Rozpad celku na dve rôzne veľké časti môže mať charakter odčlenenia menšej časti od celku, alebo rozdelenia celku na nové samostatné časti.
Rozpad štátu na dva rôzne veľké štáty sa môže uskutočniť oddelením časti územia od pôvodného štátu, alebo rozdelením originálneho štátu na nové štáty.(1)

Rozpad Česko-Slovenskej federácie na samostatné republiky sa uskutočnil formou zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky uplynutím 31. decembra 1992, pričom nástupníckymi štátmi sa stali Česká republika a Slovenská republika.(2) Napriek pomerne jasnej a výstižnej formulácii Ústavného zákona, rozoberajúcim zánik ČSFR rozdelením (dismembráciou), sa aj dvadsať rokov po rozpade republiky musíme vyrovnať s kontroverznými argumentmi, obhajujúcimi teóriu o rozpade ČSFR oddelením (separáciou) Slovenska od dovtedajšieho štátneho útvaru (pozri napr. PAVLÍČEK, Václav. Ústava a ústavní řád České republiky: Komentář: 1. Díl. Praha: Linde, 1998 alebo KULHÁNEK, Ivan. Evropa v 19. a 20. století: politické a sociálně-ekonomické souvislosti vývoje. Zlín: Univerzita Tomáše Bati, 2002). Aký charakter mala teda táto právna skutočnosť?

Od rozdelenia spoločnej republiky Čechov a Slovákov a následného kreovania samostatných štátov uplynulo 1. januára 2013 dvadsať rokov. Prvotné politické dišputy a rokovania medzi predstaviteľmi oboch strán, predchádzajúce reálnemu aktu rozdelenia ČSFR na dve samostatné republiky, boli sprevádzané snahami o hľadanie spôsobu optimálneho a rovnovážneho stavu spolužitia, založeného na dovtedy deklarovanej, avšak nie prakticky realizovanej, zásade rovný s rovným. Nakoľko federatívny model, zavedený Ústavným zákonom č. 143/1968 Zb. o československej federácii de facto nikdy ideálne nefungoval a vzájomné československé vzťahy boli poznačené evidentnou hegemóniou českej strany, objavujú sa medzi slovenskými politickými predstaviteľmi emancipačné tendencie smerujúce k pretransformovaniu federatívnej republiky na konfederáciu s medzinárodnoprávnou subjektivitou oboch republík, presadzované najmä reprezentáciou HZDS, najsilnejšej politickej strany. Na českej strane však bola táto iniciatíva kategoricky odmietaná a podporovaná ambíciou o zachovanie federácie a jedinej medzinárodnoprávnej subjektivity. Vzhľadom na názorovú nejednotu českej a slovenskej strany, sprevádzanú roztržkami a protirečivými úsiliami o budúce usporiadanie vzťahu Čechov a Slovákov, ktoré neviedli k žiadnym zhodám, obe strany pragmaticky usúdili, že najvýhodnejšou eventualitou, ako predísť ďalším sporom a vyriešiť vzniknutú situáciu, bude dohoda o ústavnom rozdelení spoločného štátu.(3) Rozdelenie bolo teda nutným a očakávaným východiskom, akýmsi ústupkom oboch subjektov od vlastných predstáv o forme spoločného štátu, nakoľko českí reprezentanti sa nedokázali stotožniť s pretransformovaním republiky na konfederatívny model a slovenská strana nebola po dovtedajších skúsenostiach ochotná naďalej zotrvať v nefunkčnej federácii.

Zánik štátu tak bol vecou politickej dohody, nie rozhodnutia občanov. Politickí exponenti oboch strán sa dohodli na definitívnom zániku spoločnej republiky a dňa 25. novembra 1992 bol odhlasovaný ústavný zánik ČSFR k 31. decembru 1992 i zákonodarným zborom.

Stačí takýto stručný náčrt vtedajšej spoločenskej a politickej situácie a okolností a je zrejmé, že akékoľvek úvahy o zániku ČSFR oddelením (separáciou), prípadne vystúpením (secesiou) Slovenska, sú irelevantné.

Názor, že k zániku ČSFR došlo cestou separácie či. secesie Slovenska, prezentovaný zväčša príslušníkmi českej strany, je založený na presvedčení, že podnety vedúce k zániku federácie vyvolala Slovenská národná rada prijatím Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenska (17. 7. 1992) pomerne včasným schválením Ústavy Slovenskej republiky (1. 9. 1992) a následne jej skorým vyhlásením a nadobudnutím účinnosti (1. 10. 1992).

