You are herePoužitie ustanovení trestného práva v oblasti správneho trestania - 1. časť

Použitie ustanovení trestného práva v oblasti správneho trestania - 1. časť


By admin - Posted on 28 April 2015

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

ÚVOD

Správne trestanie predstavuje oblasť správneho práva, ktorej sa v poslednej dobe začína venovať zvýšená pozornosť. Tak ako v prípade celého právneho odvetvia, aj pri uplatňovaní zodpovednosti za spáchanie správnych deliktov chýba komplexná právna úprava, nakoľko skutkové podstaty správnych deliktov sú zakotvené vo viac ako 200 právnych predpisoch. Problematika procesného postupu správnych orgánov pri vyvodzovaní zodpovednosti za spáchané správne delikty je síce čiastočne kodifikovaná v zákone SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch“) a v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), avšak aj táto úprava má množstvo medzier.

Táto práca v troch kapitolách predostiera problematiku analogického použitia predpisov trestného práva v oblasti správneho trestania s ohľadom na akty Rady Európy, pričom ako cieľ som si stanovila zistiť, či je pri správnom trestaní nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia trestného práva, aby páchateľ správnych deliktov nemal v určitých prípadoch horšie právne postavenie ako páchateľ deliktov trestných. V prípade ak sa uvedené potvrdí, zhodnotiť aktuálny právny stav a navrhnúť riešenia de lege ferenda.

Za účelom dosiahnutia tohto cieľa som, okrem teoretického vymedzenia analógie v správnom trestaní, vplyvu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953 v znení dodatkových protokolov (ďalej len „Dohovor“) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) na postavenie páchateľa pri rozhodovaní o uložení sankcie za spáchaný správny delikt a vymedzení konkrétnych inštitútov, ktorých úprava v oblasti správneho trestania absentuje, oslovila viaceré orgány verejnej správy a ich názory som v tejto práci zohľadnila.

1 TEORETICKÉ VYMEDZENIE SPRÁVNEHO TRESTANIA
1.1 Úvod do správneho trestania

Správne právo, ako samostatné odvetvie slovenského právneho poriadku, na rozdiel od iných právnych odvetví, akými sú napríklad občianske právo, obchodné právo alebo trestné právo, neexistuje v ucelenej kodifikovanej forme, ale je obsiahnuté v množstve právnych predpisov. Nekodifikovateľnosť správneho práva je daná najmä početnosťou a rôznorodosťou právnych vzťahov, ktoré sú ním upravené, ako aj dynamikou rozvoja predmetných spoločenských vzťahov.

Uvedené platí aj pre oblasť správneho trestania, ktoré predstavuje neoddeliteľnú súčasť výkonu verejnej správy. Správne trestanie môžeme charakterizovať ako uplatňovanie zodpovednosti za správne delikty, ktoré spáchali administratívnoprávne zodpovedné osoby. Napriek tomu, že trestanie nie je originálnou ani základnou funkciou verejnej správy, stalo sa uplatňovanie zodpovednosti za správne delikty významným nástrojom slúžiacim k plneniu jej základných úloh. Správne trestanie teda slúži verejnej správe k tomu, aby mohla lepšie a účinnejšie vykonávať správu verejných vecí, prípadne aby tento výkon nebol narušený alebo ohrozený. V tomto ohľade plní správne trestanie najmä ochrannú funkciu1, pričom správnym trestaním chráni verejná správa nielen samú seba, ale aj spravované subjekty a chránené záujmy a umožňuje realizáciu ostatnej správnej činnosti. 2

V oblasti správneho trestania možno o čiastočnej kodifikácii hovoriť iba v prípade Zákona o priestupkoch, na ktorý, pokiaľ ide o procesnú úpravu, sa subsidiárne vzťahuje Správny poriadok. Napriek tomu, že Zákon o priestupkoch predstavuje čiastočnú kodifikáciu priestupkového práva a ďalšie zákony, ktoré zakotvujú skutkové podstaty priestupkov naň odkazujú, má Zákon o priestupkoch celý rad medzier.

Pokiaľ ide o tzv. správne delikty právnických osôb a fyzických osôb – podnikateľov, osobitné zákony zakotvujú len ich skutkové podstaty a z procesného hľadiska odkazujú na použitie Správneho poriadku. Netreba opomenúť, že medzi iné správne delikty patria aj disciplinárne a poriadkové delikty. 3

Ľ. Kukliš správne kriticky konštatuje, že „zatiaľ čo neexistencia katalógu správnych deliktov je pri množstve oblastí upravovaných správnym právom pochopiteľná, absencia jednotnej úpravy ich ukladania už opodstatnenie nemá.“ 4 „Keďže procesná úprava správneho trestania u nás, s výnimkou priestupkov, absentuje, krajské súdy, senáty správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavný súd Slovenskej republiky medzery v oblasti správneho trestania nahrádzajú judikatúrou. Rozsudky a uznesenia súdov v správnom súdnictve predstavujú nielen individuálne rozhodnutia v konkrétnej veci, ale sú určitým precedensom pre interpretáciu zákonov v oblasti správneho trestania a to nielen pre rozhodujúce správne orgány, ale predovšetkým pre účastníkov správneho konania.“ 5

1.2 Analógia v oblasti správneho trestania

Analógia je jedným z interpretačných postupov, ktorý sa uplatňuje v prípadoch, keď zákonná úprava neposkytuje návod na riešenie konkrétneho právneho problému. Inými slovami, analógia sa uplatňuje v prípadoch, ktoré nepredvídala žiadna právna norma a z toho dôvodu existuje medzera v práve, ktorú treba v súlade so zásadou denegatio iusticiae vyplniť.

Analógia predstavuje zložitý myšlienkový proces, pričom teória rozlišuje dva druhy analógie. V prvom rade ide o analógiu, pri ktorej orgán aplikujúci právo vypĺňa medzeru zákona a postupuje podľa zákona, ktorý upravuje podobný prípad (analogiae legis). V druhom prípade ide o analógiu práva (analogiae iuris), ktorá sa aplikuje, keď nie je možné nájsť podobný zákon na vyriešenie veci. V takom prípade orgán aplikujúci právo postupuje podľa vhodného ustanovenia čerpajúc z celého právneho poriadku, najmä obdobných zásad v príbuznom odvetví. 6 Uvedená klasifikácia predstavuje najznámejšiu metódu rozlišovania analógie7, no aj toto delenie sa ukázalo byť značne problematické, nakoľko sa u niektorých autorov objavili protichodné názory na vymedzenie rozdielu medzi analógiou legis a iuris. Napríklad, jednu skupinu tvoria názory tých, ktorí hovoria o analógii podľa zákona len vtedy, ak východiskovým bodom uvažovania je len jeden právny predpis alebo jedna právna norma. Ak sa však vychádza z väčšieho počtu súčasne použitých právnych predpisov, ide už o analógiu podľa práva. Inú skupinu tvoria názory tých, ktorí v prípade analogiae legis pripúšťajú použitie tak jedného ako aj viacerých právnych predpisov, zatiaľ čo analogiae iuris je prípad, ak sa vychádza z právnych predpisov celých oblastí a z nich vyplývajúcich zásad. 8 Ja osobne sa prikláňam k druhému s uvedených názorov.

Zatiaľ čo v oblasti súkromného práva nevznikajú v súvislosti s použitím analógie väčšie problémy, v oblasti práva verejného, vrátane správneho práva, je situácia komplikovanejšia. P. Mates v tejto súvislosti uvádza, že „miesto a funkcia analógie v oblasti verejného práva sú prinajmenšom dichotomické vzhľadom k tomu, že si tu konkurujú dve potreby: na jednej strane zachovanie právnej istoty a naproti tomu potreba zaistiť, aby právo fungovalo a nezastavovalo sa na medzerách, ktoré vytvoril zákonodarca.“ 9

Analógia v oblasti správneho trestania je rovnako kontroverzná. V súčasnosti je už ale zrejmé, že analógiu nie je potrebné ani nutné zo správneho trestania vylúčiť. Je však nevyhnutné s ňou disponovať tak, aby nedochádzalo k ujme ani na strane páchateľa, ani na strane záujmov, ktoré sú chránené predpismi správneho práva. Výstižne tieto limity vymedzil Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „NSS ČR“), podľa ktorého je: „použitie analógie v správnom trestaní prípustné, a to v obmedzenom rozsahu, iba tam, kde to, čo má byť aplikované, určitú otázku nerieši vôbec a ak nevedie takýto výklad k ujme na ochrane hodnôt, na ktorých vytváraní a ochrane je verejný záujem.“ 10

