You are hereZmysel kultúrneho dedičstva východu pre filozofiu 21. storočia

Zmysel kultúrneho dedičstva východu pre filozofiu 21. storočia


By admin - Posted on 17 January 2017

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

(Reflexia budhizmu, hinduizmu a živej etiky v dnešnej dobe)

Abstrakt: Prehľadový odborný článok sleduje východné náboženstvá a filozofické smery počnúc taoizmom, cez konfucianizmus, budhizmus, hinduizmus až po šintoizmus a ich najvýznamnejších predstaviteľov. Ponúka opis v základných kontúrach myšlienok a praktického uvažovania, vhľad do ktorých predstavuje ucelený výstup pre každého, kto sa komplexne zaujíma o východnú filozofiu a náboženstvá. Hlbšie sa autor venuje taoizmu a konfucianizmu i prepojenosti Cesty Tao a Živej etiky. Navyše ponúka originálne zdroje, z ktorých každý smer vychádza, a z ktorých záujemci môžu čerpať pri ďalšom štúdiu podnetných myšlienok.
Kľúčové slová: taoizmus, konfucianizmus, budhizmus, hinduizmus, šintoizmus, džinizmus, Lao C’, Konfucius, Budha

„Myseľ je ako zrkadlo. Denne ho musíš utierať, aby na ňom neostal prach.“
(Zenbudhistické príslovie)

ÚVOD

Cesta Tao, základná a najdôležitejšia ontologická kategória, charakterizovaná princípom nezasahovania, pomenovaná Lao C'om (Starý Majster) bola prítomná už v dávnych dobách východu. Oficiálne sa začala objavovať približne v 6. stor. p. n. l., v dobe, keď Siddhártha Gautama Budha dosiahol osvietenie a hinduistické učenie malo počiatky svojej existencie niekoľko storočí za sebou. Ako nás ovplyvňujú tradície a filozofia Ríše Stredu, územia Pandžábu, krajiny vychádzajúceho Slnka, a aký zmysel má zamýšľať sa nimi v technologicky vyspelom 21. storočí?

LAO C’ A TAOIZMUS

Lao C' (cca 570-490 pred n. l.), ktorý pôsobil ako archivár na cisárskom dvore v Luoi, v blízkosti dnešného Luo-Jangu, je opradený mnohými legendami počnúc jeho rôznymi prídomkami, až po diskusie o pôvode a vôbec jeho najznámejšom diele, kánone Tao Te-ťing (Kánon o ceste Tao a jej energii Te) dlhého vyše 5 000 znakov a skladajúceho sa z dvoch častí. Ako nás ďalej informuje Čarnogurská (2009), na základe novoobjavených historických súvislostí nepovažuje Majstra Lao za nijakú vymyslenú legendu čínskeho staroveku, ktorá by bola umelo priraďovaná až k omnoho neskôr skompilovanému textu Tao Te ťingu, ale za reálnu persónu, človeka, ktorý sa počas svojho života popri archivárskej práci na čouskom cisárskom dvore intenzívne venoval aj uvažovaniu a definovaniu originálnej filozofickej koncepcie o metafyzickej podstate všetkého bytia ako o Ceste (Tao), večnej energie (Te) ustavične sa tvoriacich a späť doň zanikajúcich foriem súčinne imanentne jednotného večne živého organizmu Univerza. V danom diele, ktoré údajne vzniklo pred jeho odchodom do ústrania, keďže historik sa vyjadruje: „Lao-c' bol mudrc, ktorý túžil žiť v skrytosti“ (S'Ma Čchien in Krebsová), vyjadril Starý Majster taoistickú ontológiu, v ktorej Tao, základ a prapôvod všetkého, sa exteriorizuje a realizuje prostredníctvom svojej inherentnej virtuálnej sily Te = cnosti (Krebsová, 1970). Taoizmus je cestou v princípoch nezasahovania (wu-wej), a teda tvrdí a riadi sa zásadou nechať veci voľne plynúť, nenarúšať prirodzený beh, preferuje učenie zvnútra – zveľaďovanie vlastnej duše „samorozvíjaním“, vyrovnanosť, a tým posun k Dokonalosti. Práve týmito nosnými piliermi taoizmu je nahradený neexistujúci determinizmus. Svet je všetkým, čo je udalosťou, uvádza Král (1995), a dodáva, že nič tu nie je len tak, všetko môže byť aj inak, takýto je vzor pohybu zvratných možností. Pre mysliteľov a učiteľov taoizmu predstavuje Univerzum imanentne živý proces neustále sa bipolárne dialekticky obnovujúcej energie (Te), pomocou jej jin-jangovo protikladnej nábojovej polarity (Čarnogurská, 2006). V celom Tao Te ťingu však nenájdeme zmienku o slobode. Tá je totiž zastúpená vyjadreniami spätými s prírodou; to znamená, že taoizmus predstavuje súzvuk s prírodou a harmóniu ľudskej duše, mysle a okolitého sveta. Cesta Tao ako stvoriteľ všetkého dáva ľuďom slobodu a je benevolentná voči ich správaniu, nechce nikoho poučovať, no ľudia by sa mali „odvďačiť“ nezasahovaním do jej prúdenia a preto "poučovať bez slov, jednať bez zasahovania" (Král, 1971) je vrcholom taoistickej múdrosti.
KONFUCIUS A ŽIVÁ ETIKA

Základné etické princípy prebral Konfucius (551-479 pre n. l.) z pôvodnej čínskej zvykovej morálky, ktorá platila už tisícročia (Čarnogurská, 2006) pred ním, a na ktoré rád ukazoval skrze prvých Dokonalých, dávnovekých cisárov Jao, Šun, a Jü. Práve títo cisári boli stelesnením najčistejších princípov mravného správania. Konfucianizmus, plynúci z taoizmu v etickej rovine je však dotvorený v dobách Konfuciových Rozhovorov a výrokov (Lun Jü), čo je zároveň príznačný názov pre dielo, ktoré sa po Majstrovi dochovalo. Je sporné, či dielo vzniklo v čase jeho života, alebo pár desaťročí po jeho smrti, no myšlienky v ňom obsiahnuté sú nesporne nezameniteľné s Konfuciovým životným štýlom a svetonázorom, keďže ako mysliteľ, filozof, etik, ale najmä pedagóg sa pohybuje medzi svojimi študentmi a štátnikmi, a neprestajne s nimi vedie dialógy a hlása náuku o potrebe medziľudskej harmónie pomocou mravných princípov Dokonalej ľudskosti a jej mravnej sily (Te), ktorá má byť zároveň i harmonizujúcou silou človeka a ľudskej spoločnosti v procese organicky všetko zjednocujúcej Cesty Tao celého bytia sveta, ktoré obklopuje dianie Nebies (Čarnogurská, 2006). Lao‘ C, s ktorým sa Majster Kchung (Konfucius) počas svojho pôsobenia na kniežacom dvore stretol, ho natoľko ovplyvnil svojim filozofickým svetonázorom, že aj keď sa v mnohom ich názory rozchádzali, Konfucius sa už nedokázal od spôsobu nazerania Starého Majstra odpútať.

Cestu Tao teda Konfucius prijal ako chrbtovú kosť svojej náuky, avšak len ako etickú disciplínu (ako najdokonalejšiu Mravnú silu Nebies). Obaja totiž nezávisle od seba podrobne definovali tie isté mravné princípy, ktorými sú tak v taoizme ako i konfucianizme totožné základné etické kategórie. Konfucianizmus ich vyzdvihuje ako 5 druhov medziľudských vzťahov v spoločnosti, z ktorých, ako nás o nich informuje Čarnogurská (2006), sú tri vnútri rodiny a ďalšie dva ako pokračovanie vonkajších, rovnako láskavých a obetavých vzťahov. Na prvé miesto kladie Majster vzťah otca a syna, resp. rodiča a dieťaťa, čiže tzv. synovskú cnosť (siao), každodenne vyjadrovanú absolútnou úctou a láskou k rodičom; o ktorej sa vyjadril: „Ak neprejavujete úctu svojim rodičom, niet veru rozdielu medzi vašou starostlivosťou o rodičov a o domáce zvieratá!“ (2. zvitok 7. zlomok, in Čarnogurská, 1990). Vzťah medzi mužom a ženou je pozoruhodne zasadený na druhé miesto, vzhľadom na postavenie žien v starovekej Číne, a vzhľadom na to, že Konfucius sa plne oddal len ceste Tao. Tretím, bol vzťah medzi staršími a mladšími bratmi, či sestrami – nazývaný aj „bratská cnosť“. Konfucius a konfucianizmus veľmi prísne rešpektoval tradičný systém pravidiel Obradov, vytvorený v čínskom dávnoveku a ľuďom ho sprístupnil aktualizovaním textu Knihy Obradov, najskôr aj z dôvodu, že jeho rod po stáročia dôsledne pestoval vzdelanosť a kultúru spoločenského správania. Rodina bola podľa Konfucia chápaná ako základná sociálna, hospodárska i politická štruktúra čínskej životnej reality. Zároveň Konfuciova náuka apelovala na svedomie ľudí najmä strachom z možného posmrtného zármutku a hnevu ich predkov (Störig, 1991), čo bol rovnako silný argument ako v kresťanských vierach strach z večného zatratenia. Normatívnu náboženskú etiku v Konfuciovej náuke nahradila živá ľudská etika, podopretá argumentom, že človek má byť motivovaný svojimi vnútornými mravnými princípmi preto, aby si tým zabezpečil možnosť nekonfliktného života medzi ľuďmi. Syn mal otcovi, najmä po smrti, prejavovať oveľa väčšiu úctu, než to bolo v európskych kultúrach. V celospoločenskom meradle to boli vzťahy medzi priateľom a priateľom, teda medzi ľuďmi navzájom, a na posledné miesto bol postavený vzťah panovníka a poddaného, čiže aj nadriadených a podriadených.

Číňania, obzvlášť konfucianisti, lipli na tradíciách, úcte k minulosti, o čom svedčí okrem iného aj výber ľudí do štátneho aparátu. V tak dobre administratívne zorganizovanej ríši bol uchádzač o úradnícky post (jedna z dvoch najdôležitejších spoločenských tried) prijatý na miesto nie na základe rodových tradícií, ale na základe skúšok, zavedených dekrétom cisára Wu-Ti roku 124 pred n. l., ktoré pozostávali z ovládania piatich tzv. Klasických kníh, ktoré nasledovne uvádzame.

Kniha Premien (I-ťing) ako uvádza Král (1995) patrí k najstarším knihám ľudského rodu. Jej pôvod siaha do 18. stor. pred n. l. k počiatkom dynastie Sia. Čína zakladala svoje predstavy a svoje konanie práve na tejto knihe. V čínskej tradícii je štúdium Knihy Premien, a všetkého, čo s ňou súvisí, považované za veľmi rešpektovanú vedeckú a filozofickú disciplínu. Jej poslaním je byť druhom v pomalých dialógoch vo svete, ktorý sa viac pýta než odpovedá, viac váži, než súdi. Svet Knihy Premien je obrazný – je fiktívnym svetom obrazov a znamení. I-ťingový spôsob veštebnej konzultácie spojuje navodzovanie istého povedomia o budúcnosti, založeného na predchádzajúcej znalosti prítomnosti, vo vzťahu k porozumeniu totalite sveta, čiže „úplnosti“, toho, že svet je v každej chvíli úplný, nie však celistvý, resp. jednotný. „Veštenie“ je zamerané na otázky a riešenie situácií (kríz) na základe rozumnej a etickej rozvahy za účelom orientovania individuálneho konania. U Konfucia samotného je často citovaná zmienka o Knihe Premien sporná, aj napriek tomu, že jeho myšlienky majú k zmyslu veštieb skutočne blízko. Na prvý pohľad je bližšia Starému Majstrovi – Lao’ C. V jeho textoch síce nenájdeme ani zmienku o I-ťingu, no nevylučuje to akúkoľvek spojitosť oboch osôb s dielom.

Čarnogurská (1990) nám ďalej uvádza Knihy Piesní (Š’-ťing) ako najstaršiu čínsku zbierku poézie (11.-8. stor. pred n. l.); ktorá podľa tradície obsahovala 3 000 starých ľudových piesní, príležitostných básnických skladieb, rituálnych ód a básnických hymien. Z tejto pôvodnej zbierky sa zachoval len výber zostavený Konfuciom obsahujúci 305 básní. Skladá sa z častí: Mravy cisárstiev, Malé Ódy, Veľké Ódy, Hymny. Ako Majster (Konfucius) riekol: „Všetkých tristo básní charakterizuje jedna veta: Povznášajú ľudskú myseľ nad nízkosť!“ (Zvitok 2, zlomok 2 in Čarnogurská, 2006)

Kniha Dokumentov (Šu-ťing) v dnes zachovanej podobe obsahuje 58 kapitol textu rozličnej datácie a rozličného stupňa autentickosti; pozostáva zo slávnostných prejavov vládcov a ministrov (23.-8. stor. pred n. l.), z prozaického spracovania rozličných udalostí tohto obdobia i z prvých pokusov o vysvetlenie svetonázorových problémov. Kniha je zbierkou najstarších literárnych dokumentov predkonfuciánskej Číny a zároveň prototypom najstaršej Čínskej historickej prózy.

Knihy Obradov (Li-ťi) predstavujú heterogénny text zo 4.-1. stor. pred n. l., zaoberajúci sa rozličnými pravidlami tradičného rituálu a zvykovej morálky.

Medzi klasické knihy sa zaraďuje aj dnes už stratená Kniha Hudby (Jüe-ťing); a Kroniky od Jari do Jesene (Čchun–Čchiou), ktoré zaznamenávajú udalosti z obdobia vlády 12 kniežat štátu Lu v rokoch 722-481 pred n. l., z ktorého Konfucius pochádzal a ktorých zostavenie sa mu pripisuje. Zmienené knihy teda boli zbierkami tradícií Obradov, histórie, básní a možno vidieť aj ich praktický význam pre Majstra, ako sa uvádza v 7. zvitku 17. zlomku: „Vždy, keď Majster použil vznešené slová, citoval ich z Knihy Piesní, z Knihy Dokumentov, alebo z Knihy Obradov. Nikdy necitoval nič iné!“

Takáto snaha o prebratie hodnôt minulosti a ich aplikácia na rozvrátenú prítomnosť bola ukážkou Cesty Tao v ponímaní Konfucia i jeho nasledovateľov. V ľudskom spoločenskom bytí to bola predovšetkým najvyššia a najzjednocujúcejšia, zároveň rodinné i spoločenské bytie harmonizujúca a poľudšťujúca eticko-filozofická kategória žen, čiže princíp ľudskosti (Čarnogurská, 2006). Pokiaľ by boli ľudia vzdelaní a ľudskí, spôsobom, akým k tomu pristupovali konfucianisti, nediali by sa chyby v Podnebesí; a teda aj v budúcnosti by sme mohli mať úctu k svojej minulosti, ergo našej prítomnosti. Učením sa, memorovaním a dennodenným pestovaním mravov dávali najavo, že primárnou funkciou vzdelávania bolo poskytovať vhodný spôsob prípravy aristokratov (csün-c'). Tento proces zahŕňal stále sebazdokonaľovanie a stabilnú sociálnu interakciu (Ruisel, 2011). Základom etickej filozofie je vnútorná a vonkajšia harmónia. Konfuciova náuka, ktorá sa stala oficiálnou štátnou ideológiou až do roku 1911 nesie doposiaľ punc originality, a poskytuje množstvo podnetných myšlienok pre panovníkov i obyčajných ľudí.

BUDHIZMUS

Mnísi v chráme Shao-Lin v Číne sa dodnes venujú konfuciánskym náukám, a popri brúsení mysle pestujú tiež svoje telo i ducha. Cvičenie Čchi-Kung, vďaka ktorému sa produkuje v tele typ energie Čchi, jej ukladanie do „zásobníka“ zvaného dan-ťian (Majster Shi Dechao, Chrám Shao-Lin) a práca s touto energiou je základom pre zenbudhistickú náuku. Je založená na učení Budhu; pričom zen predstavuje mierumilovnú myseľ, odmieta súkromné vlastníctvo a v hromadení majetku vidí najväčšie zlo, ktoré nás odpútava od duchovných vecí, od meditácie a osvietenia, pričom poukazuje aj na dôležitosť darovania a nie prijímania (Tomek, Slačálek, 2006).

Láma Ole Nydahl tvrdí, že "Rozdiel medzi Budhom a ostatnými je len jeden; on má rozvinuté všetky kvality tela, reči a mysle. Všetci môžu dosiahnuť to isté. Budha je otvorený a dáva priestor na sebazdokonaľovanie."

Keď Gautama Budha pred dva a pol tisícročím dosiahol po dvojtýždennej meditácii pod stromom osvietenie – pravé poznanie, dospel k jednoduchej formule o 4 ušľachtilých pravdách, ktoré sa stali základom celého učenia:

  • každodenná existencia je plná konfliktov a utrpenia – pravda utrpenia,
  • toto utrpenie je primárnym výstupom sebeckých túžob človeka,
  • samotných ľudí možno vyslobodiť a uvoľniť z týchto obmedzení a dosiahnuť osvietenie,
  • spôsob, ako dosiahnuť túto slobodu je pestovať Ušľachtilú osemdielnu cestu, k osvieteniu (Ruisel, 2010).

Osemdielnou ušľachtilou cestou/Osemdielnou vznešenou cestou je:

  1. správne pochopenie štyroch vznešených právd,
  2. správne myšlienky vedúce k láske ku všetkému živému,
  3. správna reč,
  4. správne skutky,
  5. správny spôsob života,
  6. správne úsilie zahnať zlé myšlienky,
  7. správna bdelosť,
  8. správne sústredenie.

Ako tvrdí Láma, každý môže dosiahnuť osvietenie. Budhizmus teda formuje praktické pretváranie mysle. Predstavuje filozofický smer, resp. náboženstvo, ktoré verí v mravný poriadok sveta, v ideál morálnej dokonalosti, v znovuzrodenie a spasenie, avšak Budha odmieta „božské“ uctievanie. Presadzuje „praktickú etiku“, a to 5 obsiahlymi príkazmi, podľa skupiny Dogen Sangha (2001):

  1. Nezabíjaj živé
  2. Neber, čo ti nedávajú
  3. Nehovor nepravdu
  4. Nepi opojné nápoje
  5. Nebuď necudný

Túto praktickú stránku svojej náuky Budha prevzal z dualistickej viery – džinizmu. Zakladateľ džinizmu, Mahávíra („Veľký hrdina“) Vardhamáda (599, al. 549 – 527 pred n. l.) bol považovaný za jedného z mnohých džinov (=vykupiteľ), ktorý sa pravidelne zjavujú na zemi. Pochádzal z bohatej a vznešenej rodiny a jeho rodičia patrili k sekte, ktorá znovuzrodenie pokladala za prekliatie a samovraždu dokonca za zásluhu. Vzhľadom na pomery, z akých vzišiel sa učenie stalo obľúbeným (v čase Mahávírovej smrti malo okolo 14 tisíc prívržencov). Džinistické poňatie spásy tvrdí: svet sa od večnosti skladá z oživenej individuálnej duše (džíva) a neoduševnenej hmoty (adžíva). V džívach je vloha k vševedeniu, mravnej dokonalosti a večnej blaženosti. Nemôžu však túto vlohu realizovať, pretože sú od samého počiatku presiaknuté, akoby nakazené materiálnymi látkami. Prísnym asketickým pokáním a cnostným životom sa však možno zbaviť tohto materiálneho nasiaknutia, a preto príslušné sľuby od džinov požadujú: neklamať; nebrať, čo nie je dávané; zriecť sa svetskej rozkoše; a najmä, nezabíjať nič živé. Džin nesmie zabiť ani obetovať žiadne zviera; nosí závoj aby nevdychoval hmyz; zametá pred sebou pôdu, aby nezašliapol nejakú živú bytosť (Störig, 1991). Je nemožné nevšimnúť si podobnosť medzi náukami, najskôr pre ich mierumilovné a čisto mravné princípy, ale taktiež pre miestnu a časovú súbežnosť. Za pozornosť stojí taktiež sjádváda – relatívna teória logiky, slúžiaca na obranu dogiem džinizmu, ktorá sa v podobnej forme objavuje v budhistickej teórii.

Naša znalosť vlastnej Budhovej náuky, čiže materiálny prameň, sa opiera o 3 tzv. pitaky (doslova „košíky“), t.j. zbierky posvätných spisov (Deussen, 1906 in Störig, 1991). Budha v nich odmieta špekulácie o metafyzických problémoch, aj keď raný budhizmus už má ucelenú predstavu o svete ako celku. Existuje nekonečne mnoho súčasti súcna (bytia), zvaných dharma. Tieto nie sú dušami alebo niečím živým, sú len neoživené. Život je teda jav, zložený z dharm (Glasenapp, 1949 in Störig, 1991). Dharmy nie sú ničím trvalým. Sú len dočasným javom, ktorý vzniká a zaniká. Existuje len ustavičná zmena, ustavičné plynutie v neprerušovanom vznikaní a zanikaní dharm. Všetko bytie je len chvíľkové. Vzíde, a vo chvíli, keď ho môžeme vnímať, zaniká. Skutočný je len okamih, univerzum nie je nič než ustavičné prúdenie jednotlivých okamihov bytia - „kontinuum pominuteľnosti“. Preto nemôže existovať ani žiadne trvalé „ja“ v nás. Aj duše, vedomia, každým okamihom vznikajú a zanikajú (Störig, 1991). Ako tvrdí Ruisel (2008), pojem Ja vlastne neexistuje.

V budhizme existujú 3 „otočenia kolesom dharmy“ – učenie: pri prvom Budha objasnil už spomenuté 4 ušľachtilé pravdy; pri druhom otočení učil najvyššiu múdrosť zvanú prádžňápáramitá; tretie otočenie znamenalo odovzdanie učenia o inherentnej budhovskej prirodzenosti všetkých bytostí. Budhizmus teda kladie dôraz na individualitu, jednotlivca a jeho odpútanie sa od svetského, od sveta samotného a odovzdanie sa aktuálnej chvíli – „tu a teraz“ k dosiahnutiu stavu nirvány. Pojem býva označený slovom „nič“. Pre Budhu to však bol stav, v ktorom vyhasla všetka sebecká žiadostivosť a človek sa vyprostil z reťazca znovuzrodení. So správnou praxou máme do činenia vtedy, keď vyjadrujeme prianie, ktorým je pomocou meditácie rozpoznať prirodzenosť mysle. To znamená, že osvietenie chceme dosiahnuť z toho dôvodu, aby sme pomáhali iným dosiahnuť trvalé šťastie. Gampopa rozdiel medzi meditáciou a prirodzeným stavom mysle jasne ukazuje v spojitosti s praxou Veľkej pečate. Hovorí, že zážitky počas meditácie sú istým stavom mysle, nie sú však rozpoznaním prirodzenosti mysle. Zažívanie radosti, sily a stavu bez konceptov ešte nie je stabilné. Tieto skúsenosti sa objavia jasne, ale tiež rýchlo zanikajú. Keď však meditujeme bez toho, aby sme k nim boli pripútaní, závoje v mysli sa rozpustia a získame uskutočnenie. Takéto uskutočnenie je neustálym prameňom jasného svetla mysle bez rozdelenia na myslenie a to, na čo sa myslí, teda na meditujúceho a meditáciu (Seegers, 2004).

Störig (1991) nám popisuje 2 cesty k dokonalému oslobodeniu – nirváne, ktoré budhistické učenie pozná. Vychádza z učenia Nágárdžuny, pričom vidieť rovnaký zámer ako u Gampopu, no s rozdielom v spôsobe. Zatiaľ čo Gampopa, ako je zmienené vyššie, sa zameral na prax, Nágárdžuna, pokladaný za najväčšieho mysliteľa budhistickej filozofie, popisuje cestu viac v teoretickej rovine. Jedna vedie cez rad logických operácií (dialektika) k pravému poznaniu, druhá postupuje dlhodobým a presne rozvrhnutým hĺbaním (meditácia). Prvá cesta obsahuje 4 najdôležitejšie budhistické systémy; príkladom druhej je zen-budhizmus.

Pokiaľ chceme problematiku pochopiť, musíme vychádzať z nekritickej predstavy, podľa ktorej sa svet skladá na jednej strane z množstva telesných (fyzikálnych) objektov, oproti ktorým stoja „osoby“, t.j. „ja“, „vlastné ja“, majúce určitú kontinuitu, teda trvanie; a tieto opäť majú určité predstavy, resp. idey o tomto svete. Störig (1991) nás oboznamuje so 4 systémami:
I. Realistický systém filozofa Vasubandhu (cca 420–500 n. l.), ktorý obracia negáciu len voči osobe. Popiera trvalé a v čase existujúce „ja“, naopak nepochybuje o realite telesného sveta. Táto myšlienka bola známa staršiemu budhizmu.
II. Harivarmanov (cca 250–350 n. l.) nihilistický systém podporuje nielen neexistenciu „ja“, ale aj fyziologického sveta i ideí. Oba systémy patria medzi školy hinájána.
III. Idealistická náuka, resp. učenie o čistom vedomí, pochádza taktiež od Vasubandhu, ktorý pod vplyvom zakladateľa tohto učenia – svojho brata Asangu – neskôr prijal učenie o čistom vedomí. Tvrdí, že pravé bytie, a teda pravda nezáleží na uznaní reality (ako v I.), ani na popieraní všetkého (ako v II.). Z negácií oboch predchádzajúcich systémov vychádza pozitívne tvrdenie, že pravé bytie prislúcha len ideám.
IV. Logika popierania – negácie, dosahuje vrchol znova v nihilistickom systéme, ktorého autorom je Nágárdžuna. Ukazuje, že všetky tri uvedené školy, chcú na otázku „bytia–nebytia“ odpovedať spôsobom „áno“ alebo „nie“, prípadne „áno i nie“, t.j. „sčasti áno, sčasti nie“. Podľa neho je však správnym riešením „ani – ani“. Nágárdžunovo „ani bytie, ani nebytie“ znamená, že všetky snahy vysvetliť svet upadajú do predpokladaných vymedzovaní, a že mudrc, ktorý sa neopiera ani o bytie ani o nebytie, odvrhne celú otázku ako mätúcu a pokojne zotrvá v mlčaní. III. a IV. systém sú súčasťou škôl mahájány.

Zaujímavosťou zostáva, že Nágárdžunova náuka sa javí ako dôsledok negácií predchádzajúcich škôl, pritom ich však, čo sa založenia týka, všetky časovo predbieha.

Ako už je vyššie zmienené, zaslepenie, sebeckosť, nevedomosť sú príčinou všetkých životných procesov. Nevedomosť, ako neznalosť toho, že život znamená strasť; nesprávne ilúzie, túžby, neschopnosť sa vymaniť zo zovretia života. Prelomením je osvietenie. Nágárdžuna pochádzal z juhu Indie, kde pôsobil okolo roku 125 n. l. Jeho logické úvahy sú zhrnuté do štyroch teórií:
I. Učenie o dvojitej pravde, ktoré má mimoriadny význam pre celý neskorší budhizmus, rozlišuje nižšiu a vyššiu pravdu. Dané tvrdenie sa môže v bežnom zmysle javiť ako pravdivé, avšak z vyššieho hľadiska ako nepravdivé.
(A = bežná pravda, B = vyššia pravda -› AB = nižšia pravda, C = vyššia pravda, atď.)
II. Štvoritý spôsob dokazovania, kde na ľubovoľný problém, ktorý vyžaduje odpoveď „áno“ alebo „nie“, dá sa odpovedať „áno“; „nie“; „áno i nie“; príp. podľa povahy „ani áno, ani nie“. Posledná možnosť môže znamenať: „Stojím mimo áno a nie, nad nimi.“ Najvyššia pravda má pre Nágárdžunu vždy tento charakter: „ani áno, ani nie“.
III. V tzv. osmorom popretí diania, aplikuje tento spôsob („ani – ani“) na javy života. Učí teda, že neexistuje: ani narodenie, ani smrť, ani trvanie, ani zánik, ani jednota, ani mnohosť, ani prichádzanie, ani odchádzanie. Pravdu musíme znova hľadať vyššie.
IV. Najvyšším poznaním, ktoré takto možno dosiahnuť, je „pravá skutočnosť“, resp. „stredná cesta“. Kto po nej putuje, musí sa vyhýbať (a teda sa aj vyhýba) jednostrannému odchyľovaniu.

V budhizme tak dodnes pretrvávajú smery mahájána – „veľká cesta“ (k spáse), v ktorom badať paralely so stredovekým kresťanstvom v dogmatizovaní noriem, používaní rituálnych pomôcok, miestami dokonca aj obradov či modlitieb a hínajána – „malá cesta“ (poňatá trochu odmietavo), ktorý sa pridržiava prostého Budhovho učenia, ktorý síce uctieva Budhu ako zakladateľa a učiteľa, avšak stále ako človeka, nie ako boha.

Základným stavebným kameňom budhizmu je reinkarnácia. Pojem znovuzrodenie je zavedený kresťanstvom, čiže nemá tu miesto, lebo znamená obrátenie ku kresťanstvu. Je prostým dôsledkom neobmedzenej platnosti zákona príčiny a následku. Kauzalita tu platí s rovnakou silou pre mravný poriadok ako aj ostatné procesy. Budhizmus v podstate znamenal vyjadrenie čiastočnej nespokojnosti s brahmanským hinduizmom (Ruisel, 2010).

HINDUIZMUS

Prelínanie i nesúlad učení možno badať i v tvrdení Jádžňavalkja (in Störig, 1991): „Kto je bez túžby, oslobodený od túžby a v kom túžba vyhasla, kto sám je svojou túžbou, z toho duchovia života neodchádzajú. Je brahma a rozplýva sa v brahma. Vedomosť je oslobodzujúca moc.“

Störig opisuje ako prvé obdobie indickej filozofie obdobie védske, a súčasne ako najstarší prameň indickej filozofie štyri knihy véd (náboženská, teologická vedomosť). Sú to zbierky (sanhita) kníh:

  • Rigvéda – véd veršov,
  • Samavéda – véd piesní,
  • Jadžurvéda – véd obetných výrokov,
  • Atharvavéda – véd atharvana, vedomosť o magických formulách,

zároveň dodáva, že každá z véd je rozdelená do 4 dielov:
mantry (modlitebné formuly), bráhmany (návody k správnemu používaniu týchto formúl pri modlitbe, zaklínaní a obetovaní), dranjaky („lesné texty“), upanišády („tajné náuky“).

Ondrejovič (1996) sa k védam vyjadruje, že sa zamýšľajú nad tým, čo je a čo nie je, čo existuje a jeho opakom, ďalej nad príčinou existencie, nad vzťahom medzi dňom a nocou, medzi smrteľnosťou a nesmrteľnosťou. Védy považujú za princíp bytia a sveta brahmu. Brahma, ako uvádza, je neosobná, večná prasila, ktorá preniká svet. Je jediné pravé bytie (sat), pravá inteligencia (cit). Brahmanská teozofia pozná aj výraz atman, ktorý je príbuzný nášmu slovu dych. Atman oživuje všetky jednotlivé bytosti. Duša je nesmrteľná a jej cieľom je pokoj v brahmovi; preto sa usiluje zbaviť ťarchy tela. „Je v schránke“ (ľudskom tele) do času svojho oslobodenia a vykúpenia, ktoré môže dosiahnuť len svojím úplným očistením. Vyvrcholením očisťovacieho procesu je stav hlbokého ponorenia sa do seba, v ktorom sa rozžiari svetlo videnia a realizuje sa úplné odovzdanie sa brahmovi a splynutie s ním. Takto sa duša dostáva do blaženosti a do absolútnej pasivity – aktívny je tu len brahma. Tento cieľ sa uskutočňuje v nirváne (tu: ničota, vyhasnutie). Nirvána je stavom absolútneho pokoja, nie zánikom, alebo rozpadom bytia, ako sa mylne domnieva väčšina laikov. Pre východné náboženské tradície je typické cyklické poňatie života. Život je kruh, ktorý začína narodením a končí smrťou. Kolobeh putovania duše po smrti do ďalšieho života – do ďalšej schránky – sa nazýva samsara. To, v akej podobe sa jednotlivec narodí v budúcom živote, určuje karmický zákon – kauzalita skutkov a karma (doslovný preklad „skutok“), čiže súhrn skutkov konania v živote. Z kolobehu narodení a úmrtí sa dá vymaniť jedine spasením – mókša. Na dosiahnutie spásy existujú striktné predpisy, ktoré sa musia dlhodobo praktizovať.

Podmienkou spasenia je, aby človek zanechal jednanie, vzdal sa seba samého, prekonal vôľu k životu – askéza. Ale to samo ešte nestačí. Potrebná je ešte vedomosť, pochopenie: K spaseniu dospeje len ten, kto pozná to, čo je nepominuteľné. A Vedomosť nie je nič iné, než zjednotenie s atmanom. (Störig, 1991)

Za zmienku stojí aj skutočnosť, že v neskoršom období hinduizmu sa vyskytuje trojica Trimurti, v rámci ktorej figurujú božstvá: BRAHMA – stvoriteľ, VIŠNU – udržiavateľ a ŠIVA – ničiteľ. Tieto učenia vznikajú aj v dôsledku delenia ľudí na kasty, a sám Mahátma Gándhí bojoval proti zneužívaniu najnižších kást. Vydal okrem iného autobiografiu Moja skúsenosť s pravdou, v ktorej tvrdí, že kto nemá obrovský zmysel pre pokoru, nemôže nájsť pravdu. Prikladá význam dobrým a mierumilovným ľuďom.

ŠINTOIZMUS

Geografická poloha v mnohých smeroch ovplyvňuje spôsob, akým sa národ vyvíja. Japonsko má okrem ostrovného zloženia celkovo malý priestor pre tak veľkú populáciu, čo sa odrazilo v celej jeho histórii a i v súčasnosti možno badať pretrvávajúce tendencie Japoncov, žiť v stiesnených podmienkach. Tento „životný štýl“ však prinútil a naučil Japoncov k váženiu si poriadku, zhody a práva, čo sa napokon odráža i v šintoizme. Zvyky a hodnoty náboženstva sú zakorenené odpradávna v japonskej kultúre. Šintoizmus pochádza približne zo 4. stor. n. l. a nadväzuje na staré šamanistické a animistické predstavy o usporiadaní sveta. Japonská koncepcia poznania je mysticko – náboženská.

Zároveň je neoddeliteľne spätý s príchodom budhizmu v 6. stor. n. l., čo možno vidieť v uznávaní reinkarnovaných bohov budhizmu (avatáry) v bohov šintoizmu; ktorých súlad mal zaistiť Rjóbu šinto (Dvojjediný šinto). Svet bohov (kami), chápaný ako prapodstata pochádza práve z čias animistických kultúr a pretrváva dodnes. Preklad pojmu kami sa všeobecne akceptuje ako opis vnútornej nadprirodzenej sily, ktorá je nad konaním človeka, ako duchovná ríša a zahŕňa bohov, duchovné postavy a ľudských predkov. Avšak pojem kami možno aplikovať na akýkoľvek objekt, v rámci ktorého sa manifestovali posvätné princípy. Týmto sa zdôrazňuje trvalá idea japonskej kultúry – dôraz na spirituálnu imanenciu namiesto transcendencie: posvätné sa prelína s každodenným svetom. (Ruisel, 2010)

Šintó je teda polyteistické náboženstvo, s panteistickým názorom, zakomponovanou mystikou, silnými prvkami sú vzývanie prírody, rituálna čistota a okrem iného uctievanie kami, pričom kami netvorí jednotu s ľuďmi, ale pomáha im zvládnuť existenciu na svete, v ktorom s nimi existuje. Keďže šintoizmus je praktickým náboženstvom (ako väčšina smerov multireligiózneho východu), významné miesto zastávajú hodnoty ako vernosť a zaviazanosť vo vzťahu k rodine, k slávnostnej etikete, k domácemu umeniu, hudbe a tancu, tradíciám atď.

Náboženstvo Šintó, tým, že je východné, nepozná posvätné texty ako Bibliu, čerpá však najmä z kníh, ktoré popisuje Ruisel (2010):

  • Kodžiki – záznam starých udalostí
  • Šoku Nihongi a jeho Nihon-Šoki – pokračovanie kroník Japonska
  • Rikokuši – 6 národných histórií
  • Džinnó Šótóki – Šintó a japonská politika a história

Moderný šintoizmus sa v istom smere prispôsobil dobe, ale jeho podstata sa nemení, a to vyznávanie tradícií, vzťah k prírode a žiadna teokracia na čele s protagonistom hlásajúcim dogmatické myšlienky. Práve naopak, pripúšťa rôzne myšlienky - je otvorený.

Udržanie mieru a zjemnenie ľudskej duše je aj cieľom Aikido. Je to cesta odriekania, ktorá ukazuje smer dovŕšenia ľudstva prostriedkami utvárania esencie (ki), cnosti (toku) a tela (tai). Kto vďaka tejto výchove pochopí ako zjednotiť telo a ducha, ten sa stane skutočným človekom nespútaným rasou, či hranicou (Nobuyoshi). Koncepcia do – spôsobu života, v ktorom sa človek odovzdá celou dušou, sa v maximálnej miere a výuke uplatňovala a uplatňuje najmä v japonských dojo (miesto cesty), a to predovšetkým v Aikido dojo. Pôvodne sa za dojo označovali miesta, kde sa mnísi cvičili v disciplínach viery, no neskôr sa toto označenie používalo pre miesta, kde sa vyučoval šerm, kaligrafia, tanec a iné nenáboženské disciplíny vyžadujúce prísny tréning. K tomu však bol potrebný princíp subordinarity, pretože pre Japoncov je blaho spoločnosti dôležitejšie než blaho jednotlivca a podriadenie sa autoritám je teda považované za formu spolupráce, nie potláčanie vlastnej individuality. Formálne pravidlá etikety nútia udržiavať správanie aj v prípade rozčúlenia a konfliktu na zdvorilej a etickej úrovni. Etiketa je priamym dôsledkom vyjadrenia srdca (Nobuyoshi). Evidentný je tu prienik zen-budhistickej náuky a džinizmu do etiky Japoncov. Naproti konfucianizmu, prístup etikety Japoncov nepredchádza konflikty a nepotláča ich svojim jadrom prístupu a náuky, ale konečný dôsledok sledujú rovnaký.

NETRADIČNE ZÁVEROM

Konfuciánske ľudové náboženstvo tzv. živej etiky nevháňa ľudí do pasivity rezignujúcich chudákov, ale zakladá na aktívnej zodpovednosti človeka za svoju schopnosť byť spoľahlivým členom celku a aktívnym stelesnením celospoločenskej Cesty Tao. Čínska konfuciánska filozofia je filozofiu praktickou, t.j. zasahovaním v princípe ľudskosti (žen). Aj napriek tomu, že Konfucius zdôrazňuje: „Sústreďujte sa na Cestu Tao, rozmnožujte v sebe jej dokonalú mravnú energiu a v každom svojom skutku stelesňujte princíp ľudskosti.“ (6.zvitok, 7.zlomok in Čarnogurská, 2006), spoločenskej nápravy sa počas života nedočkal. Stretol sa len s nepochopením, „malosťou“ a rigiditou najmä vládcov praktizovať jeho mimoriadne podnetné myšlienky, ktoré stále nestratili svoj zmysel.

Tak sa môžeme zamýšľať, diskutovať, ba priam ľahtikársky polemizovať v bohémskych debatách o tom, že my, ľudia, sme súčasťou „tu a teraz“ nekonečného Univerza, ktoré Veľkým treskom vzniklo, a možno iným Veľkým treskom zanikne; a že v histórii tak krátkej, akou je existencia ľudstva, našiel sa človek Nebesami obdarený schopnosťou dovidieť za svoj vlastný nos a nielen pochopiť, ale i opísať samú dialektiku bytia Univerza a môžeme si klásť otázku, či je to dané samým princípom Tao, že sa takýto človek narodil.

Viera v spojení s etikou ako živá a životná filozofia si kladie za cieľ odstrániť strach z nepoznaného. V poňatí 21. storočia a problémov s ním spojených, môžeme usúdiť na snahu reagovať na nové hrozby ako rasizmus, homofóbia, antisemitizmus, radikálne formy nacionalizmu a šovinizmu, či náboženského fanatizmu a presadiť kultivačnou metódou pravdivosť, súcit a znášanlivosť. Dnes, viac ako inokedy, je dôležité zakladať si na správnej výchove rodiny, v deťoch, ako Konfucius tvrdí, „pestovať mravy po otcoch zdedené“.

Preto ako Konfucius, tak aj Budha, životom putujúci kazateľ, učiteľ a pomocník ľudí i celé jeho ateistické náboženstvo hlása, že keby sme sa my, ľudia, dokázali oprostiť od chtivosti, nenávisti a žiadostivosti, keby sme neboli svojím srdcom ustavične upätý na pominuteľných predmetoch zmyslového sveta, keby sme poznali, a dosiahli osvietenie ako tí, ktorí poznali podmienenosť tohto kolobehu, potom by muselo byť možné tento kolobeh prerušiť a byť z neho spasený.

Neexistuje žiadne trvanie, a neexistujú teda ani dejiny v európskom zmysle. S tým súvisí, že Budha – v protiklade k takmer všetkým indickým mysliteľom, ktorí najvyšší dôraz kládli na súvislosť svojej náuky s pradávnou tradíciou, ktorá im bola zároveň i ospravedlnením, dáva najavo určitú ľahostajnosť k tradícii, a nikdy sa vlastne nedovoláva dejinného podania. (Störig, 1991)

Vidíme, že učenia starých véd, rozšírené po celom východnom svete, ktorých črty možno badať v budhizme, a neskôr zen-budhizmom prenesené aj do Japonska, sa ukazujú vo svetle náuky šintó, ktoré Japoncov vedie naprieč históriou a prejavy má aj v bojových náukách, ktorých základ je nezneužívanie svojej sily. Ak je človek naplnený odolnosťou voči „fyzickým vplyvom života“, utvára sa v ňom sebadôvera, pokoj ducha, vôľa konať, vydržať a organizovať. Je potrebné prekonať najväčších nepriateľov ako hnev, strach, pochybnosť, váhavosť, pohŕdanie, márnivosť a vytvoriť silného ducha. Človek musí byť prestúpený túžbou zvíťaziť sám nad sebou. V spoločnosti by teda mali existovať aj pravidlá etické, ktoré umožňujú cítiť existenciu vyšších hodnôt hodných dobrovoľného rešpektovania.

Na základe pochopenia týchto tradičných náboženských prúdov a eticko-filozofických smerov budeme schopní zmeniť a formovať svoje myslenie tak, aby sme nedopadli ako burina, čo rastie medzi konopím.

Majster Sun, významná konfuciánska osobnosť, píše vo svojej eseji (in Čarnogurská, 1990):
Kto nevystúpi na vysoký vrch, nepozná výšku nebeského priestoru,
kto nezostúpi do hlbokej rokliny, nepozná hrúbku zeme,
a ten, kto nenačúva slovám odkazu dávnych Vládcov, nepozná veľkosť ľudských poznatkov.
Nech sú to deti krajiny Wu, Jüe, I alebo Cho, vo chvíli zrodu je plač všetkých rovnaký. Keď vyrastú a každé iné mravy nadobudne, to zásluha je vzdelania.
V Knihe piesní čítame:
Ó, čujte, mužovia vy ušľachtilí!
Nemajte ani chvíľu bez úžitku,
a povinnosť si bez reptania plňte!
Keď lásku k pravde, zástoj k správnosti
Vstrebáte dušou, mysľou pochopíte,
Vy šťastia svojho veľkosť dosiahnete!
A niet väčšej veľkosti ľudského ducha ako byť dokonalý v Ceste Tao.

Človek sa musí zbaviť svojej pýchy a povýšenosti, chamtivej neukojenosti, vypočítavej úlisnosti i všetkej bezcharakternosti tak, aby sa v ňom už nič z toho nikdy viac nerozmohlo a aby to neovládlo jeho správanie. Treba teda konať a postupovať v pevnej spätosti s takým správaním. Tak, ako v čínskom období Bojujúcich štátov, teda v období zosurovenia morálky a mravného úpadku, aj dnes potrebuje ľudstvo "mravného spasiteľa", mysliteľa, ktorého slová by začali biť na poplach a ktorého myšlienky by vstúpili aj do svedomia obyčajných ľudí, neuvedomujúcich si, že na tejto planéte žijeme len my, a len my sa môžeme pričiniť o jej rozvoj, alebo zánik. Nakoniec, ako tvrdí Čipkár, človek sa snaží nájsť svoje miesto vo svete, kde môže rozvinúť svoje danosti a schopnosti, a jednou z alternatív je dobrovoľne opustiť cestu maximalizácie materiálnej výroby a konzumu, či obmedziť ekonomický rast a súčasne znovunachádzať citlivý vzťah k prírode, najmä za pomoci etiky a práva životného prostredia, rozšírením princípu úcty k prírode i k životu a všestranným uplatňovaním práva každého človeka na priaznivé životné prostredie, ktoré by mali začať, ako už bolo spomenuté výchovou v rodine aj za pomoci filozofie – lásky k múdrosti.

Autor: Joachim Dušan Fraňo

Bibliografia:

Balta, P. Svetové náboženstvá. 2. vyd. Bratislava: Mladé letá, 1995. 259 s. ISBN 80-06-00596-6
Čarnogurská, M. A riekol Majster... Bratislava: Tatran, 1990. 216 s. ISBN: 80-222-0089-1
Čarnogurská, M. Lao’c a proces vzniku Tao Te Ťingu. Bratislava: VEDA, 2009. 247 s. ISBN: 979-80-224-1066-3
Čarnogurská, M. Rozhovory a výroky. 2. vyd. Bratislava: Slovenský Tatran, 2006. 399 s. ISBN: 80-222-0529-X
Čipkár, J. Filozofia 20. stor. na Slovensku. Košice: UPJŠ, 2005. 298 s. ISBN: 80-7097-599-7
Král, O. I – ťing: Kniha proměn. Praha: Maxima, 1995. 277s. ISBN: 80-901333-2-0
Král, O. Tao, texty staré Číny. Praha: Čs. spisovatel, 1971.
Krebsová, B. Lao-c': Tao te ťing. 3. vyd. Praha: DharmaGaia, 2003. 274 s. ISBN: 80-86685-12-8
Luetchford, M. The Buddhist Precepts. Dogen Sangha, 2001. In
Nobuyoshi, T. Etiketa a transmise in
Ondrejovič, D. Dejiny filozofie. Bratislava: EBF UK, 1996. 91 s.
Ruisel, I. Križovatky poznania. Bratislava: Slovak Academic Press, 2011. 521 s. ISBN: 978-80-88910-33-6
Ruisel, I. Myslenie – múdrosť – osobnosť. Bratislava: Slovak Academic Press, 2008. 276 s. ISBN: 978-80-88910-25-1
Ruisel, I. Poznávanie. Bratislava: Slovak Academic Press, 2010. 430 s. ISBN: 978-80-88910-28-2
Seegers, M. Skúsenosť a realizácia. In Buddhizmus dnes. ISSN: 1336–2259, 2004, roč. 2, č. 2
Störig, H. J. Malé dejiny filozofie. Praha: Zvon, 1991. 510 s. ISBN: 80-7113-041-9
Tomek, V. – Slačálek, O. Anarchizmus. Praha: Vyšehrad, 2006. 672 s. ISBN: 80-7021-781-2

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač