Some of the philosophical backgrounds of extreme emergency and necessary defense

Anotácia: Príspevok sa zameriava na tému politicko-právnych východísk krajnej núdze a nutnej obrany. Skladá sa z dvoch relatívne samostatných kapitol, z ktorých každá sa venuje východiskám jednej z dvoch spomenutých okolností vylučujúcich protiprávnosť činu. Pomôcť čitateľovi pochopiť podmienky krajnej núdze a nutnej obrany v rôznych právnych úpravách v spektre ich filozofických východísk a takisto určiť si ich dôsledky z hľadiska trestného práva. To sú základné ciele, ktoré by mal príspevok naplniť.
Kľúčové slová: trestný čin, okolnosti vylučujúce protiprávnosť, nutná obrana, krajná núdza,

Annotation: The paper focuses on the topic of philosophical bases of extreme emergency and necessary defense. It consists of two relatively separate chapters, each of which deals with the basic points of one of the two mentioned circumstances excluding the illegality of an act. To help the reader understand the conditions of extreme emergency and necessary defense in the various national legislations in the spectrum of their philosophical backgrounds and also to determine their consequences from the point of view of criminal law. These are the basic goals that the article should fulfillň
Keywords: offense, circumstances excluding the illegality of an act, necessary defense, extreme emergency

ÚVOD

Rekodifikovaný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006 síce pojem okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu obsahuje, avšak ho vôbec nedefinuje. Konania, ktoré možno pod tento pojem subsumovať majú jeden spoločný element, ktorým je fakt, že pri nich chýba protiprávnosť činu. Protiprávnosť je však iba jedným z definičných znakov trestného činu. Uvedené teda znamená, že nie každý protiprávny čin je aj činom trestným. Niektoré z protiprávnych činov sú iba priestupkami, prípadne inými správnymi deliktami, disciplinárnymi alebo poriadkovými deliktami, ktoré je možné postihnúť iba občianskoprávnou sankciou, hlavne povinnosťou nahradiť škodu. Spomedzi protiprávnych činov sú trestnými činmi iba tie, ktoré zároveň napĺňajú znaky niektorej zo skutkových podstát trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. V praxi však môže prísť k situácii, kedy síce čin vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak za splnenia istých zákonných podmienok je tento dovolený a z toho dôvodu mu chýba prvok protiprávnosti. Trestný zákon takéto zákonné podmienky označuje ako okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje. Medzi tieto patria aj krajná núdza a nutná obrana, ktorým sa prioritne venuje tento príspevok.

Ešte predtým ako sa však autor venujúci téme krajnej núdze a nutnej obrany zameria na platnú právnu úpravu, mal by sa najskôr oboznámiť s politicko-právnym odôvodnením týchto okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v historickom vývoji. Práve na túto tému sa preto zameriava náš príspevok. Pomôcť čitateľovi pochopiť podmienky krajnej núdze a nutnej obrany v rôznych právnych úpravách v spektre ich filozofických východísk a takisto určiť si ich dôsledky z hľadiska trestného práva. To sú základné ciele, ktoré by mal príspevok naplniť.

Krajná núdza

Krajná núdza bola už v teórii prirodzeného práva (ius naturale) odôvodnená pudom sebazáchovy. I. Kant síce odmietal oprávnenosť konania v krajnej núdzi a takisto odmietal zachraňovanie jedného života na úkor života druhého, avšak udeľovanie trestov za takéto konanie považoval na nezmyselné a neplniace svoj účel. Naopak Hegel považoval konanie v krajnej núdzi za oprávnené a tento inštitút za samozrejmý ochranný prostriedok integrity každého človeka. ¹

Nemecká právna náuka i úprava odlišujú činy ospravedlňujúce a ospravedlniteľné. Zatiaľ čo činy ospravedlňujúce právny poriadok schvaľuje (napr. umelé prerušenie tehotenstva z medicínskych dôvodov), tak činy ospravedlniteľné iba toleruje ako nevyhnutnú súčasť fungujúcej spoločnosti (napr. čin vykonaný k záchrane života druhého).

V súvislosti s hodnotou záujmu chráneného a záujmu obetovaného sa v nemeckej právnej teórii vyskytujú predovšetkým tri druhy základných druhov teórií (objektívne, kolízne a subjektívne).

Obetovať cennejší záujem chránený zákonom za účelom ochrany záujmu menej cenného dovoľujú objektívne teórie. Tie totiž porovnávajú hodnoty statku ohrozeného a statku obetovaného (princíp menšieho zla, princíp rovnakého zla). Konajúca osoba totiž napriek poškodeniu závažnejšieho záujmu, ako bol záujem chránený, koná službu v prospech celej spoločnosti.

Podľa kolíznej teórie ide naopak o kolíziu dvoch právom chránených záujmov a z toho dôvodu nie je čin protiprávnym iba za splnenia podmienky rovnocennosti, resp. nižšej hodnoty záujmu obetovaného.

Subjektívne teórie sa zaoberajú predovšetkým psychickým stavom osoby konajúcej v krajnej núdzi. Právni teoretici v rámci subjektívnych teórií odôvodňovali konanie v krajnej núdzi nedostatkom úmyslu na strane obrancu. Napríklad podľa Hold-Fernecka nejde pri krajnej núdzi o stret dvoch záujmov chránených zákonom, ale o stret dvoch motívov páchateľa, tj. motívu hroziaceho trestu a núdze. Pokiaľ by v postavení páchateľa konal každý rovnako ako páchateľ, má byť tento zbavený viny. Z toho dôvodu nie je možné podmienku proporcionality chápať ako pomer medzi ohrozeným a obetovaným záujmom, ale práve ako pomer medzi páchateľovým stavom núdze a trestom, ktorý by inak podľa zákona hrozil. ²

Iní teoretici naopak odôvodňujú beztrestnosť konania v krajnej núdzi neúčinnosťou (absencia odstrašujúceho účinku trestu) a neúčelnosťou uloženého trestu (absencia obavy zo spáchania ďalšieho útoku).

Podľa angloamerického právneho systému je oprávnenosť konania v krajnej núdzi postavené na ustanoveniach tzv. modelových trestných zákonníkov. Samotné konanie v krajnej núdzi nie je zhrnuté pod jedným ustanovením, ale priamo pričlenené k určitému druhu trestnej činnosti. Vplyvom čoho je aj výklad tohto inštitútu trestného práva odlišný od nášho trestného poriadku. Ako už bolo totiž v úvode príspevku spomenuté, podľa nášho právneho poriadku je dôvodom beztrestnosti nedostatok nebezpečnosti činu pre spoločnosť, čo má za dôsledok, že takýto čin nie je protiprávny, ale je naopak v súlade so zákonom. ³

Nutná obrana

Nutná obrana je starobylým inštitútom, ktorý je v práve uznávaný už od pradávna. Patrí k najstarším ľudským právam, právnu podobu jej však dal až vznik štátu. Rozširovanie tejto inštitúcie nastalo najmä vplyvom talianskych právnikov v neskorom stredoveku, kedy sa nutná obrana a jej hranice netýkali už len útokov na život samotný, ale aj na útoky iného druhu.

Ako prvý nutnú obranu právne vyjadril Cicero, ktorý ju označil za nepísaný prírodný zákon (nata lex) a je teda prirodzeným právom každého človeka. Právo na nutnú obranu tak nemá základy v pozitívnom práve, ale vychádza z podstaty človeka. Úlohou práva je však zabezpečiť, aby osoba konajúca v nutnej obrane nemusela útočníkovi hradiť obranným konaním vzniknutú škodu. ⁴

Odôvodnením konania v nutnej obrane sa zaoberal aj J.J. Rousseau. Ten videl v nutnej obrane navrátenie prirodzeného práva na obranu človeku, ktorý toto právo mal aj v predštátnej spoločnosti a prostredníctvom spoločenskej zmluvy ho len dočasne prenechal štátu. Z Rousseauovej teórie vychádzali aj ideológovia Francúzskej revolúcie, ktorí videli v povstaní ľudu oprávnené obranné konanie proti nezákonnému konaniu predstaviteľov štátnej moci. ⁵

Uvedené je v príkrom rozpore s nahliadaním na danú tému zo strany predstaviteľov nemeckej idealistickej filozofie, z čoho vyplýva aj odmietanie konania v nutnej obrane proti akýmkoľvek zásahom zo strany štátnych orgánov.

Hegel odôvodňoval beztrestnosť nutnej obrany tzv. teóriou ničotnosti bezprávia. Podľa tejto teórie je právo skutočné, pretože je rozumné. Protiprávne konanie je naopak nerozumné, pretože vystupuje proti existencii práva a je z toho dôvodu neskutočné a tým pádom samo o sebe ničotné. Existuje len vo vôli páchateľa, ktorá je ale v rozpore s vôľou všeobecnou a preto musí byť táto vôľa zničená a právo obnovené. ⁶

Iní autori predpokladajú u konajúceho duševnú poruchu (von Pufendorf), nedostatok zavinenia či morálne donútenie. Feuerbach odôvodňoval konanie v nutnej obrane tým, že útočník konaním zla stratil právo, aby bol jeho záujem rešpektovaný. Všeobecne sa uvádza, že nutná obrana je uplatnenie práva proti bezpráviu. Uvedené však neznamená, že bezprávie musí právu ustúpiť za akýchkoľvek okolností a to aj v prípade, že neboli dodržané podmienky nutnej obrany a obranné konanie tým pádom vystúpilo z medzí tohto inštitútu. ⁷

Podľa Kostina je nutná obrana právom patriacim každému jedincovi, ktorý jeho prostredníctvom môže ochrániť seba samého alebo aj tretie osoby v prípade, že bezprávie nemôže byť odvrátené štátom, resp. jeho orgánmi. ⁸

Základom nemeckej úpravy nutnej obrany je pojem „potrebnosť“, ktorý je rozhodujúcim kritériom posudzovania oprávnenosti konania v nutnej obrane. Naopak „primeranosť“ je len kritériom pomocným. Uvedené však do značnej miery, na rozdiel od našej právnej úpravy, zužuje možnosti osoby konajúcej v nutnej obrane tak, aby táto nevybočila z jej zákonom stanovených medzí.

Americká a britská prax vychádza v danej oblasti buď zo samostatnej úpravy (self-defence), alebo zo širšieho pojatia nutnej obrany (necessity). Tu je však nutné poznamenať, že právna úprava nutnej obrany sa v jednotlivých štátoch USA značne odlišuje. Vo všeobecnosti sa ale dá tvrdiť, že sú podmienky nutnej obrany stanovené pomerne prísne. V niektorých štátoch musí byť dodržaná podmienka subsidiarity konania (podobnosť s maďarskou právnou úpravou) a je dokonca vylúčené použitie určitého druhu obranných prostriedkov. V poslednej dobe však aj tu prichádza k liberalizácii podmienok nutnej obrany. Vplyvom liberalizačného procesu je už nutná obrana prípustná v určitých prípadoch aj na ochranu záujmov tretích osôb. V zásade však musí ísť o konanie, ktoré má povahu ťažkého zločinu, tzv. felony.

ZÁVER

Ako je to už v úvode príspevku uvedené, jeho cieľom bolo pomôcť čitateľovi pochopiť podmienky krajnej núdze aj nutnej obrany v rôznych právnych úpravách v spektre ich filozofických východísk a takisto určiť si ich dôsledky z hľadiska trestného práva. K naplneniu tohto cieľa bola prispôsobená aj štruktúra príspevku a predovšetkým obsah jeho jednotlivých častí.

Autor sa prostredníctvom príspevku snažil poukázať na tie politicko-právne východiská, ktoré v najväčšej miere ovplyvnili moderné nahliadanie zákonodarcov na danú oblasť. Pri krajnej núdzi ide predovšetkým o filozofické východiská I. Kanta a G.W.F. Hegela, s dôrazom na celkové pojatie tohto inštitútu v nemeckej právnej náuke. V rámci inštitútu nutnej obrany sa príspevok venoval najmä myšlienkam J.J. Rousseaua a vývoju nutnej obrany v pojatí nemeckého idealizmu. Čiastočná pozornosť bola venovaná aj britskému a americkému nahliadaniu na tento inštitút.

Na základe vypracovaného príspevku možno konštatovať, že krajná núdza a nutná obrana sa práve vplyvom ideí, ktorým sa príspevok venoval, vyprofilovali do dnešnej podoby, ktorá až na malé výnimky spĺňa požiadavky verejnosti.

Autori: JUDr. Samuel Csóka, LL.M., JUDr. Maroš Čelár
Katedra trestného práva a kriminológie, Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

BURDA, E., 2012. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck. 2012. s. 306. ISBN 978-80-7179-281-9.

BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s.1136, ISBN 978-80-7400-324-0

KUCHTA, J., Nutná obrana 1., vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1999., 218 s., ISBN 80-210-2198-5
SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ D. Základy trestní zodpovědnosti. Podstatně
přepracované a doplněné vydání. ORAC, Praha, 2003, 455 s., ISBN 80-86199-74-6

FICO, R. Nutná obrana. Tlač Ludoprint, as., Trenčianske tlačiarne a papierne, 2001. 124 s., 978-80-9682-93-4

IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHORA, J.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, 541s. ISBN 978-80-8168-5095.

¹ KUCHTA, J., Nutná obrana 1., vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1999., s. 16
² SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ D. Základy trestní zodpovědnosti. Podstatně přepracované a doplněné vydání. ORAC, Praha, 2003, s. 139
³ BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 212
⁴ KUCHTA, J., Nutná obrana 1., vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1999., s. 14
⁵ SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ D. Základy trestní zodpovědnosti. Podstatně přepracované a doplněné vydání. ORAC, Praha, 2003, s. 145
⁶ KUCHTA, J., Nutná obrana 1., vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1999., s. 18
⁷SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ D. Základy trestní zodpovědnosti. Podstatně přepracované a doplněné vydání. ORAC, Praha, 2003, s. 146
⁸KUCHTA, J., Nutná obrana 1., vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1999., s. 20