Na použitie analógie v oblasti správneho trestania, by teda mali existovať tri kumulatívne naplnené podmienky: medzera vo všeobecne záväznom právnom predpise, použitím analógie neutrpí páchateľ a zároveň sa jej použitím neohrozí príslušný chránený záujem. 11 Analógia pritom nesmie spočívať v používaní celých inštitútov, ale má slúžiť k vykrývaniu tých častí, ktoré sú síce čiastočne upravené, ale daná úprava je len rámcová a teda nedostatočná. Použitie analógie je teda chápané ako určité ultima ratio a správne orgány i súdy by k nej mali siahať iba v prípade, že iné prostriedky k zisteniu obsahu normy neprichádzajú do úvahy. 12

1.3 Europeizácia správneho trestania

Potreba použitia analógie v správnom trestaní sa odvádza najmä z dvoch zdrojov: Dohovoru a Odporúčania výboru ministrov Rady Európy R(91)1 o ukladaní administratívnoprávnych sankcií schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej len „Odporúčanie“), ktoré však na rozdiel od Dohovoru nie je pre členské štáty všeobecne záväzné, nakoľko má charakter tzv. soft-law a jeho dodržiavanie je otázkou prestíže členských štátov, ktoré ho prijali. Rada Európy zohráva významnú úlohu v procese europeizácie súdneho a správneho trestania.

Odporúčanie obsahuje špecifické princípy, ktoré sa majú uplatňovať v správnom konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie o uložení správnej sankcie fyzickej alebo právnickej osobe a to bez toho, aby tým boli dotknuté garancie ochrany jednotlivca podľa čl. 6 Dohovoru. V zmysle odporúčania sa za správnu sankciu považuje len opatrenie represívnej povahy vo vlastnom zmysle slova, pričom je irelevantné, či má takáto sankcia charakter pokuty alebo iného represívneho opatrenia nepeňažného charakteru (napr. prepadnutie veci, zákaz činnosti a pod.) Podľa negatívneho vymedzenia sa odporúčanie nevzťahuje na disciplinárne sankcie13 a na administratívne opatrenia, ktoré orgány verejnej správy vykonávajú ako dôsledok odsúdenia osoby za trestný čin. 14 Odporúčanie vyzýva členské štáty k rešpektovaniu zásad aplikovaných v trestných konaniach aj v konaniach, v ktorých sú ukladané správnoprávne sankcie. 15 Nakoľko sú však všetky tieto zásady stabilnou súčasťou právneho poriadku SR a prevažná väčšina je priamo vyjadrená v Správnom poriadku, nie je aplikácia týchto princípov analógiou.

V rámci Dohovoru, ktorý predstavuje najvýznamnejší medzinárodný dokument ochrany ľudských práv, majú v súvislosti so správnym trestaním najväčší význam čl. 6 (právo na spravodlivé súdne konanie), čl. 7 (zákaz trestu bez zákona) a čl. 13 (právo na účinné opravné prostriedky) a rovnako významná je aj ochrana zakotvená v čl. 2 a 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru (odškodnenie za nezákonné odsúdenie a právo nebyť súdený alebo trestaný dvakrát).
Napriek tomu, že text Dohovoru používa len pojem trestný čin, ESĽP v záujme zabezpečenia ochrany ľudských práv a základných slobôd prostredníctvom svojej judikatúry interpretuje pojmy trestná vec, trestné konanie, potrestanie a trestný čin autonómne, to znamená, že uvedeným pojmom pripisuje odlišný význam ako jednotlivé členské štáty. Autonómnosť výkladu uvedených pojmov má za následok, že pod trestnou vecou sa rozumie aj taká vec, ktorá v zmysle vnútroštátnych trestnoprávnych kódexov sa za trestnú nepovažuje. 16 Takýto výklad pojmov podľa Dohovoru je významný, nakoľko právna úprava deliktov v členských štátoch Rady Európy nie je totožná a hranice medzi trestným a iným právnym sankcionovaním môžu byť v jednotlivých štátoch upravené odlišne. Ako príklad možno poukázať na príslušnosť orgánov na vyvodzovanie zodpovednosti za spáchanie priestupku. Zatiaľ čo v Slovenskej republike a v Českej republike je rozhodovanie o zodpovednosti za priestupok výkonom verejnej správy, vo Francúzsku ako aj v Spolkovej republike Nemecko je priestupkové právo súčasťou trestného práva, t.j. priestupok je jedným z trestných činov. 17 Tu je vhodné vyzdvihnúť fakt, že tieto hranice sú pohyblivé a môže dôjsť k presunutiu priestupkov z trestného práva do oblasti správneho práva, tak ako na území Československa v roku 1950, kedy došlo k separácii trestného práva správneho a trestného práva. 18

ESĽP po prvýkrát pristúpil k autonómnemu vnímaniu pojmov trestná vec a trestnosť v roku 1984, keď judikoval: „Pokiaľ by štáty mohli svojvoľne tým, že označia protiprávny čin za správny namiesto trestného vylúčiť pôsobnosť podstatných ustanovení čl. 6 a 7, bola by aplikácia týchto ustanovení podriadená ich zvrchovanej vôli. Rozsiahla voľnosť by tak mohla viesť k dôsledkom nezlučiteľným s predmetom a účelom Dohovoru.“ 19

Na uvedené ESĽP nadviazal aj v ďalšej svojej rozhodovacej činnosti, pričom tu považujem za vhodné poukázať na rozhodnutia ESĽP v konaniach, ktorých účastníkom bola Slovenská republika. V prípade rozsudku vo veci Lauko vs. Slovenská republika (ďalej len „SR“) z 2. októbra 1998 ESĽP judikoval: „Napriek tomu, že zverenie úlohy stíhať a trestať priestupky správnym orgánom nie je nezlučiteľné s Dohovorom, je nutné zdôrazniť, že dotknutá osoba musí mať možnosť nechať svoje rozhodnutie prijaté proti nej, preskúmať súdom, ktorý spĺňa záruky čl. 6 Dohovoru.“ 20 Ďalej ESĽP v prípade Čanády vs. SR zo 16. novembra 2004 konštatoval, že „všeobecný charakter právnych ustanovení upravujúcich priestupky podľa zákona o priestupkoch spolu so zastrašujúcim a trestajúcim účelom sankcie ukladanej za ich porušenie, postačuje na preukázanie toho, že na účely čl. 6 Dohovoru sú priestupky svojou povahou trestné.“

Na Slovensku tieto skutočnosti rešpektujú predovšetkým súdy, ktoré neváhajú vypomáhať si doktrínou o autonómnosti výkladu najmä vtedy, ak konkrétne právo, resp. princíp v oblasti trestania osôb nie je výslovne v platnej zákonnej úprave administratívnoprávnej zodpovednosti zakotvené. V takom prípade súdy pristupujú k analogickému použitiu predpisov trestného práva. Tu možno poukázať na Rozsudok zo dňa 12. marca 2009, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) dospel k záveru, že „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“ 21

NS SR teda vychádza z požiadavky chápania správneho trestania v intenciách trestnoprávneho trestania a pomerne kriticky pristupuje k rozhodnutiam správnych orgánov, pri prijímaní ktorých došlo k nerešpektovaniu niektorej z vyššie uvedených zásad. V poslednom období, dokonca, začal NS SR od správnych orgánov požadovať aplikáciu konkrétnych ustanovení právnych predpisov trestného práva prostredníctvom analógie legis. 22

Správne orgány sa takejto aplikácii bránia a prakticky vôbec k nej nepristupujú, čo podľa môjho názoru pramení z toho, že najmä na prvostupňové správne orgány sú kladené vysoké nároky na kvantitu vykonanej práce, pričom musia reagovať na časté novelizácie relevantnej právnej úpravy, a preto je pre ne problematické zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti ešte aj judikatúru ESĽP a slovenských súdov, prípadne odporúčania Rady Európy. V niektorých prípadoch môže byť dôvodom aj nedostatočná odborná spôsobilosť osôb, ktoré konajú v mene správneho orgánu. Tu vzniká otázka, či možno objektívne od správnych orgánov vyžadovať, aby pri rozhodovaní o správnych deliktoch brali na vedomie judikatúru ESĽP ako aj judikatúru slovenských súdov a aplikovali ustanovenia trestného práva. A ak by k takejto aplikácii zo strany správnych orgánov došlo, ako zabezpečiť, aby ich rozhodnutia boli zákonne a správne a aby vedeli zhodnotiť, ktoré konkrétne princípy alebo ustanovenia môžu aplikovať? Vyššie nastolenej problematike sa budem venovať v ďalšom texte.

1.4 Správny delikt a jeho porovnanie s trestným činom

Z vyššie daného vyplýva, že podľa štrasburskej judikatúry sa niektoré správne delikty, za účelom poskytnutia páchateľom záruky vyplývajúce z Dohovoru, považujú za „trestné“, a teda trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestný čin. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti rozoznáva trestné činy, priestupky a iné správne delikty, ktorými sú správne delikty fyzických osôb postihovaných na základe zavinenia, správne delikty právnických osôb a fyzických osôb – podnikateľov, správne disciplinárne delikty a správne poriadkové delikty. Najširším pojmom je delikt, ktorý v sebe kumuluje všetky vyššie uvedené formy protispoločenského konania. „Deliktom je len také porušenie povinnosti, ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty a u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť.“ 23

Pre pojem správny delikt neexistuje v našom právnom poriadku legálna definícia. Pri jej vymedzení je teda potrebné vychádzať zo všeobecných pojmov „právny delikt“ a „verejnoprávny delikt“ a zo znakov jednotlivých druhov správnych deliktov. Na základe uvedeného možno pod pojmom správny delikt rozumieť protiprávne konanie ktorého znaky sú stanovené zákonom a za ktoré je správny orgán oprávnený uložiť sankciu. 24

Pri zodpovedaní otázky, či je konkrétny správny delikt „trestný“ v zmysle čl. 6 Dohovoru, ESĽP prihliada na tri kritéria, ktoré po prvýkrát vymedzil v rozhodnutí vo veci Engel vs. Holandsko25. Prvým kritériom je kvalifikácia skutku podľa vnútroštátneho práva, tá má však rozhodujúci význam iba vtedy, ak je skutok kvalifikovaný ako trestný aj vo vnútroštátnom práve. Väčšiu váhu majú ďalšie dve kritéria, pričom nie je nevyhnutné ich kumulatívne naplnenie. Druhým kritériom je povaha deliktu vzhľadom na to, či subjektom môže byť každý alebo len obmedzený okruh osôb, a posledným kritériom je prísnosť sankcie z hľadiska jej druhu a výmery. 26

Na základe vyššie uvedených kritérií možno konštatovať, že správne priestupky spadajú do trestnej oblasti v zmysle čl. 6 Dohovoru, a to bez ohľadu na ich závažnosť a prísnosť sankcií za ne ukladaných, na základe druhého kritéria. Judikatúra ESĽP je v tomto prípade ustálená, nakoľko mala už množstvo príležitostí o danej otázke rozhodovať, najmä pokiaľ ide o priestupky v cestnej premávke a priestupky proti verejnému poriadku. 27

Pri správnych deliktoch právnických osôb a podnikajúcich fyzických osôb mal ESĽP menej príležitostí rozhodovať a judikatúra pri týchto správnych deliktoch nie je jednotná. Základným odlišovacím znakom priestupkov a správnych deliktov právnických osôb je, že v tomto prípade môže byť sankcionovaná iba právnická osoba, a to bez ohľadu na to, či trestné právo príslušného štátu uznáva trestnú zodpovednosť právnických osôb alebo nie. Zatiaľ čo v niektorých veciach dospel ESĽP, na základe kombinácii kritéria subjektu, ktorý delikt spáchal a prísnosti sankcie, k záveru, že ide o trestný delikt28, inokedy ESĽP judikoval, že nejde o trestné obvinenie. 29

Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie „trestnosti“ disciplinárnych deliktov v zmysle čl. 6 Dohovoru je prísnosť sankcie. Na rozdiel od priestupkov, ktoré v mnohých členských štátoch patria do oblasti trestného práva, disciplinárne delikty sú vždy jasne oddelené od trestných činov a ich subjektom môže byť len obmedzený okruh osôb, ktoré majú osobitný vzťah k orgánu, ktorý disciplinárne sankcie ukladá. Keďže rozhodujúcim faktorom je prísnosť uloženej sankcie, za „trestné“ sa v zmysle čl. 6 Dohovoru budú považovať len delikty, kde sankciou je odňatie slobody v určitej, nie príliš krátkej výmere. Takáto sankcia prichádza do úvahy najmä u vojakov alebo u odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody. ESĽP v mnohých prípadoch odmietol aplikovateľnosť čl. 6 Dohovoru preto, že uložené sankcie neboli dostatočne prísne, aby ich bolo možné považovať za trestné sankcie, napr. trest vojaka v dĺžke 5 dní. 30 Je otázne, či je správne odnímať týmto osobám ochranu podľa čl. 6 Dohovoru. Za disciplinárne delikty sa podľa štrasburskej judikatúry nepovažujú ani disciplinárne sankcie ukladané orgánmi záujmovej samosprávy. 31 Rovnako ako v prípade disciplinárnych deliktov aj v prípade poriadkových deliktov nie je judikatúra jednoznačná. 32

V súvislosti s témou tejto práce je žiaduce vymedziť rozdiel medzi trestným činom a správnym deliktom, pričom treba vychádzať z pozitívnej právnej úpravy každého z nich. Podľa E. Babiakovej33 môžeme rozlišovať rozdiely najmä:
1) v objekte deliktu:
- objektom trestných činov sú práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti, ústavného zriadenia Slovenskej republiky a záujmov Európskej únie, ktoré zákonodarca považoval za potrebné chrániť pod hrozbou trestnoprávnej sankcie;
- objektom správnych deliktov je zabezpečenie riadneho výkonu verejnej správy;
2) v otázke zavinenia:
- pri trestných činoch sa požaduje pre naplnenie skutkovej podstaty zavinenie;
- zavinenie je obligatórnym znakom len niektorých druhov správnych deliktov;
3) v subjekte deliktu:
- za spáchanie trestného činu môže byť podľa aktuálnej právnej úpravy zodpovedná len fyzická osoba; 34
- páchateľom správnych deliktov môže byť podľa druhu deliktu fyzická osoba aj právnická osoba;
4) v rozsahu sankcie:
vo všeobecnosti by malo platiť, že za trestný delikt možno uložiť prísnejší trest ako v prípade postihu za správny delikt, ale na základe analýzy pozitívnej právnej úpravy treba konštatovať, že niektoré zákony umožňujú správnym orgánom ukladať prísnejšie peňažné tresty ako zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), podľa ktorého možno uložiť peňažný trest vo výmere od 160 EUR do 331.930 EUR. 35 V tejto súvislosti E. Babiaková poukazuje na § 28 ods. 4 zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého možno uložiť pokutu od 1.000 EUR do 500.000 EUR. 36 Tu treba poukázať na fakt, že túto pokutu možno uložiť len právnickej osobe, resp. fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie, zatiaľ čo, ako bolo uvedené vyššie, podľa Trestného zákona sú zodpovedné len fyzické osoby. Možno však predpokladať, že pripravované zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb sa dotkne oblasti správneho trestania a najzávažnejšie správne delikty právnických osôb budú prekvalifikované na trestné činy. 37

Podľa môjho názoru, ďalším významným rozdielom je stupeň spoločenskej nebezpečnosti sankcionovaného skutku. Malo by platiť, že trestný čin je závažnejší ako správny delikt, avšak toto kritérium je často spochybňované z dôvodu, že množstvo správnych deliktov je vysoko škodlivých a na druhej strane existuje mnoho bagateľných trestných činov. Aj táto otázka by mala byť predmetom prípadnej revízie oblasti správneho trestania a katalógu trestných a správnych sankcií, aby boli v trestnom práve len také skutkové podstaty, ktorých naplnenie by bolo spoločensky nebezpečnejšie ako pri správnych deliktoch. S uvedeným kritériom úzko súvisí aj povaha sankcie. Najprísnejšie sankcie, ako je trest odňatia slobody, zákaz pobytu a pod., by mali byť vyhradené len trestnému právu. Správne sankcie by mali mať skôr povahu upomienky nad nutnosťou dodržiavať právo. Typickou správnou sankciou by mala byť peňažná pokuta, v posledných rokoch sa však škála sankcií rozširuje. 38

Na záver tejto kapitoly považujem za vhodné opätovne vyzdvihnúť, že nakoľko vyššie uvedené správne delikty spĺňajú definíciu „trestného obvinenia“ podľa čl. 6 Dohovoru, vzťahujú sa na konanie o nich predpisy trestného práva, ktoré je nevyhnutne potrebné analogicky uplatňovať, aby potenciálny páchateľ správnych deliktov nemal v určitých prípadoch horšie postavenie ako páchateľ deliktov trestných. Problematika analogického použitia predpisov trestného práva v oblasti správneho trestania nie je ustálená ani názorovo jednotná, na čo poukážem v ďalšej kapitole tejto práce.

Autorka: Bc. Mária Havelková
Autorka je študentkou Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty. Publikovaný text obsadil prvé miesto v súťaži Študentská vedecká odborná činnosť 2013/2014 na Univerzite Komenského v Bratislave, Právnickej fakulte, v kategórii študentov magisterského štúdia. Školiteľom bol JUDr. Juraj Vačok, PhD. Práca je publikovaná bez príloh.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

BABIAKOVÁ, E. Aktuálne otázky správneho trestania. In Justičná revue, roč. 52, č. 1, 2000, s. 4-9.
BABIAKOVÁ, E. Analógia v oblasti správneho trestania. In Justičná revue, roč. 64, č. 3, 2012, s. 343-348. ISSN 1335-6461.
BAŽIL, Z. O analogii, jejím použití v legislativě a ve správním právu. In Správní právo, roč. 28, č. 3, 1995, s. 134-152, 169-192. ISSN 0139-6005.
HÁCHA, E. [et. al] Slovník veřejného práva československého I, Brno : Polygrafia, 1929, s. 7871.
KOŠIČIAROVÁ, S. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. Bratislava : Iura Edition, 2012, s. 556. ISBN 978-80-8078-519-2.
KUKLIŠ, Ľ. Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v Slovenskej republike. Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, s. 327-326. ISBN 978-80-7160-339-9.
MASLEN, M. Priestupkové konanie a požiadavky čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. In Aktuálne otázky správneho konania. Bratislava : Právnická fakulta, 2010, s. 76-83. ISBN 978-80-7160-304-7.
MATES, P. Analogie ve správním právu. In Správní právo, roč. 44, č. 6, 2011, s. 342-353. ISSN 0139-6005.
MIKULE, V. Ústavní zakotvení a historické aspekty správního trestání. In Správní právo, roč. 35, č. 1, 2002, s. 2-5. ISBN 0139-6005.
MUSIL, J. Hranice medzi trestným činem a správním deliktem, deliktní odpovědnost právnických osob. In Správní právo, roč. 35, č. 1, 2002, s. 19-24. ISBN 0139-6005.
POTĚŠIL, L. Správní trestání a soudní přezkum. In Právní rozhledy, roč. 20, č. 11, 2012, s. 381-385. ISSN 1210-6410.
PRÁŠKOVÁ, H. K některým otázkám reformy správního trestání. In Správní právo, roč. 35, č. 1, 2002, s. 5-11. ISBN 0139-6005.
PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha : C. H. Beck, 2013, s. 420. ISBN: 978-80-7400-456-8.
REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : Manz, 1999, s. 256. ISBN 80-85719-24-X.
SVÁK, J. Ochrana ľudských práv v troch zvázkoch. Zväzok II. Žilina : Eurokódex, 2011, s. 624. ISBN 978-80-89447-475-9.
VRABKO, M. [et. al] Teoretické problémy správneho súdnictva. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2013, s. 358. ISBN 978-80-7160-356-6.
Judikatúra
Rozsudok ESĽP vo veci Čanády vs. SR, zo dňa 16. novembra 2004.

Rozsudok ESĽP vo veci Bendenoun vs. Francúzsko, zo dňa 24. Februára 1994.

Rozsudok ESĽP vo veci Engel vs. Holandsko, zo dňa 08. júna 1968.

Rozsudok ESĽP vo veci Lauko vs. SR, zo dňa 02. októbra 1998.

Rozsudok ESĽP vo veci Öztürk vs. SRN, zo dňa 21.februára 1984.

Rozhodnutie ESĽP vo veci Pierre-Bloch vs. Francúzsko, zo dňa 21. októbra 1997.

Rozsudok ESĽP vo veci W. R. vs. Rakúsko, zo dňa 21. decembra 1999.

Rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sžo 147/2008, zo dňa 12. marca 2009. Dostupné na internete: [cit. 2014-02-21]

Rozsudok NS SR, sp. zn. 6 Sžo/51/2011, zo dňa 22. augusta 2012. Dostupné na internete: www.supcourt.gov.sk/data/att/23823_subor.pdf > [cit. 2014-02-21]

Rozsudok NSS ČR, sp. zn. 1 As 27/2008-67, zo dňa 16. apríla 2008. Dostupné na internete: [cit. 2014-02-14]

Právne predpisy

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953 v znení dodatkových protokolov.

Odporúčanie výboru ministrov Rady Európy R(91)1 o ukladaní administratívnoprávnych sankcií.

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.


1Okrem ochrannej funkcie plní taktiež preventívnu, reparačnú, represívnu ako aj výchovnú funkciu.
2 POTĚŠIL, L. Správní trestání a soudní přezkum. In Právní rozhledy, roč. 20, č. 11, 2012, s. 381.
3 BABIAKOVÁ, E. Analógia v oblasti správneho trestania. In Justičná revue, roč. 64, č. 3, 2012, s. 343.
4 KUKLIŠ, Ľ. Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v Slovenskej republike. Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2012, s. 327.
5 VRABKO, M. [et. al] Teoretické problémy správneho súdnictva. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2013, s. 33.
6HÁCHA, E. [et. al] Slovník veřejného práva československého I. Brno : Polygrafia, 1929, s. 60 a nasl.
7 Podľa iného kritéria možno analógiu rozlišovať na analógiu extra legem a intra legem.
8 BAŽIL, Z. O analogii, jejím použití v legislativě a ve správním právu. In Správní právo, roč. 28, č. 3, 1995, s 142.
9 MATES, P. Analogie ve správním právu. In Správní právo, roč. 44, č. 6, 2011, s. 348.
10 Rozsudok NSS ČR, sp. zn. 1 As 27/2008-67.
11 KUKLIŠ, Ľ. Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v Slovenskej republike. Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2012, s. 329.
12 MATES, P. Analogie ve správním právu. In Správní právo, roč. 44, č. 6, 2011, s. 345.
13 Na rozdiel od Dohovoru, kam podľa judikatúry ESĽP patria aj niektoré disciplinárne delikty. Bližšie pozri napríklad rozhodnutie Engel vs. Holandsko z 8. júna 1976.
14 KOŠIČIAROVÁ, S. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. Bratislava : Iura Edition, 2012, s. 322.
15 Odporúčanie napr. výslovne zakotvuje zásadu zákonnosti, zásadu zákazu retroaktivity, zásadu ne bis in idem a pod.
16 MASLEN, M. Priestupkové konanie a požiadavky čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. In Aktuálne otázky správneho konania. Bratislava : Právnická fakulta, 2010, s.77.
17 KOŠIČIAROVÁ, S. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. Bratislava: Iura Edition, 2012, s. 320.
18 MIKULE, V. Ústavní zakotvení a historické aspekty správního trestání. In Správní právo, roč. 35, č. 1, 2002, s. 3.
19 Rozsudok ESĽP vo veci Öztürk vs. SRN, zo dňa 21. Ffebruára 1984.
20 V konkrétnej veci sťažovateľ nemal možnosť nechať preskúmať rozhodnutie miestneho a okresného úradu nezávislým a nestranným súdom, pretože Ústavný súd zamietol jeho ústavnú sťažnosť s odôvodnením, že príslušný priestupok nemôže byť preskúmaný súdom.
21 Rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sžo 147/2008, zo dňa 12. marca 2009.
22 KUKLIŠ, Ľ. Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v Slovenskej republike. Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2012, s. 331.
23 Rozsudok NS SR, sp. zn. 6Sžo/51/2011, zo dňa 22. augusta 2012.
24 PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha : C. H. Beck, 2013, s. 185.
25 Rozhodnutie ESĽP zo dňa 8. júna 1968.
26 REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : Manz, 1999, s. 66.
27 Ibidem, s. 67-68.
28 Pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Bendenoun vs. Francúzsko, zo dňa 24. februára 1994.
29 Rozhodnutie ESĽP vo veci Pierre-Bloch vs. Francúzsko, zo dňa 21. októbra 1997.
30 REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : Manz, 1999, s. 69-70.
31 Rozhodnutie ESĽP vo veci W. R. vs. Rakúsko, zo dňa 21. decembra 1999.
32 Bližšie pozri SVÁK, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. Zväzok II. Žilina : Eurokódex, 2011, s. 156.
33 BABIAKOVÁ, E. Aktuálne otázky správneho trestania. In Justičná revue, roč. 52, č. 1, 2000, s. 5.
34 Aktuálna právna úprava pozná len tzv. nepravú trestnú zodpovednosť právnických osôb, na základe ktorej je možné v trestnom konaní uložiť právnickým osobám ochranné opatrenie (zhabanie majetku alebo zhabanie peňažnej čiastky). Právnická osoba má však v trestnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby. Tento rozdiel bude čoskoro prekonaný, pretože už sa pripravuje Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý by mal nadobudnúť účinnosť už v roku 2015.
35 § 56 ods. 1 Trestného zákona.
36 VRABKO, M. [et. al] Teoretické problémy správneho súdnictva. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2013, s. 35.
37 PRÁŠKOVÁ, H. K některým otázkám reformy správního trestání. In Správní právo, roč. 35, č. 1, 2002, s. 8.
38 MUSIL, J. Hranice medzi trestným činem a správním deliktem, deliktní odpovědnost právnických osob. In Správní právo, roč. 35, č. 1, 2002, s. 21.

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač