatňovanie nariadení úspešné, aj kvôli nezáujmu šľachty vykonávať tieto nariadenia dôsledne v jednotlivých župách.34
V priebehu 19. storočia sa rómska problematika riešila len veľmi okrajovo. Situácia sa nezmenila ani začiatkom 20. storočia, čo súviselo s vypuknutím vojny, a rómska otázka sa dostala do popredia až v podmienkach novovzniknutej Československej republiky.
Po 1. svetovej vojne sa na územie Československa začali vracať Rómovia z okolitých štátov, čím sa zväčšovali pôvodné osady a začali vznikať nové.35 Snaha o zavedenie usadlého spôsobu života pokračovala, o čom svedčí aj prijatie zákona č. 117/1927 Zb. z. a n. o potulných Cigánoch, ktorý výrazne obmedzoval slobodu pohybu, zavádzal tzv. cigánske legitimácie a kočovnícke listy, ktorými sa mali Rómovia preukazovať, zakázal používanie zbraní a stanovoval povinnosť usadzovať sa iba na miestach, ktoré určí starosta obce.36 V dôsledku industrializácie a premeny spoločnosti došlo k zániku remesiel, najmä kováčstva, a tiež možnosti poľnohospodárskej práce pre roľníkov a sedliakov boli obmedzené, čím Rómovia strácali svoj klasický zdroj obživy.37
Historický vývoj po roku 1945
Po 2. svetovej vojne v roku 1948 bola prijatá Ústava, ktorá proklamovala sociálnu rovnosť všetkých občanov, čo však bolo v rozpore so životnou úrovňou rómskeho obyvateľstva koncentrovaného v osadách, preto sa v päťdesiatych rokoch začali vyvíjať snahy na riešenie tohto problému. V roku 1952 boli vydané smernice o úprave pomerov osôb cigánskeho pôvodu, ktoré predpokladali asimiláciu rómskeho obyvateľstva poskytnutím vzdelania, zamestnania, bývania a zmenou ich tradičného spôsobu života, v súvislosti s čím bol tiež spracovaný návrh na likvidáciu rómskych osád. Za realizáciu týchto opatrení boli zodpovedné národné výbory, ktoré ale neboli schopné uplatňovať ich v plnom rozsahu. Hlavným dôvodom neúspechu bol podľa štátnych predstaviteľov neustály pohyb Rómov, preto bol prijatý zákon č. 74/1958 Zb. o trvalom usídlení kočujúcich osôb, ktorý bol predpokladom na vyriešenie nedostatkov predchádzajúcich opatrení. Tento zákon stanovil, že sa Rómovia usídlia na mieste, kde sa budú nachádzať v čase súpisu, pričom národné výbory im mali poskytnúť viacero možností pracovných príležitostí a možností ubytovania, čo ale bolo nereálne, keďže tieto možnosti v skutočnosti neexistovali.38
V dôsledku zákazu kočovníctva a usadenia Rómov v osadách bez toho aby im bolo poskytnuté primerané bývanie a zamestnanie sa začala dostávať do popredia tzv. koncepcia rozptylu. V roku 1965 bol zriadený Vládny výbor pre otázky cigánskeho obyvateľstva, ktorý za hlavnú príčinu predošlých neúspechov označil vysokú koncentráciu Rómov na kompaktných územiach, najmä na východnom Slovensku. Preto malo byť rómske obyvateľstvo rozptýlené a jednotlivci presťahovaní do určených okresov. Táto koncepcia tiež ale nebola úspešná, pretože v určených miestach nemali pre prichádzajúcich Rómov pripravené podmienky a často sa vracali späť do svojich pôvodných osád.39
V ďalších rokoch vlády pripravovali viacero programov na riešenie „rómskej otázky“, ktoré však tiež nepriniesli uspokojivé výsledky. Koncepcie riešenia bývania Rómov neboli nikdy dostatočne prepracované, neboli vytvorené reálne podmienky, ktoré by zabezpečili úspešnosť navrhovaných riešení, no napriek tomu sa okamžite začalo s ich realizáciou. Mnohé z opatrení porušovali ľudské práva, najmä slobodu pohybu a pobytu, a nezapájali do riešenia tejto situácie samotných Rómov, iba autoritatívne nariaďovali zmeny, ktoré mali byť násilne vykonané orgánmi štátnej správy.
