Prezident SR: Neutrálny arbiter alebo aktívny politický hráč? I. časť

Zverejnené v kategórii

okt 27 2014

Publikovaný článok predstavuje prvú časť vedeckej práce ŠVOČ, s ktorou sa autor Max Steuer umiestnil na 1. mieste v rámci súťaže Študentská vedecká odborná činnosť 2013/2014 na Univerzite Komenského v Bratislave, Právnickej fakulte, v kategórii študentov bakalárskeho štúdia. V rámci spoločného českého a slovenského kola ŠVOČ v Plzni sa autor s publikovaným textom umiestnil na 1. mieste v kategórii Ústavné právo, ľudské práva, spoločenské vedy (politológia, ekonómia), teória práva. Konzultantom práce ŠVOČ bol JUDr. Marián Giba, PhD. Článok publikujeme s drobnými formálnymi a jazykovými úpravami. Pripomíname, že text vznikol pred prezidentskými voľbami, ktoré sa v Slovenskej republike uskutočnili v dňoch 15. a 29. marca 2014 (redakcia časopisu Projustice).

Abstrakt:(1) Dvadsaťdva rokov vývoja, interpretácie a aplikácie Ústavy Slovenskej republiky zanechalo stopu aj na hľadaní odpovede na otázku postavenia prezidenta v politickom systéme. Predkladaný príspevok vychádza z predpokladu, že reálne postavenie prezidenta je závislé nielen od priestoru, ktorý mu na konanie poskytuje právna úprava, ale aj od vnímania úlohy a limitov konkrétnou osobnosťou hlavy štátu, pričom zákonodarný zbor a sprostredkovane aj verejná mienka majú potenciál a nástroje na toto postavenie vplývať formálnymi (legislatívne zmeny) i neformálnymi (stranícke prepojenia, občiansky tlak) mechanizmami. Prostredníctvom expertného prieskumu a analýzy vybraných vyjadrení politických aktérov sa usiluje zistiť, aké postavenie prezidenta podporuje súčasná právna úprava prvého oddielu šiestej hlavy ústavy a ako rolu prezidenta vnímajú politické, najmä parlamentné, elity, spôsobilé predkladať a v prípade nájdenia ústavnej väčšiny aj prijímať zmeny ústavných kompetencií hlavy štátu. V prvom článku je ako východiskový argument aplikované zaradenie Slovenskej republiky medzi štáty s parlamentnou formou vlády, ktorá podľa teórie parlamentarizmu stanovuje postavenie hlavy štátu ako súčasti neutrálnej „štvrtej“ moci, orgánu sui generis. Tento predpoklad však nie je prijímaný automaticky a je podrobený kritickej reflexii s ohľadom na súčasné trendy a zmeny právomocí prezidenta. V závere prvej časti článku sa konštatuje, že postavenie prezidenta SR nezodpovedá postaveniu hlavy štátu v parlamentnej forme vlády a ústavná úprava preto nestimuluje konkrétne osoby zastávajúce funkciu prezidenta k arbiterskému prístupu k svojmu úradu. Otázka, či je na takýto prístup na základe súčasných interpretácií prezidentských právomocí aspoň priestor, ostáva otvorená pre nasledujúcu časť príspevku, dostupnú v druhom článku.

Úvod

„Ústavný rámec povinností je naozaj iba rámec, ktorý treba vyplniť nejakým politickým obsahom. Prezident nie je stroj na plnenie ústavných právomocí, ale je to bytosť a mala by to byť politická bytosť, ktorá v rámci týchto právomocí tak či onak politicky koná.“ (2)
Václav Havel, prezident Českej republiky, 1993-2003

Normatívne stanovisko jedného z najpozitívnejšie hodnotených prezidentov Českej aj Českej a Slovenskej federatívnej republiky(3) sofistikovane a zároveň zrozumiteľne vyjadruje vnímanie postavenia a úlohy hlavy štátu z pohľadu významného nositeľa tejto funkcie. „Prvý občan v štáte“ predsa nemôže byť iba mechanickým vykonávateľom toho, čo je napísané v ústave – a to aj ak prijmeme predpoklad, že nie všetky jej formulácie automaticky umožňujú jedinú a jednoznačnú interpretáciu. Avšak čo ak práve takého stanovisko, volanie po politickosti prezidenta, ovplyvnené historickými, tradičnými aj spoločenskými faktormi, otvára dvere svojvôli pri aplikácii prezidentských právomocí ich konkrétnymi aktérmi a umožňuje im nebrať ohľad na pôvodný účel textu ústavy?

