Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „Národná rada“) sa dňa 4. júna 2014 uzniesla v poradí už na dvanástej novele(1) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). (2) Táto novela, z formálneho hľadiska realizovaná prostredníctvom ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. (3) (ďalej aj „posledná novela Ústavy“), nadobúdajúceho účinnosť 1. septembra 2014, sa dotkla dvoch významných oblastí ústavnej matérie. Okrem ústavnej definície manželstva a jeho ochrany to bola predovšetkým súdna moc. Pozornosť bola venovaná osobitne organizácii a právomociam Súdnej rady Slovenskej republiky a otázke predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že sudca bude svoju funkciu vykonávať riadne. Posledná novela Ústavy sa v menšej miere dotkla aj právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd“) a imunity jeho sudcov. Aj napriek pomerne bohatej obsahovej náplni, predmetom nášho záujmu bude výlučne Súdna rada Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada“), a to výlučne zmeny v jej zložení, ktoré posledná novela Ústavy prináša.

Abstrakt: Predkladané dielo v stručnosti analyzuje prípad talianskej štátnej príslušníčky fínskeho pôvodu - p. Soile Lautsi a jej synov, ktorý vyvolal pomerne búrlivé reakcie odbornej aj laickej verejnosti a to vzhľadom na svoju genézu, ale aj na rozporuplnosť, na ktorú bude poukázané v práci. Autor okrem skutkového stavu a analýzy rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v danej veci heslovite poukazuje aj na rozhodnutia v obdobných veciach. Nechýba ani stručné zhrnutie právneho posúdenia najmarkantnejších pozoruhodností spomenutého prípadu a to zo zrejmým dôrazom na fenomén slobody svedomia a náboženského presvedčenia.

Abstract: The submitted work briefly analyzes the case of an Italian citizen of Finnish origin – Ms. Soile Lautsi and her sons, which caused quite a tempestuous reactions of experts and the general public. This was especially in terms of its genesis, but also the contradictory elements that are mentioned in the work. In addition to these facts, the author analyzes decision-making activities of the European Court of Human Rights in similar cases. Moreover, brief summary of the most notable legal sights of that case and the obvious emphasis of the phenomenon of freedom of conscience and religious persuasion is not absent.

Abstrakt:
Predkladaný príspevok v stručnosti analyzuje prípad rakúskej štátnej príslušníčky - pani Ingrid Hoffmann a taktiež mapuje priebeh konania na súde prvého stupňa, odvolacom súde a Rakúskom Najvyššom súde. Obsahom konaní bolo zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Následne konanie pokračovalo aj na Európskom súde pre ľudské práva, keďže pani Hoffmann podala sťažnosť z dôvodu porušenie práv garantovaných Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Príspevok sa v prevažnej miere venuje analýze judikátu, stručne poukazuje na ustálenú judikatúru a prezentuje vybrané aspekty materiálnej a formálnej štúdie rozhodnutí súdnych orgánov.

Abstract:
Submitted work briefly analyzes the case of an Austrian citizen, Ms Ingrid Hoffmann and also describes the proceedings at the court of the first instance, the court of appeal, the Austrian Supreme Court, dealt with the case of childcare and with the issue which of the parents is more suitable to be granted parental rights. Subsequently the proceedings also continued before European Court of Human Rights, as a result of Ms. Hoffmann´s complaint because of a breach of the rights guaranteed by the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms. In general, the work is largely devoted to analyze the structures and briefly refers to the case law and presents selected aspects of material and formal study of the relevant judicial decisions.

Opäť k neexistujúcemu ústavnému problému?

Prvá veta čl. 101 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) (1) ustanovuje, že „za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov“. Citované ustanovenie, upravujúce podmienky zvolenia prezidenta Slovenskej republiky v prvom kole voľby, sa už neraz stalo predmetom záujmu laickej i odbornej verejnosti. Záujem periodicky stúpal vždy s blížiacim sa termínom voľby. Predmetom polemík sa stáva otázka, či z citovaného ustanovenia vyplýva, že na zvolenie prezidenta v prvom kole voľby sú potrebné hlasy nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov, alebo či na jeho zvolenie postačuje len nadpolovičná väčšina hlasov zúčastnených voličov. Niektorí predstavitelia slovenskej ústavnoprávnej doktríny sa však už v minulosti nechali počuť, že v skutočnosti ani o ústavný problém nejde. Predmetné ustanovenie totiž má byť jednoznačne interpretované tak, že na zvolenie v prvom kole sú potrebné hlasy nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov. Podľa nášho názoru však nemožno poprieť skutočnosť, že prvá veta čl. 101 ods. 4 Ústavy SR nie je formulovaná najšťastnejšie a možno si predstaviť aj jej jazykovo exaktnejšiu formuláciu.