Po roku 1989 sa pokračovalo vo vytváraní návrhov riešení, zásad vládnej politiky, stratégií, a pod., ktoré boli prijímané na úrovní vlády a ministerstiev40, pričom Rómovia začali byť v týchto dokumentoch vnímaní ako špecifická národnostná menšina, ktorej odlišnosti musia byť rešpektované, kládol sa dôraz na participáciu Rómov pri začleňovaní do spoločnosti, na vytvorenie ich vlastných reprezentatívnych orgánov. V roku 1995 bol vymenovaný Splnomocnenec vlády SR pre občanov, ktorí potrebujú osobitnú pomoc,41 v roku 1998 bol nahradený Splnomocnencom na riešenie problémov rómskej menšiny, a od roku 2001 existuje Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, pričom jeho úlohou je navrhovať a koordinovať činnosti súvisiace s riešením problémov rómskej menšiny, nemá však žiadne výrazné kompetencie.42
V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa dostávali do popredia návrhy riešenia sociálno-ekonomickej situácie rómskeho obyvateľstva. Nedostatkom v tomto prípade, na rozdiel od opatrení realizovaných pred rokom 1989, bolo však to, že riešenia existovali len na teoretickej úrovni, ale neboli uvedené do praxe. V oblasti bývania boli vytvorené programy na výstavbu bytov a v rokoch 1997, 1998, 2000 boli v rámci podpory rozvoja bývania na tento účel vyčlenené finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu.43 Výstavba, ktorá sa realizovala, bola však iba čiastková, a nepredstavovala komplexné riešenie odstraňovania rómskych osád.44
Po roku 2002 bola presadzovaná myšlienka, že problém bývania Rómov by sa mal riešiť na úrovni regiónov, preto v súvislosti s decentralizáciou verejnej správy a zásadou subsidiarity bola iniciatíva očakávaná od miestnych orgánov štátnej správy a najmä od obcí, na ktorých území sa nachádzajú rómske osady, čo sa však ukázalo ako nesprávny prístup, pretože nie všetky obce mali záujem alebo prostriedky vyvíjať aktivitu na riešenie tohto problému.45
V roku 2012 bola ministrom vnútra a splnomocnencom vlády pre rómske komunity ohlásená rómska reforma s 10 piliermi, ktorou by malo dôjsť k vyriešeniu nie len problému osád a neadekvátneho bývania, ale aj ďalších sociálno-ekonomických a kultúrnych problémov Rómov.46 Na pôde Úradu vlády SR bola vypracovaná Stratégia SR pre integráciu Rómov do roku 2020.47 Napriek týmto najnovším programom nie sú v praxi viditeľné reálne výsledky.
Na základe uvedeného je možné konštatovať, že počas existencie samostatnej Slovenskej republiky bolo prijaté veľké množstvo opatrení, programov a vládnych uznesení, pričom všetky majú len deklaratórny charakter. Ide predovšetkým o dokumenty koncepčnej a strategickej povahy obsahujúce všeobecné neurčité ustanovenia, ktorých najväčším nedostatkom je neuplatňovanie v nich uvedených opatrení v praxi, jednorazová alebo krátkodobá realizácia a trvalá neudržateľnosť, čo je dôvodom, prečo problém sociálneho vylúčenia a neadekvátneho bývania Rómov v osadách stále pretrváva.
Záver
Z historických skúseností je zrejmé, že súčasné postavenie Rómov patriacich k sociálne vylúčeným spoločenstvám vyplýva do veľkej miery z ich mentality, kultúry a zo spôsobu života, aký viedli v minulosti, čím sa odlišujú od majoritnej spoločnosti. Integrácia príslušníkov vylúčených spoločenstiev si vyžaduje nielen pomoc zo strany štátu, ale predovšetkým záujem a snahu týchto osôb zmeniť svoju sociálnu situáciu. Jednostranná činnosť štátu nepovedie k vyriešeniu tejto situácie, čo sa potvrdilo v minulých desaťročiach, kedy sa štát snažil riešiť tzv. rómsky problém prostredníctvom sociálnych dávok a poskytovaním sociálneho bývania bez zapájania Rómov do riešenia ich vlastného problému. Táto podpora nebola účinná, keďže nebola chápaná ako zabezpečenie minimálnej prijateľnej úrovne života štátom, na základe ktorej jednotlivci môžu zlepšovať svoje postavenie, teda nebola podnetom pre aktivizáciu osôb z vylúčených spoločenstiev. Sociálna podpora štátu, vrátane poskytovania sociálneho bývania, sa stala pre väčšinu príslušníkov rómskej menšiny jediným zdrojom na prežitie, ktorý začali zneužívať, keďže pre jej poskytnutie štát nevyžaduje zodpovedajúcu aktivitu prijímateľov, čo je potrebné zmeniť.
Autor: Bc. Zuzana Mäsiarová
Autorka je študentkou Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty
Bibliografia:
ČLÁNKY A PRÍSPEVKY V ZBORNÍKOCH:
DŽAMBAZOVIČ, R., GERBERY, D. Chudoba a sociálne vylúčenie v kontexte krajín EÚ a SR (Teoretická štúdia). In: Chudoba a sociálna exklúzia/inklúzia: Skupiny najviac ohrozené sociálnou exklúziou a námety na riešenie/prevenciu. Bratislava: Stredisko pre štúdium práce a rodiny, 2004.
HIRT, T., JAKOUBEK, M. Výzkum a možnosti řešení situace „romských“ sídel v SR z pozic sociální a kulturní antropologie: obecný úvod do problematiky. In: Rómske osady na východnom Slovensku z hľadiska terénneho antropologického výskumu 1999-2005. Bratislava: Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, 2008.
JUROVÁ, A. Od odchodu z pravlasti po prvé asimilačné opatrenia. In: Čačipen pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2002.
KOLLÁROVÁ, Z. Rómovia v období I. ČSR, II. ČSR a Slovenského štátu. In: Čačipen pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2002.
KOTVANOVÁ, A., SZÉP, A. Najnovšie koncepcie politiky vlády SR vo vzťahu k riešeniu problémov rómskych komunít(1998-2002). In: Vládna politika a Rómovia 1948-2002. Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 2003.
LUKÁČ, M. Mechanizmy sociálneho vylúčenia Rómov. In: Chudoba a sociálne vylúčenie ako problém súčasnosti –Výzvy a trendy. Prešov: Občianske združenie Potenciál, 2010.
ŠEBESTA, M. Formovanie politiky štátu vo vzťahu k Rómom v prvých rokoch samostatnej Slovenskej republiky (1993-1998). In: Vládna politika a Rómovia 1948-2002. Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 2003.
ŠEBESTA, M. Rómovia pod patronátom socialistického štátu (1948-1989). In: Vládna politika a Rómovia 1948-2002. Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 2003.
TKÁČOVÁ, A. Rómovia v období od vlády Márie Terézie po vznik I. ČSR. In: Čačipen pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2002.
VAŇURA, J. Romské osady v historické perspektivě: Stručné dějiny usazování Romů na Slovensku a vznik a vývoj východoslovenských romských osad. In: Rómske osady na východnom Slovensku z hľadiska terénneho antropologického výskumu 1999-2005. Bratislava: Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, 2008.
INÉ ZDROJE:
Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku: Tréningový manuál o vzťahu medzinárodného práva a práva na adekvátne bývanie. Bratislava, ERRC, NMŠ, COHRE 2004.
Rozpracovanie záverov z mimoriadneho zasadania Rady vlády SR pre národnosti z 10. augusta 1995
http://www.minv.sk/?10zasad_RR [2], dostupné dňa 28.02.2014
http://www.unhchr.ch/tbs/doc.nsf/0/469f4d91a9378221c12563ed0053547e?Open... [3], dostupné dňa 26.02.2014
http://www.ohchr.org/Documents/Publications/FS21_rev_1_Housing_en.pdf [4], dostupné dňa 26.02.2014
Všeobecná deklarácia ľudských práv, dostupné dňa 26.02.2014 na: http://www.unhcr-centraleurope.org/sk/pdf/zdroje/pravne-materialy/medzin... [5].
1Pojem sociálne vylúčenie sa často v rôznych právnych dokumentoch aj v odborných teoretických štúdiách nahrádza pojmom sociálna exklúzia.
2DŽAMBAZOVIČ, R., GERBERY, D. Chudoba a sociálne vylúčenie v kontexte krajín EÚ a SR (Teoretická štúdia); Chudoba a sociálna exklúzia/inklúzia: Skupiny najviac ohrozené sociálnou exklúziou a námety na riešenie/prevenciu. Bratislava: Stredisko pre štúdium práce a rodiny, 2004., str. 18.
3 Tamtiež, str. 6
4 Vecný zámer zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, str. 11.
5 LUKÁČ, M. Mechanizmy sociálneho vylúčenia Rómov; Chudoba a sociálne vylúčenie ako
problém súčasnosti - Výzvy a trendy. Prešov: Občianske združenie Potenciál, 2010, str. 38-39.
6 Tamtiež, str. 38-39.
7 DŽAMBAZOVIČ, R., GERBERY, D. Chudoba a sociálne vylúčenie v kontexte krajín EÚ a SR (Teoretická štúdia); Chudoba a sociálna exklúzia/inklúzia: Skupiny najviac ohrozené sociálnou exklúziou a námety na riešenie/prevenciu. Bratislava: Stredisko pre štúdium práce a rodiny, 2004., str. 23.
8 Tamtiež, str. 12.
9 HIRT, T., JAKOUBEK, M. Výzkum a možnosti řešení situace „romských“ sídel v SR z pozic sociální a kulturní antropologie: obecný úvod do problematiky; Rómske osady na východnom Slovensku z hľadiska terénneho antropologického výskumu 1999-2005. Bratislava: Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, 2008., str. 15- 16.
10 Národný akčný plán sociálnej inklúzie 2004-2005 (NAP/inklúzie) Slovenská republika; Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR, Bratislava 14. júl 2004, dostupné dňa 05.03.2014 na http://www.fsr.gov.sk/staryweb/ews3/files/1271/narodny-akcny-plan-soc-in... [6].
11 DŽAMBAZOVIČ, R., GERBERY, D. Chudoba a sociálne vylúčenie v kontexte krajín EÚ a SR (Teoretická štúdia); Chudoba a sociálna exklúzia/inklúzia: Skupiny najviac ohrozené sociálnou exklúziou a námety na riešenie/prevenciu. Bratislava: Stredisko pre štúdium práce a rodiny, 2004., str. 47.
12 Tamtiež, str. 45-46.
13 Vecný zámer zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, str. 13 – 14, dostupné dňa 05.03.2014 na http://webcache.googleusercontent.com/search?q=cache:hZyDQpIUh00J:https:... [7].
14 Tamtiež, str. 9.
15 Tamtiež, str. 11.
16 Tamtiež, str. 5.
17 Tamtiež, str. 8.
18 FOTTA,M. Aspekty porušovania práv Rómov na bývanie; Slovenský a európsky rozmer antidiskriminačnej politiky. 2004., str. 1, dostupné dňa 05.03.2014 na http://www.nadaciamilanasimecku.sk/fileadmin/user_upload/dokumenty/Obhaj... [8].
19 http://www.ohchr.org/Documents/Publications/FS21_rev_1_Housing_en.pdf [4], dostupné dňa 26.02.2014.
20 http://www.unhchr.ch/tbs/doc.nsf/0/469f4d91a9378221c12563ed0053547e?Open... [3], dostupné dňa 26.02.2014.
21 Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku: Tréningový manuál o vzťahu medzinárodného práva a práva na adekvátne bývanie. Bratislava, ERRC, NMŠ, COHRE 2004., str. 16-17.
22 http://www.unhchr.ch/tbs/doc.nsf/0/469f4d91a9378221c12563ed0053547e?Open... [3], dostupné dňa 26.02.2014.
23 Všeobecná deklarácia ľudských práv, dostupné dňa 26.02.2014 na: http://www.unhcr-centraleurope.org/sk/pdf/zdroje/pravne-materialy/medzin... [5].
24 Dohovor o právach dieťaťa (1989) – publikovaný pod č. 104/1991 Zb.
25 Európska sociálna charta – publikovaná ako Dohovor 273/2009 Z.z.
26 Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach – publikovaný ako Dohovor 120/1976 Zb.
27 Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku: Tréningový manuál o vzťahu medzinárodného práva a práva na adekvátne bývanie. Bratislava, ERRC, NMŠ, COHRE 2004., str. 23.
28 čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
29 § 1 ods. 2, §6 ods. 1 zákona č. 150/2013 Z .z. o Štátnom fonde rozvoja bývania.
30 zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
31 zákon č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní.
32 VAŇURA, J. Romské osady v historické perspektivě: Stručné dějiny usazování Romů na Slovensku a vznik a vývoj východoslovenských romských osad; Rómske osady na východnom Slovensku z hľadiska terénneho antropologického výskumu 1999-2005. Bratislava: Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, 2008., str. 107-109.
33 JUROVÁ, A. Od odchodu z pravlasti po prvé asimilačné opatrenia; Čačipen pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2002., str. 28.
34 JUROVÁ, A. Od odchodu z pravlasti po prvé asimilačné opatrenia; Čačipen pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2002., str. 28; TKÁČOVÁ, A. Rómovia v období od vlády Márie Terézie po vznik I. ČSR; Čačipen pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2002., str. 32.
35 VAŇURA, J. Romské osady v historické perspektivě: Stručné dějiny usazování Romů na Slovensku a vznik a vývoj východoslovenských romských osad; Rómske osady na východnom Slovensku z hľadiska terénneho antropologického výskumu 1999-2005. Bratislava: Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, 2008., str. 112.
36 KOLLÁROVÁ, Z. Rómovia v období I. ČSR, II. ČSR a Slovenského štátu; Čačipen pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2002., str. 44-45.
37 VAŇURA, J. Romské osady v historické perspektivě: Stručné dějiny usazování Romů na Slovensku a vznik a vývoj východoslovenských romských osad; Rómske osady na východnom Slovensku z hľadiska terénneho antropologického výskumu 1999-2005. Bratislava: Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, 2008., str. 114.
38 ŠEBESTA, M. Rómovia pod patronátom socialistického štátu (1948-1989); Vládna politika a Rómovia 1948-2002. Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 2003. str. 12-16.
39 Tamtiež, str. 17-22.
40 Pozri: Zásady politiky vlády České a Slovenské Federativní republiky k rómske menšině, prijaté uznesením vlády ČSFR č. 619/1991;
Zásady vládnej politiky k Rómom a ich rozpracovanie v rezortoch školstva, mládeže a športu, kultúry, práce a sociálnych vecí a financií, prijaté uznesením vlády SR č. 153/1991;
Rozpracovanie záverov z mimoriadneho zasadania Rady vlády SR pre národnosti z 10. augusta 1995;
Koncepčné zámery vlády SR na riešenie problémov Rómov v súčasných spoločensko-ekonomických podmienkach, prijaté uznesením vlády SR č. 796/1997;
Stratégia vlády SR na riešenie problémov rómskej národnostnej menšiny a súbor opatrení na jej realizáciu, I. – etapa., prijaté uznesením vlády SR č. 821/1999;
Uznesenie vlády SR č. 886 z 19. septembra 2001 k návrhu štatútu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity a organizačnej štruktúry sekretariátu;
Uznesenie vlády č. 357 z 10. apríla 2002 k Prioritám vlády SR vo vzťahu k rómskym komunitám na rok 2002, Komplexný rozvojový program rómskych osád a Program sociálnych terénnych pracovníkov k návrhu štatútu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity a organizačnej štruktúry sekretariátu;
Uznesenie vlády SR č. 278 z 23. apríla 2003 k vyhodnoteniu Priorít vlády SR vo vzťahu k rómskym komunitám za rok 2002 a Stratégie vlády SR na riešenie problémov rómskej komunity za rok 2001 a základné tézy koncepcie politiky vlády SR v integrácii rómskych komunít;
Uznesenie vlády SR č. 1196 zo 17. decembra 2003 k návrhu na nové inštitucionálne zabezpečenie riešenia záležitostí rómskych komunít a zmenu štatútu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity;
Uznesenie vlády SR č. 396 z 28. apríla 2004 k správe o vyhodnotení vládnych materiálov vo vzťahu k rómskym komunitám za roky 2001 až 2003 (Základné tézy koncepcie politiky vlády SR v integrácii rómskych komunít za rok 2003, Priority vlády SR vo vzťahu k rómskym komunitám za rok 2002 a Stratégia vlády SR na riešenie problémov rómskej komunity za rok 2001);
Uznesenie vlády SR č. 363 z 10. mája 2005 k vyhodnoteniu Základných téz koncepcie politiky vlády SR v integrácii rómskych komunít za rok 2004 a Priorít vlády SR v integrácii rómskych komunít za rok 2004;
Uznesenie vlády SR č. 183 z 26. marca 2008 k návrhu Strednodobej koncepcie rozvoja rómskej národnostnej menšiny v Slovenskej republike SOLIDARITA-INTEGRITA-INKLÚZIA 2008 – 2013.
41 Uznesenie vlády SR č. 668/1995.
42 http://www.minv.sk/?vznik_uradu [9], dostupné dňa 28.02. 2014.
43 Uznesenie vlády SR č. 126/98 k Rozvojovému programu podpory bytovej výstavby
na rok 1998.
44 ŠEBESTA, M. Formovanie politiky štátu vo vzťahu k Rómom v prvých rokoch samostatnej Slovenskej republiky (1993-1998); Vládna politika a Rómovia 1948-2002. Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 2003. str. 49; KOTVANOVÁ, A., SZÉP, A. Najnovšie koncepcie politiky vlády SR vo vzťahu k riešeniu problémov rómskych komunít(1998-2002); Vládna politika a Rómovia 1948-2002. Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 2003. str. 62.
45 KOTVANOVÁ, A., SZÉP, A. Najnovšie koncepcie politiky vlády SR vo vzťahu k riešeniu problémov rómskych komunít(1998-2002); Vládna politika a Rómovia 1948-2002. Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 2003. str. 59-63.
46 http://www.minv.sk/?10zasad_RR [2] , dostupné dňa 28.02.2014.
47 Stratégia bola schválená uznesením vlády SR č. 1/2012 zo dňa 11. januára 2012.