Slov, do ktorých je tento účel pretavený, pritom ozaj nie je veľa; ich počet je výrazne nižší než má tento príspevok. 1557 slov prvého oddielu šiestej hlavy ústavy je alfou, determinujúcou postavenie a právomoci prezidenta v politickom systéme Slovenska. Ale týchto sedem ústavných článkov určite nepredstavuje zároveň aj omegu pre určenie prezidentovho postavenia – práve naopak, tú treba hľadať niekde hlboko vo vodách (občas aj močiaroch) konania politických aktérov, osobitne poslancov tvoriacich „jediný ústavodarný a zákonodarný orgán“ (čl. 72 ústavy), právne spôsobilý okrem iného navrhovať a prijímať zmeny ústavy. A ani tak nie je isté, že hľadajúci túto omegu nakoniec nájde, lebo ak sa zmení čo i len jedno písmenko v reťazci, od zmeny ústavy až po zmenu osoby zastávajúcej prezidentský úrad, všetky nasledujúce grafémy s najväčšou pravdepodobnosťou získajú úplne nový význam.

Hoci dvadsaťdva rokov pre život ústavy (ako aj človeka) nie je veľa, malo by, podobne ako u ľudskej bytosti, postačovať pre získanie základných hodnotových a vedomostných postojov v zmysle hesla Nosce te ipsum,(4) vrátane cieľov, ktoré sa určitý subjekt zamýšľa naplniť. Obzvlášť v prípade, ak pri ňom stoja aktéri prítomní pri jeho zrode, čo v prípade Ústavy SR znamená členky a členov Slovenskej národnej rady hlasujúcich o jej návrhu 1. septembra 1992. (5)

V prípade postavenia prezidenta dvadsaťdva rokov očividne nepostačuje. „Ústavná úprava postavenia prezidenta SR je poznamenaná hľadaním. Neuvážené prevzatie prežitej úpravy postavenia hlavy štátu z predchádzajúcich ústav československého štátu, politicky motivované osobné konflikty ústavných činiteľov, aj objektívne ťažko vymedziteľné rozlíšenie medzi najvýznamnejšími funkciami vo výkonnej moci [...] mali za následok, že Prvý oddiel šiestej hlavy bol najvýraznejšie novelizovaný.“ (6) Toto hľadanie bude pravdepodobne pokračovať, keďže už teraz viacerí vrcholní politickí aktéri, vrátane súčasnej hlavy štátu a kandidáta za najsilnejšiu politickú stranu, naznačujú, že by napríklad privítali zavedenie práva legislatívnej iniciatívy prezidenta. (7)

Z uvedeného by malo názorne vyplývať, že problematika, ktorou sa v práci zaoberáme, je komplexná, nemožno ju vtlačiť do jednoduchej odpovede na otázku z titulku podľa vzorca A (lebo) alebo B (lebo). Nebolo by to ani vhodné, pretože mnohé kontexty, ktoré na postavenie prezidenta vplývajú, by mohli zostať ignorované. Napríklad by mohlo dôjsť k vynechaniu odpovede na otázku hľadísk, z akých môžeme k pozícii prezidenta v politickom systéme pristupovať.

S ohľadom na túto skutočnosť a vedomí si obmedzení vyplývajúcich z faktu, že sa jednotlivými právomocami hlavy štátu nemáme priestor zaoberať detailne, budeme v oboch častiach príspevku obhajovať odpoveď, že z právneho hľadiska (vnímajúc iba text príslušných článkov ústavy) môže byť prezident SR „kýmkoľvek“ – (ne)aktívnym hráčom, arbitrom, politicky nezávislým (nevyhnutná podmienka pre arbiterskú pozíciu), zaujatým (možná, hoci nie jediná možná podmienka pre pozíciu aktívneho politického hráča) a mnohým iným. Naopak, vplyvom prístupu osôb, ktorým doteraz patrilo prezidentské kreslo, a zároveň tých, ktorí boli (sú) ako členovia národnej rady zodpovední za prijímanie legislatívy ovplyvňujúcej postavenie hlavy štátu, sa ako dominantný model presadil až na malé (tiež neraz politicky motivované) výnimky neaktívny, politicky zaujatý typ prezidenta. Táto situácia, sama potvrdzujúca vysoký stupeň rozpornosti vo vnímaní toho, akú úlohu by mala hlava štátu na Slovensku plniť, priam volá po ponúknutí určitých návrhov smerujúcich k prehĺbeniu diskusie o možných zmenách a posúvajúcich ju o trochu ďalej. Štruktúra a metodika tohto príspevku sa snažia dospieť práve k niekoľkým návrhom tohto typu.

Teoretické a metodologické východiská výskumu postavenia prezidenta

Pri skúmaní postavenia hlavy štátu v demokratickom štáte môžeme aplikovať minimálne tri prístupy. Prvým je klasifikácia právomocí tohto orgánu a následné zhodnotenie jeho postavenia z hľadiska rozsahu týchto právomocí. (8) Druhým je aplikácia historického a/alebo komparatívneho prístupu a následné zasadenie takto získaných záverov do kontextu aktuálnej situácie v študovanom štáte. (9) Tretí prístup pozostáva z
1. poukázania na teoretické východiská formy vlády,
2. ich aplikácie v konkrétnom štáte / politickom systéme a
3. porovnania teoretického zámeru s právnou a politickou realitou. (10)
Napriek tomu, že tieto prístupy nemožno striktne diferencovať a väčšina analýz implicitne kombinuje viacero z nich, v našom príspevku sa prikláňame k tretiemu menovanému prístupu, keď z úvah o súčasnej realite formy vlády SR vyvodzujeme vysvetlenia zmien a nejasností postavenia slovenského prezidenta.

Základný cieľ nasledujúcej analýzy by na prvý pohľad mohol byť zrejmý už z úvodu: bola by ním odpoveď na otázku, či je prezident SR neutrálny arbiter alebo aktívny politický hráč. Pri hlbšom zamyslení sa však z otázky vyplynie ďalšia otázka – z akého hľadiska? Už čisto právny výklad ústavy by sa musel vysporiadať s pravidlom, ktoré je pri ňom nutné splniť v právnom štáte. Takýto výklad je totiž „vymedzený a obmedzený formuláciou, obsahom a účelom interpretovanej právnej normy. K prvkom implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká interpretácia a aplikácia práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej úpravy.“ (11) Avšak do snahy definovať postavenie prezidenta SR vstupuje ďalšia premenná: politická realita determinovaná konaním politických aktérov, čo diferencuje otázku na hľadisko de iure a de facto. Za vhodnejšie pritom považujeme tieto hľadiská striktne neoddeľovať, lebo jedno bez druhého by ponúklo iba neúplné odpovede, buď nezodpovedajúce praxi (vynechanie de facto) alebo vymykajúce sa ústavne konformnej interpretácii (vynechanie de iure).

V texte sa preto zameriame na oba uhly pohľadu a pokúsime sa identifikovať, či existuje nejaký rozdiel medzi spomenutým hľadiskom de iure a de facto a ak áno, v čom tento rozdiel spočíva. Takto stanovený cieľ vyžaduje akcentovať tie aspekty prezidentských právomocí a zmien v nich, ktoré boli najviac previazané politickými vplyvmi. Preto bude druhá časť článku venovaná pojednaniu o posledných zmenách v prezidentských právomociach formou novelizácie ústavy a výkladu ústavy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Poukázanie na prípadné problémy, nedostatky týchto zmien môže byť vhodným východiskom pre nachádzanie odporúčaní na riešenie v krátkodobom i dlhodobom horizonte vývinu politického systému Slovenska, čo je taktiež súčasťou druhej časti článku.

K teórii parlamentnej formy vlády

„Ústavné postavenie prezidenta možno charakterizovať ako "aktívneho" prezidenta, ktorý okrem práv a povinností reprezentatívnych, má aj rad iných významných ústavných oprávnení a povinností.“
Dôvodová správa k vládnemu návrhu Ústavy Slovenskej republiky, september 1992

„V súlade s princípom republikánskej formy vlády v parlamentnej demokracii je v čl. 101 ods. 1 1. veta Ústavy SR zakotvený inštitút individuálnej hlavy štátu – prezidenta SR. Výkonom svojich právomocí smerom k ostatným ústavným orgánom (osobitne vláde a parlamentu) plní funkcie vyvažujúceho ústavného orgánu, ktorého úlohou je zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov v štáte.“ (12)

Uvedené dva pohľady na funkcie prezidenta sa významne líšia a podľa nášho názoru ani jeden z nich nezodpovedá akémusi „ideálu“ hlavy štátu v parlamentnej demokracii. Kým prvý poukazuje na „aktívnosť“ prezidenta, avšak nespresňuje, v akom zmysle, (13) druhý ju vníma v protiklade s Václavom Havlom, uvádzaným v úvode, ako „stroj“, ktorý má zasiahnuť iba v prípade, ak sa koliesko mechaniky kvôli niečomu zastaví, a v opačnom prípade nemá žiadny dôvod na aktivitu. Ani jeden z nich pritom nevyčerpáva klasický prístup k hlave štátu v parlamentnej forme vlády, pre ktorý „bol charakteristický adjektív ‚slabý‘ prezident“, známy napr. ako arbiter, neutrálny hráč, pouvoir neutre, reprezentant štátu alebo garant poriadku a moderátor sporov. „Slabosť parlamentného prezidenta“ pritom nespočíva v nedostatku jeho právomocí, ale v cieli, v prospech ktorého ich, aspoň teoreticky, uplatňuje. Tieto ciele nesledujú vlastný prospech prezidenta, vlastnú politickú líniu, ale prospech všetkých občianok a občanov štátu tým, že zabraňujú ústavným krízam a prispievajú k vyváženosti jednotlivých zložiek moci.

Úloha neutrálneho arbitra v sebe skrýva významný potenciál, keďže parlamentný systém môže vytvárať priestor pre krízy a viesť k neschopnosti vládnuť (obzvlášť v prípade flexibilnejších ústav a častých ústavných zmien). Prezident v roli arbitra by mohol značne oslabiť aj ďalšiu nevýhodu parlamentarizmu – riziko koncentrácie moci do rúk jednej politickej frakcie, schopnej narušiť demokratický princíp vlády väčšiny za predpokladu záruk práv menšín.

Treba však jedným dychom dodať, že táto klasická koncepcia, ktorej jedným znakom je „chápanie hlavy štátu ako špecifického orgánu, úlohou ktorého je sprostredkovanie medzi politickými mocami [...] a napomáhanie pri riešení krízových situácií“ , sa v súčasnosti narúša v prospech zavedenia (minimálne de facto, ak nie de iure) rôznych hybridných systémov, čo je spôsobené nárastom moci exekutívy a potrebou silného vodcu, ktorý v prípade priamej voľby predstavuje ďalší zdroj legitimity v systéme. Tento trend je celosvetový a netýka sa iba pôvodne parlamentných systémov. Vo všeobecnosti ho možno označiť ako trend „parlamentarizácie prezidentských systémov“ a „prezidentalizácie parlamentných systémov“, ktorých výsledkom sú zmiešané (semiprezidentské, semiparlamentné) systémy, dnes tvoriace podľa niektorých teoretikov až štvrtinu všetkých systémov. (19) Klasická parlamentná forma vlády je tak, nech je akokoľvek detailne navrhnutá, v mnohých štátoch minulosťou.

Ak tieto globálne zmeny chceme zohľadniť pri analýze postavenia prezidenta, musíme mať na zreteli aj ďalšie špecifikum, ktorým je umiestnenie SR v postkomunistickom regióne. Štáty v tomto regióne museli po roku 1989 uplatniť metódy „inštitucionálnej architektúry“ a navrhnúť často úplne nové pravidlá (nielen) horizontálnej deľby moci. Keďže všetci architekti nemôžu byť géniovia vo svojom odbore, výsledkom tohto vývoja boli „viaceré inštitúty [prevzaté] zo západnej Európy bez pochopenia súvislostí a možných dôsledkov v prostredí menej vyspelej politickej kultúry.“ (20) V prípade prezidenta SR boli z hľadiska klasickej teórie parlamentarizmu takýmito inštitútmi napr. právomoc predsedať zasadnutiam vlády (zrušená v roku 1998) alebo priame voľby (zavedené v roku 1999).

Práve priame voľby sú podľa jedného z prúdov v politickej vede kľúčovým kritériom pre diferenciáciu medzi parlamentným a semiprezidentským systémom. (21) Tento názor vychádza z klasického konceptu M. Duvergera, ktorý pozostáva z troch kritérií pre definovanie politického systému ako semiprezidentského:
1. priama voľba hlavy štátu,
2. „značné právomoci“ hlavy štátu a
3. existencia predsedu vlády a ministrov, ktorí môžu zostať v úrade, iba ak im parlament nevysloví nedôveru. Za postačujúce podmienky pre semiprezidentský dizajn pokladá iba prvú a tretiu z nich, pretože druhú (sila prezidentských právomocí) nemožno jednoznačne klasifikovať. (22) Hoci vynechanie kritéria právomocí prispieva k jednoznačnosti klasifikácie systému ako semiprezidentského a napomáha realizácii empirických analýz so širokými možnosťami generalizácie, (23) dochádza ním k vyprázdneniu tohto pojmu, ktorý už z terminologického hľadiska predpokladá silnejší výkon prezidentských právomocí ich nositeľom, nielen zvýšenú legitimitu vplyvom priamej voľby.

Predbežné závery

Doterajšie zistenia a diskusie o parlamentnej forme vlády ponúkajú pri ich aplikácii na prípad Slovenska dva závery, ktoré bude treba mať na pamäti pri formovaní odporúčaní de constitutione ferenda aj iných.

1. Napriek tomu, že Ústava SR sa definovaním postavenia parlamentu ako „jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu“ (čl. 72) prihlasuje k parlamentnej forme vlády, postavenie prezidenta nikdy úplne nezodpovedalo tejto koncepcii. Pred rokom 1999 sa nepriama voľba (argument v prospech parlamentného systému podľa klasických politologických definícií) spájala s často až absurdnými právomocami (právo zúčastňovať sa, resp. predsedať zasadnutiam vlády, právo veta voči ústavným zákonom) ako aj zaradením prezidenta do hlavy výkonnej moci (čo sa môže vnímať ako formálna úprava, ale v prípade záujmu o vytvorenie parlamentného systému ju možno hodnotiť ako nesystémovú). Po roku 1999 sa síce zaviedla priama voľba (vytvorenie ďalšieho zdroja legitimity v systéme), no niekoľko ústavných zmien (zrušenie práva zúčastňovať sa zasadnutí vlády, obmedzenie práva veta, zavedenie inštitútu kontrasignácie, ktoré presúvalo zodpovednosť za niektoré kľúčové rozhodnutia prezidenta na vládu, resp. niektorého z jej ministrov) vytvorilo „ústavnoprávne predpoklady na také pôsobenie prezidenta republiky, ktoré je žiaduce v parlamentnej forme vlády, teda na jeho pôsobenie ako neutrálnej moci, ktorá napomáha riadnemu chodu ústavného systému bez toho, aby sa politicky vyhraňovala.“ (24) Táto kombinácia opäť neumožňuje hovoriť o „čistej“ parlamentnej forme vlády, hoci možno súhlasiť s tézou, že prispela ku konsolidácii demokracie a nastolenia rovnováhy v deľbe moci. (25) Ak by sa konkrétna osobnosť zvolená za prezidenta v tomto období rozhodla správať ako neutrálny arbiter medzi mocami, inštitucionálny dizajn jej to umožňoval, hoci ju k tomu nenútil. Ďalšia novelizácia v roku 2011, o ktorej pojednávame v nasledujúcom článku, však spôsobila, že sa dizajn od idey parlamentarizmu opäť ešte väčšmi vzdialil.

2. Realita politického vývoja postavenia prezidenta na Slovensku z hľadiska využívania jeho právomocí tento systém len ťažko umožňuje klasifikovať ako parlamentnú formu vlády de facto, napriek prihláseniu sa k nej de iure v ústave. S týmto názorom sa stotožňuje aj jedna z najnovších interpretácií, ktorá tzv. „hybridné modely“, kombinujúce v sebe charakteristiky prezidentského a parlamentného systému považuje za „najrozšírenejšiu verziu deľby moci“ a zaraďuje medzi ne aj Slovensko. (26) K tomu sa pridáva interpretácia prezidentských právomocí ústavným súdom, posilňujúca ju najmä v oblasti právomocí menovacích, (27) čo prezident aktívne využil, keď nevymenoval kandidáta na post generálneho prokurátora, zvoleného národnou radou. Nakoniec, všetci doterajší prezidenti boli zvolení ako kandidáti politických strán a profilovali sa určitou politickou líniou, hoci tá nemusela byť v súlade s líniou týchto strán a mohla sa stať aj jej protikladom. V nasledujúcom preto ostáva zistiť, či má napriek tomu, že mu to právna úprava neprikazuje, slovenský prezident aspoň priestor na to, aby realizoval svoje právomoci v duchu parlamentarizmu a koncepcii arbitra politických konfliktov.

Autor: Max Steuer
Autor je študentom Stredoeurópskej univerzity v Budapešti v odbore Medzinárodné vzťahy a európske štúdiá. V čase vzniku práce ŠVOČ (v akademickom roku 2013/2014) bol študentom Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty.
Kontakt: steuer1@uniba.sk

Zoznam literatúry a zdrojov

Baylis, Thomas A.: Presidents versus Prime Ministers: Shaping executive Authority in Eastern Europe. In: World Politics, 1996, roč. 48, č. 3, s. 297-323.
Bradley, Anthony W. a Cesare Pinelli: Parliamentarism. In: Rosenfeld, Michele and András Sajó: The Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford: OUP, 2013, s. 650-670.
Cibulka, Ľubor a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky (štátoveda). Bratislava: Praf UK, 2013.
Cibulka, Ľubor: Vývoj postavenia prezidenta v ústavnom systéme Slovenskej republiky (v kontexte zmien Ústavy Slovenskej republiky). In: Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, 2012, roč. 31, č. 1, s. 97-110.
Dôvodová správa k vládnemu návrhu Ústavy Slovenskej republiky, september 1992.
Drgonec, Ján: Ústava Slovenskej republiky: Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012.
Elgie, Robert: Semi-Presidentialism: An Increasingly Common Constitutional Choice. In: Elgie, Robert, Moestrup, Sophia and Yu-Shan Wu (ed.): Semi-Presidentialism and Democracy. Basingstoke: Palgrave Macmillan 2011, s. 1-20.
Elgie, Robert (ed.): The Politics of Semi-Presidentialism. In: Elgie, Robert: Semi-Presidentialism in Europe. Oxford: OUP, 1999, s. 1-21.
Fix-Fierro, Héctor a Pedro Salazar-Ugarte: Presidentialism. In: Rosenfeld, Michele and András Sajó: The Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford: OUP, s. 628-649.
Gašparovič, Ivan a Stanislav Gaňa. Komentár k čl. 101-107. In: Čič, Milan a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2012, s. 548-579.
Giba, Marián: Aktuálne nedostatky deľby a zodpovednosti moci v slovenskom ústavnom systéme (s dôrazom na postavenie prezidenta republiky a vlády. In: Klíma, Karel a kol.: Odpovědnost věřejné moci. Praha: Metropolitan University Prague Press, 2013, s. 156-180.
Giba, Marián: Vplyv priamej voľby na ústavné postavenie prezidenta republiky na Slovensku. In: Acta Universitatis Carolinae: Iuridica, 2011, č. 4, s. 101-113.
Hvížďala, Karel: Tři čeští králové. In: Bútora, Martin, Mesežnikov, Grigorij, Bútorová, Zora a Miroslav Kollár: Odkiaľ a kam. Dvadsať rokov samostatnosti. Bratislava: IVO, Kalligram, 2013, s. 52-66.
Chovancová, Jarmila a Tomáš Valent: Filozofia pre právnikov: filozoficko-právne aspekty. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2008.
Malová, Darina a Marek Rybář: Slovakia’s presidency: consolidating democracy by curbing ambiguous powers. In: Elgie, R. (ed.): Semi-presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester: Manchester university press, 2008, s. 182-200.
Nález PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012.
Orosz, Ladislav a Katarína Šimuničová: Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998.
Orosz, Ladislav, Svák, Ján a Boris Balog: Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, Žilina: Eurokódex, 2011.
Ottová, Eva: Teória práva. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2010.
Pankovčínová, Jana a Marián Leško: „Prezident nie je stroj na plnenie ústavných právomocí, ale politická bytosť" Prvý rozhovor po voľbách v Českej republike VÁCLAV HAVEL poskytol denníku SME. In: Sme [online], 15.7.1996 [cit. 2014-03-01]. Dostupné na: http://www.sme.sk/c/2085191/prezident-nie-je-stroj-na-plnenie-ustavnych-....
Petranská Rolková, Natália: Ústava Slovenskej republiky a jej dvadsaťročný vývoj (1992 – 2012). Bratislava: Národná rada Slovenskej republiky, 2013.
Procházka, Radoslav a Marek Káčer: Teória práva. Bratislava: C. H. Beck, 2013.
Prostyk, Oleh: Politics of Intraexecutive Conflict in Semipresidential Regimes in Eastern Europe. In: Elgie, R. (ed.): Semi-presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester: Manchester university press, 2008, s. 135-160.
Prostyk, Oleh: Semi-presidentialism under Post-communism. In: Elgie, Robert, Moestrup, Sophia and Yu-Shan Wu (ed.): Semi-Presidentialism and Democracy. Basingstoke: Palgrave Macmillan 2011, s. 98-116.
Sedelius, Thomas. The Tug-of-War between Presidents and Prime Ministers. Semi-Presidentialism in Central and Eartern Europe. Örebro: Universitetsbiblioteket, 2006.
Svák, Ján a Ľubor Cibulka: Ústavné právo Slovenskej republiky: osobitná časť. 5. aktualizované vydanie. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, Žilina: Eurokódex, 2013.
TASR: Podľa R. Fica a P. Hrušovského sú právomoci prezidenta dostatočné. In: Teraz.sk [online], 2.2.1996 [cit. 2014-03-01]. Dostupné na: http://www.teraz.sk/prezidentske-volby/prezident-pravomoci-fico-hrusovsk....
Ústava Slovenskej republiky (Zákon č. 460/1992 Zb.)

(1) Autor vyslovuje poďakovanie JUDr. Mariánovi Gibovi, PhD. za odborné rady a pripomienky k pôvodnej verzii textu.
(2) Pankovčínová, Jana a Marián Leško: „Prezident nie je stroj na plnenie ústavných právomocí, ale politická bytosť" Prvý rozhovor po voľbách v Českej republike VÁCLAV HAVEL poskytol denníku SME. In: Sme [online], 15.7.1996 [cit. 2014-03-01]. Dostupné na: http://www.sme.sk/c/2085191/prezident-nie-je-stroj-na-plnenie-ustavnych-....
(3) Pozri napr. Hvížďala, Karel: Tři čeští králové. In: Bútora, Martin, Mesežnikov, Grigorij, Bútorová, Zora a Miroslav Kollár: Odkiaľ a kam. Dvadsať rokov samostatnosti. Bratislava: IVO, Kalligram, 2013, s. 52-66.
(4) „Poznaj seba samého“. Za pôvodného autora tejto myšlienky sa považujú antickí filozofi, najmä Sokrates. Pozri Chovancová, Jarmila a Tomáš Valent: Filozofia pre právnikov: filozoficko-právne aspekty. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2008, s. 74.
(5) Podrobnejšie k procesu prijímania Ústavy SR pozri úvodnú štúdiu autorky v Petranská Rolková, Natália: Ústava Slovenskej republiky a jej dvadsaťročný vývoj (1992 – 2012). Bratislava: Národná rada Slovenskej republiky, 2013, s. 13-17. Kompetencie prezidenta sú vyzdvihnuté ako jeden z hlavných zdrojov opozičnej kritiky vládneho návrhu ústavy.
(6) Drgonec, Ján: Ústava Slovenskej republiky: Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 1085.
(7) Pozri TASR: Podľa R. Fica a P. Hrušovského sú právomoci prezidenta dostatočné. In: Teraz.sk [online], 2.2.1996 [cit. 2014-03-01]. Dostupné na: http://www.teraz.sk/prezidentske-volby/prezident-pravomoci-fico-hrusovsk....
(8) Takúto klasifikáciu uvádza (a ďalej s ňou pracuje) napr. Cibulka, Ľubor: Vývoj postavenia prezidenta v ústavnom systéme Slovenskej republiky (v kontexte zmien Ústavy Slovenskej republiky). In: Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, 2012, roč. 31, č. 1, s. 97-110. Tento prístup je pozorovateľný aj v časti štúdie Malová, Darina a Marek Rybář: Slovakia’s presidency: consolidating democracy by curbing ambiguous powers. In: Elgie, R. (ed.): Semi-presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester: Manchester university press, 2008, s. 182-200. Pozri aj Svák, Ján a Ľubor Cibulka: Ústavné právo Slovenskej republiky: osobitná časť. 5. aktualizované vydanie. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, Žilina: Eurokódex, 2013, s. 433-449.
(9) Porov. Orosz, Ladislav a Katarína Šimuničová: Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998.
(10) Giba, Marián: Aktuálne nedostatky deľby a zodpovednosti moci v slovenskom ústavnom systéme (s dôrazom na postavenie prezidenta republiky a vlády. In: Klíma, Karel a kol.: Odpovědnost věřejné moci. Praha: Metropolitan University Prague Press, 2013, s. 156-180.
(11) Drgonec, Ján, op. cit. v pozn. 6, s. 38.
(12) Gašparovič, Ivan a Stanislav Gaňa. Komentár k čl. 101-107. In: Čič, Milan a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2012, s. 548.
(13) Rolu tu, samozrejme, zohráva aj historické hľadisko, keďže uvedené citáty od seba delí dvadsať rokov a niekoľko novelizácií ústavy s výrazným vplyvom o.i. aj na postavenie prezidenta. Napriek tomu poukazujú minimálne na tendencie k nedôslednosti pri vysvetľovaní toho, akú úlohu vlastne prezident v slovenskom ústavnom systéme zohráva.
(14) Orosz, Ladislav, Svák, Ján a Boris Balog: Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, Žilina: Eurokódex, 2011, s. 341-342. Podobne sa vyjadruje aj Ján Drgonec, podľa ktorého „prezident v parlamentnej forme vlády vystupuje v pozícii arbitra, ktorý svojim konaním a rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Takéto postavenie prezidenta možno chápať ako ústavnú povinnosť prezidenta uplatňovať svoje ústavou určené právomoci včas a spôsobom zamedzujúcim vznik a trvanie poruchy v činnosti ústavných orgánov. Účelom tejto povinnosti je usmerniť prezidenta pri rozhodovaní o tom, či uplatní takú ústavnú právomoc, ktorej využitie mu ústava ponecháva na úvahu. Účelom tejto povinnosti je zároveň obmedziť prezidenta v konaní, ktorým by bez základu v ústave zapríčinil problémy v chode ústavných orgánov.“ Pozri Drgonec, Ján, op. cit. v pozn. 6, s. 1090.
(15) Fix-Fierro, Héctor a Pedro Salazar-Ugarte: Presidentialism. In: Rosenfeld, Michele and András Sajó: The Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford: OUP, 2013, s. 642.
(16) Bradley, Anthony W. a Cesare Pinelli: Parliamentarism. In: Rosenfeld, Michele and András Sajó: The Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford: OUP, 2013, s. 660.
(17) Ottová, Eva: Teória práva. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2010, s. 148.
(18) Bradley, Anthony W. a Cesare Pinelli, op. cit. v pozn. 16, s. 668-669. Pozri aj Ottová, Eva, op. cit. v pozn. 17, s. 149 a Fix-Fierro, Héctor a Pedro Salazar-Ugarte, op. cit. v pozn. 15, s. 645.
(19) Héctor a Pedro Salazar-Ugarte, op. cit. v pozn. 15, s. 644-645.
(20) CIBULKA, Ľubor a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky (štátoveda). Bratislava: Praf UK, 2013, s. 172.
(21) ELGIE, Robert: Semi-Presidentialism: An Increasingly Common Constitutional Choice. In: ELGIE, Robert, MOESTRUP, Sophia and Yu-Shan Wu (ed.): Semi-Presidentialism and Democracy. Basingstoke: Palgrave Macmillan 2011, s. 1-20.
(22) Elgie, Robert (ed.): The Politics of Semi-Presidentialism. In: Elgie, Robert: Semi-Presidentialism in Europe. Oxford: OUP, 1999, s. 1-21.
(23) Uvedená definícia semiprezidentského systému bola napr. východiskom empirickej analýzy intraexekutívnych konfliktov v stredovýchodnej Európe, ktorá ukázala, že spory medzi predsedom vlády a hlavou štátu (ktoré sú jedným z najznámejších prvkov obdobia rokov 1994-1998 na Slovensku) boli bežnou súčasťou postkomunistických politických systémov v prvom desaťročí ich vývoja. Pozri Prostyk, Oleh: Politics of Intraexecutive Conflict in Semipresidential Regimes in Eastern Europe. In: Elgie, R. (ed.): Semi-presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester: Manchester university press, 2008, s. 135-160. Ďalší výskum autora poukazuje na tendenciu v postkomunistických štátoch preferovať postavenie prezidenta ako aktívneho hráča, čo malo v prvom období ich vývoja vplyv na konsolidáciu demokratického režimu, ale vplyvom diferenciácie viacstraníckych systémov mohlo vyvolať aj viacero politických kríz. Podrobnejšie viď. Prostyk, Oleh: Semi-presidentialism under Post-communism. In: Elgie, Robert, Moestrup, Sophia and Yu-Shan Wu (ed.): Semi-Presidentialism and Democracy. Basingstoke: Palgrave Macmillan 2011, s. 98-116. Výskum vzťahov medzi prezidentom a vládou pri rôznych modeloch postavenia prezidenta v rozsahu monografie ponúka Sedelius, Thomas. The Tug-of-War between Presidents and Prime Ministers. Semi-Presidentialism in Central and Eartern Europe. Örebro: Universitetsbiblioteket, 2006. Z hľadiska prvých rokov vývoja postkomunistických systémov stojí za pozornosť aj analýza Baylis, Thomas A.: Presidents versus Prime Ministers: Shaping executive Authority in Eastern Europe. In: World Politics, 1996, roč. 48, č. 3, s. 297-323. Autor v ňom o.i. poukazuje na fenomén “boja o pravidlá hry”, ktorý bol typický v ústavných systémoch postkomunistických štátov krátko po ich vzniku, vrátane Slovenska, kde sa personifikoval v spore medzi V. Mečiarom a M. Kováčom. Ak sa však pozrieme na časté zmeny v právomociach prezidenta SR zo strany politických aktérov, mohli by sme polemizovať o tom, či v tejto oblasti boj stále nepokračuje, hoci bojujúcimi stranami už nie sú tak demokratické a antidemokratické sily, ako sily volajúce po jasnom stanovení toho, kým má hlava štátu byť, a sily snažiace sa jeho úrad ďalej využívať v prospech vlastných politických cieľov bez ohľadu na jeho možnú dehonestáciu. Jednohlasnosť prijatia poslednej novely ústavy v roku 2011 však naznačuje, že jedna z týchto strán pomaly, ale isto víťazí…
(24) Giba, Marián: Vplyv priamej voľby na ústavné postavenie prezidenta republiky na Slovensku. In: Acta Universitatis Carolinae: Iuridica, 2011, č. 4, s. 112.
(25) Malová, Darina a Marek Rybář, op. cit. v pozn. 8.
(26) Procházka, Radoslav a Marek Káčer: Teória práva. Bratislava: C. H. Beck, 2013, s. 54.
(27) Nález PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012.