Amnestia: Kto rozhoduje o jej udelení?

feb 8 2013

Úvod

Dňa 1. januára 2013 sme si pripomenuli 20. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto výročím bolo koncom uplynulého roka čoraz viac badať rôzne úvahy o prípadnom úmysle hlavy štátu udeliť amnestiu. Tieto predpovede sa nakoniec naplnili a prezident Slovenskej republiky (ďalej aj len prezident) „pri príležitosti 20. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky“(1), ako sám vo svojom rozhodnutí uvádza, vydal dňa 2. januára 2013 rozhodnutie o amnestii. Rozhodnutie prezidenta o amnestii bolo vyhlásené v Zbierke zákonov pod č. 1/2013 Z. z.

Rozhodnutie prezidenta o amnestii, prvé po takmer deviatich rokoch (2), vyvolalo pomerne široký ohlas nielen v odbornej ale i v laickej verejnosti. Na nasledujúcich riadkoch by sme však upriamili pozornosť na jeden z aspektov rozhodnutia o amnestii, ktorému patričná pozornosť venovaná nebola. Po stručnom priblížení všeobecných otázok týkajúcich sa právomoci hlavy štátu udeľovať amnestiu, resp. právomocí hlavy štátu zasahujúcich do sféry súdnej moci, sa pokúsime zodpovedať otázku, ktorému z ústavných orgánov v skutočnosti prináleží „posledné slovo“ v prípade realizácie právomoci udeliť amnestiu. Na záver sa taktiež pokúsime načrtnúť, či je takýto stav vhodný, alebo by či mal ústavodarca hľadať iné riešenie.

O amnestii všeobecne

Právomoc udeliť amnestiu či milosť patrí k tradičným prerogatívam hlavy štátu, a to aj v súčasnosti v podmienkach demokratických a právnych štátov založených na princípe deľby moci, predovšetkým princípu oddelenia súdnej moci od moci zákonodarnej a výkonnej. Oprávnenie hlavy štátu zasiahnuť prostredníctvom inštitútu amnestie alebo milosti do sféry súdnej moci môžeme preto označiť za akýsi „výron“ exekutívy do súdnej moci.(3) „Historické prežívanie tohto inštitútu má filozofické korene v uznaní skutočnosti, že tak ako nie je dokonalý človek, nie je dokonalý ani ním vytvorený právny poriadok.“(4) Účel amnestie, ale aj milosti, môžeme teda vidieť najmä v možnosti umožniť hlave štátu zmierňovať tvrdosť zákona, ku ktorej môže eventuálne dôjsť pri striktnom, najmä formálnom, uplatňovaní právnych predpisov. V žiadnom prípade by však predmetné inštitúty nemali predstavovať druh mimoriadneho opravného prostriedku.(5) V takomto prípade by sme už mohli hovoriť nie len o zásahu exekutívy do moci súdnej, ale priam o jej nahrádzaní, resp. dopĺňaní. So zreteľom na túto skutočnosť by mala byť amnestia, ale aj milosť, využívaná len výnimočne.

Predovšetkým v laickej, niekedy však aj v odbornej verejnosti zvyknú byť inštitúty amnestie a milosti zamieňané, či dokonca neraz stotožňované. Ešte pred tým, ako sa dostaneme k problematike subjektu rozhodujúceho o udelení amnestie, v stručnosti si oba uvedené inštitúty charakterizujeme. Tak amnestia, ako aj milosť predstavujú inštitúty zasahujúce do sféry súdnej moci, prípadne aj do sféry orgánov činných v trestnom konaní. Základný rozdiel sa týka „početnosti“ subjektov, ktorých sa amnestia na jednej strane a milosť na strane druhej dotýka. Milosť je „štandardným“ individuálnym aktom, aktom aplikácie práva. Týka sa len konkrétnej osoby. Naopak, amnestia zvykne byť charakterizovaná ako všeobecne záväzný právny predpis (6), čiže normatívny právny akt. Možno sa však stretnúť aj s jej označením ako aktu aplikácie práva sui generis, ktorý síce nie je typickým normatívnym právnym aktom (všeobecne záväzným právnym predpisom), no má určité normatívne prvky.(7) Amnestia má v každom prípade hromadnú povahu. „(...) nesmeruje voči konkrétne menovite určeným osobám, ale k bližšie neurčenému okruhu osôb, ktoré spĺňajú stanovené predpoklady.“(8) Okruh subjektov, na ktorých sa vzťahuje amnestia, môže byť určiteľný na základe druhu trestného činu, ktorý spáchali, alebo podľa druhu a výšky uloženého trestu.(9) Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o udelení amnestie sa uverejňujú v Zbierke zákonov.(10) Publikujú sa teda rovnaký spôsobom ako zákony či iné všeobecne záväzné právne predpisy.

Tak amnestia, ako aj milosť môže mať tri odlišné „obsahy“.(11) Ich kombinácia v jednom rozhodnutí o udelení amnestie alebo milosti však vylúčená nie je. Vo forme amnestie alebo milosti môže tradične hlava štátu, prípadne iný ústavný orgán a) prikázať, aby sa trestné stíhanie nezačínalo a v prípade, ak už bolo začaté, aby sa v ňom nepokračovalo – tzv. abolícia; b) rozhodnúť o odpustení alebo zmiernení trestu – tzv. agraciácia alebo c) rozhodnúť o zahladení odsúdenia, resp. o inom spôsobe odstránenia nepriaznivých dôsledkov odsúdenia.(12)

Prezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) „odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenia formou individuálnej milosti alebo amnesti“. Ústava teda slovenskej hlave štátu zveruje možnosť rozhodnúť o agraciácii a rehabilitácii, a to vo forme amnestie alebo milosti. V minulosti, do nadobudnutia účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., patrila prezidentovi aj právomoc rozhodnúť o abolícii.(13) V dôsledku všeobecne známych udalostí a potenciálnej možnosti zneužitia právomoci abolície aj v budúcnosti, bolo toto právo hlave štátu ústavodarcom odňaté.

Subjekt rozhodujúci o udelení amnestie

Ako už bolo načrtnuté v úvode, po stručnom zhrnutí všeobecných poznatkov o inštitúte amnestie sa v nasledujúcej časti zamierame na otázku, kto o udelení amnestie rozhoduje. Z vyššie uvedeného, ako aj z informácií, ktoré sa k nám dostávajú z masmédií, sa môže zdať, že odpoveď na nami položenú otázku je jednoduchá a jednoznačná. V zmysle čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy o udelení amnestii rozhoduje prezidenta. V skutočnosti je však proces smerujúci k vydaniu rozhodnutia o amnestii zložitejší a na jeho vydaní sa spolupodieľajú viaceré ústavné orgány.(14)

Až do druhej novelizácie Ústavy, vykonanej ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z., bol prezident jediným ústavným orgánom, ktorý o udelení amnestie rozhodoval. Samozrejme, nie len podľa úpravy účinnej do prijatia ústavného zákona č. 9/1999 Z. z., ale aj dnes môže hlava štátu vydať rozhodnutie o amnestii tak na návrh, ako aj bez návrhu. Ústava totiž žiadnym spôsobom neupravuje otázku, kto môže prezidentovi predložiť návrh na vydanie rozhodnutia o amnestii. Vychádzajúc z absencie úpravy tejto otázky možno konštatovať, že prezident môže rozhodnutie o amnestii vydať tak z vlastnej iniciatívy, ako aj z iniciatívy iného subjektu. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je preto azda vhodnejšie namiesto návrhu iného subjektu na vydanie rozhodnutia o amnestii hovoriť skôr o podnete.

Vráťme sa však k ústavnému zákonu č. 9/1999 Z. z. Ten, s účinnosťou od 27. januára 1999, spôsobil, že právomoc prezidenta udeliť amnestiu zmenila svoj charakter a z právomoci autonómnej sa stala právomocou viazanou. Právomoci hlavy štátu totiž môžeme vo všeobecnosti rozdeliť na dve základné skupiny. Viazané právomoci sú tie, ktoré môže hlava štátu realizovať len v súčinnosti s iným ústavným orgánom.(15) Takto obmedzené právomoci hlavy štátu zvyknú byť označované aj ako delené, prípadne zdieľané právomoci (z angl. shared powers).(16) Jedným z mechanizmov, ktorými je možné dosiahnuť viazaný charakter právomoci hlavy štátu, je tzv. inštitút kontrasignácie. Touto cestou sa vydal aj slovenský ústavodarca. Ústavný zákon č. 9/1999 Z. z. (17) doplnil čl. 102 Ústavy o druhý odsek, ktorý znie (18): „Rozhodnutie prezidenta vydané podľa čl. 102 ods. 1 písm. c) a podľa písmnena j), ak ide o udelenie amnestie, a podľa písmena k), je platné, ak ho podpíše predseda vlády Slovenskej republiky alebo ním poverený minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie prezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.“ Citované ústavné ustanovenie podmieňuje platnosť vybraných rozhodnutí prezidenta následným spolupodpisom, čiže kontrasignáciou, oprávneného subjektu. Takýmto rozhodnutím je aj rozhodnutie prezidenta o odpustení alebo zmiernení trestu a o zahladení odsúdenia, ak bolo urobené vo forme amnestie. Odpustenie či zmiernenie trestu alebo zahladenie odsúdenia vykonané vo forme individuálnej milosti nie je podmienené následnou kontrasignáciou.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že prezident nie je jediným subjektom, ktorý v podmienkach ústavného systému Slovenskej republiky o udelení amnestie rozhoduje. Alebo presnejšie, na vydanie platného rozhodnutia o amnestii nestačí len vôľa hlavy štátu. Prezident síce vydanie rozhodnutia o amnestii iniciuje, no na vydaní takéhoto rozhodnutia sa podieľa okrem prezidenta aj predseda vlády, prípadne aj ním poverený minister. Vôľa hlavy štátu udeliť amnestiu totiž musí byť „schválená“ aj predsedom vlády. Ako vyplýva z vyššie uvedenej citácie, platnosť rozhodnutia prezidenta o amnestii je podmienená spolupodpisom (kontrasignáciou) predsedu vlády alebo ním povereného ministra. Ak by sa predsa len, sme však len v teoretickej rovine, pokúsil prezident vydať rozhodnutie o amnestii bez kontrasignácie, mohlo by potenciálne takéto jeho konanie zakladať skutkovú podstatu úmyselného porušenia ústavy, čiže viesť v zmysle čl. 107 Ústavy až k odsúdeniu prezidenta Ústavným súdom Slovenskej republiky, strate jeho funkcie a spôsobilosti ju v budúcnosti nadobudnúť.

V zmysle už citovaného ustanovenia čl. 102 ods. 2 Ústavy, za rozhodnutie prezidenta, ktoré podpísal predseda vlády alebo ním poverený minister, zodpovedá vláda. V tomto prípade môžeme hovoriť o ústavnopolitickej zodpovednosti vlády za kontrasignované rozhodnutie prezidenta. Táto zodpovednosť môže viesť až k vysloveniu nedôvery vláde zo strany Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len Národná rada) v zmysle čl. 114 Ústavy. Prevzatie ústavnopolitickej zodpovednosti za rozhodnutie prezidenta vládou prostredníctvom inštitútu kontrasignácie predstavuje tradičnú črtu ústavných systémov založených na parlamentnej forme vlády. Prevzatie ústavnopolitickej zodpovednosti vládou vychádza z ďalšej charakteristickej črty parlamentného systému, a to ústavnopolitickej nezodpovednosti hlavy štátu za výkon svojej funkcie (parlamentu).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v konečnom dôsledku je to práve predseda vlády, kto má v rukách verdikt o tom, či bude rozhodnutie o amnestii vydané, alebo nie. Podpísaním prezidentského rozhodnutia o amnestii s týmto rozhodnutím vyjadruje v mene vlády, ktorú reprezentuje, súhlas. Práve prezumovaný súhlas s rozhodnutím prezidenta, ktorý udeľuje predseda vlády kontrasignáciou tohto rozhodnutia, predstavuje základ pre prebratie ústavnopolitickej zodpovednosti vlády za toto rozhodnutie. Predseda vlády v zmysle čl. 102 ods. 2 Ústavy završuje proces vydávania rozhodnutia o amnestii. Ústava síce výslovne nepredpokladá jeho počiatočnú iniciatívu pri vydaní rozhodnutia hlavou štátu, no ani ju nevylučuje. V súlade s tým, čo už bolo uvedené, môžeme prípadný návrh predsedu vlády na vydanie rozhodnutia o amnestii označil skôr za podnet. Prezident ním však viazaný nie je. Nie je teda povinný udeliť amnestiu, ak mu to predseda vlády navrhne. Na tomto mieste taktiež považujeme za dôležité osobitne zdôrazniť, že predseda vlády nie je povinný rozhodnutie prezidenta o amnestii kontrasignovať. Takáto povinnosť z Ústavy nevyplýva. Prípadná povinnosť predsedu vlády kontrasignovať rozhodnutie prezidenta by taktiež popierala samotný zmysel a účel inštitútu kontrasignácie. Inštitút kontrasignácie nie je možné považovať za akýsi nástroj právnej kontroly rozhodnutia hlavy štátu.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 102 ods. 2 Ústavy, subjekt, kontrasignujúci rozhodnutie prezidenta, je formulovaný alternatívne. Podpíše ho buď predseda vlády, alebo ním poverený minister. Túto formuláciu možno bez pochýb interpretovať v tom zmysle, že rozhodujúcim subjektom je vždy predseda vlády. Ten rozhodne, či bude rozhodnutie prezidenta o amnestii kontrasignované a tým mu priznaná platnosť. Súčasne rozhodne, či kontrasignáciu vykoná sám, alebo týmto úkonom poverí niektorého z ministrov. V súvislosti s poverením ministra by mohla vyvstať otázka, či je minister poverením predsedu vlády viazaný, teda, či musí rozhodnutie prezidenta kontrasignovať, alebo má možnosť úvahy, či tak urobí. Podľa nášho názoru z ustanovenia čl. 102 ods. 2 Ústavy možno vyvodiť, že poverený minister je poverením viazaný, nakoľko Ústava zveruje oprávnenie rozhodnúť o kontrasignácii do rúk predsedu vlády. Z doterajších štyroch rozhodnutí o amnestii, ktoré boli vydané po podmienení tejto prezidentskej právomoci kontrasignáciou, bolo len jedno kontrasignované priamo predsedom vlády.(19) V ostatných prípadoch rozhodnutia kontrasignoval poverený minister. Vždy išlo o ministra spravodlivosti.(20) Čo sa týka „voľby“ konkrétneho ministra, Ústava nepožaduje, aby išlo o vecne príslušného ministra. Akousi ústavnou zvyklosťou sa však pomaly stáva to, že ide o ministra spravodlivosti, čiže o vecne príslušného ministra.(21)

Na tomto mieste je azda vhodné položiť si otázku, prečo sa ústavodarca rozhodol podmieniť platnosť rozhodnutia prezidenta o amnestii súhlasnou vôľou ďalšieho subjektu, ďalšieho ústavného orgánu, vyjadrenou prostredníctvom kontrasignácie prezidentovho rozhodnutia. Ak abstrahujeme od slovenských politických reálií, možno nájsť viaceré odpovede. V prostredí ústavného systému, založeného na parlamentnej forme vlády, o čom je možné hovoriť aj v prípade ústavného systému Slovenskej republiky, je viazanosť rozhodnutí hlavy štátu na kontrasignáciu tradičná, a to nielen rozhodnutí zasahujúcich do sféry súdnej moci. Obmedzenie právomoci prezidenta rozhodovať o amnestii prostredníctvom inštitútu kontrasignácie možno vnímať ako určitú záruku proti zneužitiu takejto právomoci.(22) Pri takom závažnom rozhodnutí, akým (napr.) odpustenie trestov právoplatne odsúdeným osobám bez pochýb je, nie je žiaduce, aby bolo rozhodovanie zverené len jednej osobe. „Viac hláv, viac rozumu,“ ako sa hovorieva. Nemenej dôležitým účelom takéhoto obmedzenia prezidenta je aj zabezpečenie prevzatia ústavnopolitickej zodpovednosti za rozhodnutie o amnestii. Prezident Slovenskej republiky totiž nie je v zmysle Ústavy výslovne zodpovedný za výkon svojej funkcie Národnej rade SR. S poukazom na čl. 106 možno hovoriť len o jeho ústavnopolitickej zodpovednosti priamo občanom. V praktickej rovine je však oveľa reálnejšie predstaviteľné vyvodenie ústavnopolitickej zodpovednosti voči vláde, a to zo strany parlamentu. V zmysle čl. 102 ods. 2 Ústavy, v spojení s jej ďalšími ustanoveniami, najmä čl. 114, je možné „brať na zodpovednosť“ za prípadné politicky „nekorektné“ rozhodnutie o amnestii priamo vládu.(23)

Záver

Cieľom príspevku bolo v stručnosti priblížiť problematiku subjektu, ktorý v podmienkach ústavného systému Slovenskej republiky rozhoduje o amnestii. Posledné rozhodnutie o amnestii, vyhlásené v Zbierke zákonov pod č. 1/2013, vyvolalo v širokej verejnosti pomerne veľký ohlas. V súvislosti so subjektom rozhodujúcim o udelení amnestie sa však v masmédiách spomínal len prezident. Na predchádzajúcich riadkoch sme si však ozrejmili, že aj napriek faktu, že čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy zveruje právomoc udeliť amnestiu prezidentovi Slovenskej republiky, v skutočnosti tento nie je spôsobilý vydať platné rozhodnutie o amnestii sám. Nevyhnutným predpokladom platnosti rozhodnutia prezidenta o amnestii je totiž v zmysle čl. 102 ods. 2 Ústavy spolupodpis predsedu vlády alebo ním povereného ministra. Prezident teda síce vydanie rozhodnutia o amnestii iniciuje, „posledné slovo“ však patrí predsedovi vlády.

Načrtnutý spôsob kooperácie dvoch ústavných orgánov pri udeľovaní amnestie má svoje rácio. Rozhodnutie o udelení amnestie, ktoré, ako už bolo neraz spomenuté, výrazným spôsobom zasahuje do sféry patriacej súdnej moci, môže byť verejnosťou vnímané veľmi citlivo a taktiež nemožno vylúčiť ani jeho potenciálne politické zneužitie. Obmedzenie prezidentskej právomoci odpúšťať tresty, zmierňovať tresty a zahládzať odsúdenia vo forme amnestie prostredníctvom kontrasignácie možno označiť za krok správnym smerom. Ak však nazrieme do ústavných úprav iných európskych štátov, možno si položíme otázku, či je takáto úprava dostatočná.(24) V niektorých európskych štátoch totiž právomoc udeliť amnestiu nie je zverená hlave štátu, ale priamo parlamentu. Ide napr. o prípad Bulharska, Litvy, Lotyšska, Talianska či Rumunska.(25) Zverenie právomoci udeliť amnestiu práve parlamentu ako zákonodarnému zboru je teoreticky odôvodniteľná práve tým, že podľa niektorých teoretikov má rozhodnutie o amnestii povahu všeobecne záväzného predpisu, aj keď sui generis. V ústavných systémoch, ktoré zverujú právomoc udeliť amnestiu parlamentu, hlave štátu zväčša patrí „len“ právo udeliť individuálnu milosť. Aj v prípade tejto právomoci, ktorú je možné s určitou dávkou zovšeobecnenia označiť za menej závažnú, je však hlava štátu často obmedzená. Najčastejšie ide o podmienku následnej kontrasignácie. Napr. fínsky prezident však môže odpustiť alebo zmierniť trest, resp. trestnú sankciu, vo forme individuálnej milosti, len po získaní stanoviska Najvyššieho súdu.(26) Grécka hlava štátu je obmedzená ešte viac. Grécky prezident môže udeliť milosť len na základe odporúčania ministra spravodlivosti a po predchádzajúcej konzultácii s osobitnou radou zloženou prevažne zo sudcov.(27)

Autor: JUDr. Marek Domin
Katedra ústavného práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského

Zoznam použitej literatúry a prameňov

- BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, 2010, 461 s. ISBN 80-88715-39-3.
- ĎURÍČKOVÁ, M. Tunelári nemôžu uniknúť trestu, kritizuje Klausa Zeman. In Hospodárske noviny, 2013, piatok – nedeľa 4. – 6. júna 2013, č. 3, s. 7.
- IVOR, J. a kol. Trestné právo procesné. Bratislava: Iura edition, 2010. 1049 s. ISBN 978-80-8078-309-9.
- KLÍMA, K. a kol. Encyklopedie ústavního práva. Praha: ASPI, 2007. 776 s. ISBN 978-80-7357-2.
- KLOKOČKA, V. Ústavy států Evropské unie. Díl 2. Praha: Linde, 2005. 335 s. ISBN 80-7201-556-7.
- KLOKOČKA, V. – WAGNEROVÁ, E. Ústavy států Evropské unie. Díl 2. Praha: Linde, 2004. 795 s. ISBN 80-7201-466-8.
- OROSZ, L. – ŠIMUNIČOVÁ, K. Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998. 140 s. ISBN 80-224-0546-9.
- PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Košice: UPJŠ, 2011. 557 s. ISBN 978-80-7097-3.
- PRAKKE, L. – KORTMANN, C. (eds.). Constitutional law of 15 EU member states. Deventer: Klower Law International, 2005. 1004 s. ISBN 978-904112433.
- Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
- Ústavný zákon č. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z.
- Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
- Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
- Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
- Ústava Fínska z 11. júna 1999 v znení neskorších predpisov.
- Ústava Grécka z 11. júna 1975 v znení neskorších predpisov.
- Ústava Republiky Bulharsko z 12. júla 1991 v znení neskorších predpisov.
- Ústava Republiky Litva zo 6. novembra 1992.
- Ústava Republiky Lotyšsko zo 7. novembra 1922 v znení neskorších predpisov.
- Ústava Rumunska z 21. novembra 1991 v znení neskorších predpisov.
- Ústava Talianskej republiky z 22. decembra 1947 v znení neskorších predpisov.
- Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky zo 14. júna 1999 č. 172/1999 Z. z. o amnestii.
- Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky zo 14. decembra 2000 č. 438/2000 Z. z. o amnestii.
- Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 18. júna 2004 č. 363/2004 Z. z. o amnestii.
- Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013 č. 1/2013 Z. z. o amnestii.


(1) Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013 o amnestii č. 1/2013 Z. z.
(2) Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 udelil prezident amnestiu celkovo osem krát. Rozhodnutia o amnestii boli vyhlásené v Zbierke zákonov pod č. 81/1993 Z. z., č. 55/1998 Z. z., č. 214/1998 Z. z., č. 375/1998 Z. z., č. 172/1999 Z. z., č. 438/2000 Z. z., č. 363/2004 Z. z. a č. 1/2013 Z. z. Rozhodnutia č. 55/1998 Z. z., č. 214/1998 Z. z. a č. 375/1998 Z. z. boli vydané predsedom vlády Slovenskej republiky, ktorý v zmysle vtedy platného znenia Ústavy Slovenskej republiky vykonával právomoc prezidenta udeľovať amnestiu. Prezident totiž v tom čase nebol zvolený.
(3) Porovnaj BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 283.
(4) PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Košice: UPJŠ, 2011, s. 368.
(5) Porovnaj BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 283.
(6) Porovnaj PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Košice: UPJŠ, 2011, s. 369.
(7) Porovnaj KLÍMA, K. a kol. Encyklopedie ústavního práva. Praha: ASPI, 2007, s. 10.
(8) KLÍMA, K. a kol. Encyklopedie ústavního práva. Praha: ASPI, 2007, s. 10.
(9) IVOR, J. a kol. Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2010, s. 817.
(10) Porovnaj § 1 ods. 2 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
(11) Niekedy sa v odbornej literatúre hovorí o troch formách amnestie. Podľa nášho názoru je však vhodnejšie hovoriť o amnestii a milosti ako formách, v ktorých hlava štátu, prípadne iný ústavný orgán, udelil resp. rozhodol o abolícii, agraciácii alebo rehabilitácii. Z takéhoto chápania vychádza aj Ústava Slovenskej republiky.
(12) Porovnaj napr. BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 283.
(13) Porovnaj Čl. I bod 55 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v pôvodnom znení.
(14) Celý proces smerujúci k aplikácii amnestie na konkrétnu osobu sa završuje v zmysle § 474 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov až na pôde súdu. O tom, či a do akej miery je osoba, ktorej bol právoplatne uložený trest, účastná na amnestii, rozhoduje ten súd, ktorý v danej trestnej veci rozhodoval v prvom stupni. V prípade, ak je dotknutá osoba v čase rozhodovania vo výkone trestu odňatia slobody, rozhoduje súd, v obvode ktorého sa trest vykonáva.
(15) OROSZ, L. – ŠIMUNIČOVÁ, K. Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998, s. 24.
(16) Porovnaj napr. PRAKKE, L. – KORTMANN, C. (eds.). Constitutinal law of 15 EU member states. Deventer: Kluwer Law International, 2005, s. 673.
(17) Porovnaj Čl. I bod 11 ústavného zákona č. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998.
(18) Ustanovenie čl. 102 ods. 2 Ústavy nadobudlo súčasné znenie až po prijatí ďalšej novely Ústavy, a to ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. Porovnaj Čl. I bod 60 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
(19) Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky zo 14. júna 1999 č. 172/1999 Z. z. o amnestii.
(20) Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky zo 14. decembra 2000 č. 438/2000 Z. z. amnestii; rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 18. júna 2004 č. 363/2004 Z. z. o amnestii a rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013 č. 1/2013 Z. z. o amnestii.
(21) Ustanovenie čl. 102 ods. 2 Ústavy v znení pred prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. však predpokladalo ako druhú alternatívu kontrasignujúceho subjekt príslušného ministra a nie ministra povereného predsedom vlády. Z takéhoto znenia možno vyvodiť hneď dva závery. Po prvé, prinajmenšom z formálneho hľadiska oslabovala „slovo“ predsedu vlády pri rozhodovaní o vykonaní kontrasignácie, a to v porovnaní so súčasným znením. Po druhé, táto formulácia umožňovala kontrasignovať rozhodnutie prezidenta nie akýmkoľvek ministrom, ale len vecne príslušným ministrom. Vecnú príslušnosť toho-ktorého ministra však už neustanovovala. Bolo ju preto potrebné určiť podľa „obyčajných“ zákonov.
(22) Porovnaj PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Košice: UPJŠ, 2011, s. 368.
(23) V tejto súvislosti je zaujímavé spomenúť aktuálny príklad zo susednej Českej republiky. Prezident Českej republiky, obdobne ako aj slovenská hlava štátu, udelil ku príležitosti 20. výročia vzniku Českej republiky rozsiahlu amnestiu. Tá v laickej i odbornej verejnosti už stihla vyvolať pomerne kritické ohlasy. Z tohto dôvodu plánuje tamojšia opozícia vyvodiť ústavnopolitickú zodpovednosť vlády. Vláda totiž v zmysle čl. 63 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Českej republiky zodpovedá za kontrasignované rozhodnutie prezidenta, teda aj za rozhodnutie o amnestii. Rozhodnutie českého prezidenta o amnestii totiž bolo kontrasignované tamojším predsedom vlády. Porovnaj aj ĎURÍČKOVÁ, M. Tunelári nemôžu uniknúť trestu, kritizuje Klausa Zeman. In Hospodárske noviny, 2013, piatok – nedeľa 4. – 6. januára 2013, č. 3, s. 7.
(24) Ústavnú úpravu porovnateľnú s tou slovenskou má Česká republika. Prezident Českej republiky má právomoc udeľovať tak amnestiu (čl. 63 ods. 1 písm. k) ako aj právomoc odpúšťať a zmierňovať tresty uložené súdom a zahládzať odsúdenia vo forme milosti (čl. 62 písm. g). Rovnako ako v prípade Slovenskej republiky, hlava štátu je ústavne limitovaná len pri výkone právomoci udeľovať amnestiu, a to prostredníctvom inštitútu kontrasignácie.
(25) Porovnaj čl. 84 bod 13 Ústavy Republiky Bulharsko; čl. 67 bod. 19 Ústavy Republiky Litva; Kapitola III ods. 45 Ústavy Republiky Lotyšsko; čl. 79 Ústavy Talianskej republiky a čl. 73 ods. 3 písm. i) Ústavy Rumunska.
(26) Oddiel 105 Ústavy Fínska.
(27) Článok 47 ods. 1 Ústavy Grécka.