Profesor Václav Pavlíček v úvode komentára k Ústave Českej republiky poníma význam Deklarácie o zvrchovanosti ako negáciu proklamovanej zhody oboch národov a republík žiť v spoločnom federatívne usporiadanom štáte, nakoľko svoje sebaurčovacie právo a suverenitu deklarovali už v ústavnom zákone o československej federácii z roku 1968 a v preambule Listiny základných práv a slobôd prijatej 9. januára 1991.(4) Takéto kritické hodnotenie počinov slovenských orgánov však akoby zabúdalo na skutočnosť, že prijatiu Deklarácie predchádzala politická dohoda medzi predstaviteľmi ODS a HZDS zo dňa 19. júna 1992, v ktorej obe strany konštatovali nezhody pokiaľ ide o budúce štátoprávne usporiadanie ČSFR a priklonili sa k rozdeleniu republiky ako k najschodnejšej alternatíve. Rozpad republiky sa v tom čase nielen prezumoval, ale už sa o ňom aj otvorene hovorilo. Prijatiu Deklarácie preto nemožno prikladať váhu iniciátora rozpadu, nakoľko sa udialo iba v reakcii na nedosiahnutie kompromisu a Slovenskú národnú radu nemožno označovať za výlučného strojcu dismembračných aktivít, keďže rozpad Československa sa spomínal ešte pred uskutočnením akýchkoľvek emancipačných krokov z jej strany.

Navyše, deklarácia, aj keď bola prijatá Slovenskou národnou radou, bola poňatá iba ako politický dokument, nemala relevanciu zákona, a preto zostala federácia de iure nedotknutá.

V rovnakom kritickom kontexte býva ponímané i nadobudnutie účinnosti Ústavy Slovenskej republiky ešte pred samotným zánikom ČSFR, čo spôsobilo unikátnu situáciu, že základný zákon Slovenskej republiky bol publikovaný v zbierke zákonov iného štátu (ČSFR). Na túto situáciu však ústavodarný orgán zareagoval tak, že účinnosť tých článkov ústavy, ktorých charakter bol nezlučiteľný s federatívnym usporiadaním republiky, naviazal na vznik samostatnej Slovenskej republiky dňom 1. januára 1993, aby sa tak vyhol konfliktu s česko-slovenskou federálnou ústavou. Tvrdenie, že prijatím Ústavy Slovenskej republiky sa Slovenská republika prestala de iure považovať za súčasť federácie, ku ktorej zániku tak došlo odtrhnutím Slovenska(5), preto neobstojí. Vzhľadom na skutočnosť, že prijatie ústavy znamená prejav suverenity, deklarovanej už v ústavom zákone o československej federácii, ktorý predpokladal existenciu národných ústav Českej republiky i Slovenskej republiky ako subjektov federácie, možno konštatovať, že jej včasné nadobudnutie účinnosti už v októbri 1992 bolo kompatibilné s trvaním federácie a k jej zániku došlo na základe konsenzu o rozdelení ČSFR k 1. 1. 1993.

Natíska sa otázka, prečo slovenský ústavodarca neodložil účinnosť všetkých článkov ústavy až k dátumu vzniku samostatnej Slovenskej republiky tak, ako sa to uskutočnilo v Českej republike, čím by sa vyhol podobným polemikám o momente zániku ČSFR. Keďže odpovedať sú kompetentní len strojcovia ústavy, môžme sa iba domnievať, že vďaka vlasteneckej eufórii, vyvolanej blížiacimi sa zmenami, prevládla túžba po čo najrýchlejšej praktickej realizácii týchto zmien.

Tvrdenie o zániku ČSFR formou dismembrácie štátu možno doložiť i argumentáciou z medzinárodného práva. Dismembrácia predpokladá, že žiadny z nástupníckych štátov nie je totožný s pôvodným medzinárodnoprávnym subjektom. Naopak, pri separácii a secesii zostáva identita dovtedajšieho štátu zachovaná. V prípade Česko-Slovenska medzinárodnoprávna subjektivita pôvodného štátu zanikla a prešla na dva samostatné nástupnícke štáty.(6)

Pripodobňovanie prijatia Ústavy SR k „revolúcii“ a nazeranie na rozpad ČSFR formou separácie či secesie Slovenska môže byť reflexiou nesúhlasu s rozpadom spoločného štátu či pocitu povýšenectva, avšak s dvadsaťročným časovým odstupom, keď sa rozpad javí ako optimálne riešenie vtedajších konfliktov a vzájomné česko-slovenské vzťahy sú nadštandardné, je akákoľvek polemika o spôsobe a momente zániku ČSFR prejavom hlavne národnej hrdosti a sebavedomia.

Mgr. Jana Kováčiková

Použitá literatúra:
MÜNCH, I. von a HOOG, G. Zánik československého státu s medzinárodněprávniho hlediska. In: Dělení Československa: Deset let poté... Praha: VOLVOX GLOBATOR, 2003.
PAVLÍČEK, Václav. Ústava a ústavní řád České republiky: Komentář: 1. Díl. Praha: Linde, 1998.
PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského 2001.
VOJÁČEK, Ladislav et al. Československé právne dejiny. Žilina: EUROKÓDEX, 2011.