Úvod

Dňa 15. marca 2014 sa uskutoční voľba prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“).(1) Ako je všeobecne známe, jedným z kandidátov je aj osoba v súčasnosti vykonávajúca funkciu predsedu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Rovnako azda nie je potrebné osobitne pripomínať, že Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“)(2) neumožňuje súčasný výkon oboch funkcií. Výkon funkcie prezidenta je teda nezlučiteľný s výkonom funkcie predsedu vlády. Vzájomná inkompatibilita oboch ústavných funkcií vyplýva hneď z dvoch ústavných ustanovení, a to z čl. 103 ods. 4, ktorý upravuje dôsledky zvolenia za hlavu štátu na výkon iných ústavných funkcií a z nasledujúceho ods. 5, ktorý vo všeobecnosti vylučuje paralelný výkon akejkoľvek platenej funkcie s funkciou prezidenta.(3) Výkon funkcie predsedu vlády však súčasne nebráni tomu, aby dotknutá osoba na post hlavy štátu kandidovala.

Úvod (1)

Jedným z najzaujímavejších fenoménov verejného práva Španielskeho kráľovstva sú tzv. Autonómne Spoločenstvá (v španielčine Comunidades Autónomas; ďalej len Spoločenstvá). Bez zveličovania možno povedať, že ide azda o najoriginálnejší právny inštitút, ktorý v španielskej Ústave(2) (ďalej len Ústava) môžeme nájsť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o samosprávne územné celky, porovnateľné napr. so slovenskými samosprávnymi krajmi, či o územné celky podobné štátnym útvarom tvoriacim súčasť zložených štátov, napr. federácii. Ani jedna z možností však nie je správna. Španielske Spoločenstvá predstavujú originálny spôsob riešenia otázky decentralizácie štátu. Nemožno ich teda stotožniť ani s klasickými samosprávnymi územnými celkami známymi z unitárnych štátov, ani so štátnymi útvarmi tvoriacimi zložený štát.

Úvod

Dňa 1. januára 2013 sme si pripomenuli 20. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto výročím bolo koncom uplynulého roka čoraz viac badať rôzne úvahy o prípadnom úmysle hlavy štátu udeliť amnestiu. Tieto predpovede sa nakoniec naplnili a prezident Slovenskej republiky (ďalej aj len prezident) „pri príležitosti 20. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky“(1), ako sám vo svojom rozhodnutí uvádza, vydal dňa 2. januára 2013 rozhodnutie o amnestii. Rozhodnutie prezidenta o amnestii bolo vyhlásené v Zbierke zákonov pod č. 1/2013 Z. z.

Abstrakt: Témou príspevku je analýza osobitného postavenia a úlohy hlavy štátu v podmienkach parlamentnej formy vlády. Podľa jednej z koncepcií zvykne byť hlava štátu v takomto ústavnom systéme označovaná za arbitra, predovšetkým v sporoch medzi zákonodarnou mocou reprezentovanou parlamentom a výkonnou mocou reprezentovanou vládou. Po všeobecnejšej časti zameranej na priblíženie postavenia hlavy štátu v ústavných systémoch vychádzajúcich z parlamentnej formy vlády, predovšetkým jej úlohy arbitra, príspevok upriamuje pozornosť na ústavné postavenie a úlohu prezidenta Slovenskej republiky. Osobitný dôraz kladie na zodpovedanie otázky, či slovenský prezident plní rolu arbitra, resp. či by mal ďalší vývoj jeho ústavného postavenia smerovať k posilneniu jeho arbiterského postavenia.
Kľúčové slová: arbiter, hlava štátu, parlamentná forma vlády, prezident, výkonná moc, zákonodarná moc

Teoretická analýza pojmu volieb

Voľby môžeme definovať ako systém obsadzovania zastupiteľských zborov na základe hlasovania občanov oprávnených voliť. Sú pravidelne opakujúcou sa politickou súťažou, na ktorej sa zúčastňujú jednotlivci ako nezávislí alebo kandidáti politických strán a hnutí, a vzájomne súperia o hlasy voličov. Voľby sa „nesmú stať nástrojom manipulácie ľudu, ale musia zaručovať slobodné vyjadrenie názoru ľudu pri výbere jeho zástupcov do zastupiteľských orgánov“.(1) Základnými demokratickými princípmi volieb sú všeobecnosť, rovnosť, tajnosť a priamosť hlasovania. Vôľa občanov na počet mandátov v zastupiteľskom zbore sa technicky prevádza prostredníctvom volebného systému, a tak sa napĺňa primárna úloha volieb, teda účasť občanov na politickom rozhodovaní v štáte.