Kriminalisticko-taktické metódy a sekundárna viktimizácia

apr 19 2020

Methods of forensic tactics and secondary victimisation

Abstrakt: Práca pojednáva o vybraných metódach kriminalistickej taktiky a ich potenciálneho negatívneho vplyvu na obete trestných činov. Hlavným cieľom je zanalyzovať psychologický dopad kontaktu poškodeného s orgánmi činnými v trestnom konaní a inými aktérmi najmä počas prípravného trestného konania.
Kľúčové slová: obeť, sekundárna viktimizácia, kriminalistika, kriminalistická taktika.

Abstract: The article focuses on chosen methods of forensic tactics and its potential negative impact on victims of crime. Main aim is to analyze the psychological influence of the contact between the victim and the law enforcement authorities and other actors during the investigative phase of criminal proceedings.
Key words: victim, secondary victimisation, forensics, forensic tactics.

ÚVOD

Dnes už zrejme nikto nepochybuje o negatívnych dopadoch kriminality na obeť zločinu. Či už ide o osobu priamo poškodenú trestným činom alebo osobu pozostalú, v prípade ak bola trestným činom spôsobená smrť, trpí ňou a traumatizuje nielen priamo dotknutého trestným činom, ale i celú komunitu, ktorej sa to bezprostredne týka. Hoci boli obete zločinov a im venovaná pozornosť skôr na okraji záujmu trestnej politiky štátu, ale aj vedeckých inštitúcií a akademikov, dnes sa táto situácia výrazne zmenila k lepšiemu, o čom svedčí i vznik viktimológie, ako relatívne samostatného vedného odboru (u nás je súčasťou kriminológie). Predmetom jej záujmu je, okrem iného, i osobnosť obete a jej vnútorné prežívanie pred, počas a po trestnom konaní.

Aj keď kriminalistika, ako veda multi a interdisciplinárna, venuje obetiam značne menej pozornosti, než trestné právo a kriminológia – keďže tieto chápe skôr len ako zdroj kriminalisticky relevantných informácií a pamäťových stôp – vyšetrovatelia, kriminalisti a ďalšie osoby, ktoré s poškodeným prichádzajú do kontaktu, by mali v rámci kriminalistickej taktiky viac dbať na rešpektovanie ľudských práv a dôstojné zaobchádzanie s obeťami (a to zvlášť so špecifickými kategóriami, ako sú deti, seniori, osoby so zdravotným, či iným postihnutím a i.).

Trestnoprávna justícia by mala ruka v ruke s kriminalistikou usilovať o ochranu, pomoc a podporu obetí trestných činov a nemala by podkopávať už beztak naštrbenú dôveru obetí, ktoré sa premohli a oznámili spáchanie trestného činu; mala by sa podieľať na obnove stavu pred spáchaním trestného činu a uznania prvotnej ujmy a traumy obete. Inak hrozí, že to bude práve štát a jeho autority, ktoré prispejú k ďalšej, tzv. druhotnej viktimizácii.

1. Viktimizácia – právny a psychologický rozbor

Dňa 01.01.2018 nadobudla účinnosť nová právna úprava obetí trestných činov, a to zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 274/2017 Z. z.“), ktorý problematiku viktimizácie upravuje jednak v prvej časti – Všeobecné ustanovenia (§ 2 ods. 1 písm. f) a písm. g)) a v druhej časti – Práva obetí (§ 8).

Podľa zákona č. 274/2017 Z. z. sa druhotnou viktimizáciou ujma, ktorá obeti vznikla v dôsledku konania alebo nekonania orgánu verejnej moci, subjektu poskytujúceho pomoc obetiam, poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, znalca, tlmočníka, obhajcu alebo oznamovacích prostriedkov.1

Sekundárnou (druhotnou) viktimizáciou sa najvšeobecnejšie rozumie ujma obeti, ktorá nebola spôsobená ako priamy následok trestného činu, ale vznikla po dlhšom časovom odstupe od jeho spáchania; v dôsledku konania/nekonania jednotlivcov alebo inštitúcií, s ktorými prišla obeť do kontaktu po spáchaní činu.2

V zmysle vyššie citovanej legálnej definície, môžu byť pôvodcom druhotnej ujmy a viktimizácie taxatívne vymenované subjekty, a síce:

  1. orgán verejnej moci – predovšetkým sem prichádzajú do úvahy príslušníci Policajného zboru, prokurátor, sudca, probačný a mediačný úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora v prípade, že prídu do kontaktu s obeťou;
  2. subjekt poskytujúci pomoc obetiam – je subjektom, ktorý je zapísaný v registri subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa osobitných predpisov3;
  3. poskytovateľ zdravotnej starostlivosti – je ním fyzická/právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe príslušného povolenia, licencie alebo živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov4;
  4. znalec – je v zmysle zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“) osoba, ktorú orgán činný v trestnom konaní alebo súd priberie v rámci trestného konania, aby na základe svojich odborných znalostí objasnila určitú skutočnosť dôležitú pre trestné konanie5;
  5. tlmočník – je v zmysle TP a zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch , tlmočníkoch a prekladateľoch osoba, ktorú orgán činný v trestnom konaní alebo súd priberie s cieľom, aby pretlmočila obsah výpovede, ak osoba, ktorá sa vypočúva nerozumie jazyku, v ktorom sa trestné konanie vedie, resp. týmto jazykom nehovorí6;
  6. obhajca – obeť môže prežívať rovnako traumu, ak sa dostane do kontaktu s právnym zástupcom obvineného, ktorý vystupuje v trestnom procese v jeho prospech, obhajuje jeho záujmy tým, že mu poskytuje právne rady a vykonáva v jeho mene jednotlivé procesné úkony7 alebo
  7. oznamovacie prostriedky – napr. RTVS, médiá, periodická tlač a.i.

Obeť má, expressis verbis, právo na ochranu pred sekundárnou viktimizáciou8. Orgán činný v trestnom konaní, súd a subjekt poskytujúci pomoc obetiam sú povinní postupovať tak, aby ich činnosť nespôsobovala obeti druhotnú traumu a viktimizáciu. Na tento účel preto orgány činné v trestnom konaní a súd by mali používať vhodne prispôsobené úradné miestnosti v prípade, ak to ich priestorové možnosti umožňujú. Subjekty poskytujúce pomoc obetiam sú zas povinné správať sa k nim ohľaduplne, profesionálne, s rešpektom, a podľa možností, jej vychádzať v ústrety, pritom majú prihliadať na vek, pohlavie, zdravotný, psychický stav a rozumovú vyspelosť tak, aby nedochádzalo k sekundárnej viktimizácii.9 Zákon teda striktne obmedzuje vznik rizika sekundárnej viktimizácie len zo strany vyššie vymenovaných subjektov; t. j. nemožno ním zabrániť druhotnej viktimizácii spôsobenej inými osobami, s ktorými obeť deň čo deň prichádza do kontaktu (napr. reakcie príbuzných, spolupracovníkov, susedov či širšieho okolia).

V záujme ochrany obete pred sekundárnou viktimizáciou možno lekárske vyšetrenie prikázať v nevyhnutnej miere a len vtedy, ak je to potrebné na účely trestného konania. Prehliadke tela je v zmysle TP podrobiť sa každý, u koho treba zistiť, či sa na jeho tele nenachádzajú stopy alebo následky trestného činu. Ak prehliadku tela nevykonáva lekár, môže ju vykonať len osoba rovnakého pohlavia.10 Lekárske vyšetrenie obetí, predovšetkým obetí znásilnenia, pohlavného zneužívania, môže mať pre obeť zvlášť negatívne dôsledky. Je to zásah do osobného súkromia a intimity osoby, a preto je nevyhnutné (v zmysle zásady primeranosti a zdržanlivosti), aby sa takéto zásahy minimalizovali na čo najnižšiu možnú mieru a len v nevyhnutných prípadoch.11

Najviac ohrozenými sú obete násilných trestných činov, obete trestných činov proti ľudskej dôstojnosti či obete trestných činov so sexuálnym motívom. Osobitnú kategóriu tvoria tzv. obzvlášť zraniteľné obete, kam zákon zaraďuje najmä deti, ktoré nemusia rozumieť priebehu trestného konania, čo môže mať vplyv na ich zníženú psychickú odolnosť. Okrem detí sem patria seniori, ľudia so zdravotným či psychickým postihnutím. Obete, ktoré už boli vystavené zneužívaniu a ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako napr. obete obchodovania s ľuďmi, obete domáceho násilia, znásilnenia či sexuálneho zneužívania by mali byť chránené pred druhotnou viktimizáciou a ďalšou ujmou v priebehu celého trestného konania. Nemalo by dochádzať k nepotrebnému opakovaniu výsluchov tak počas vyšetrovania, ako i súdneho konania; namiesto toho by mal byť výsluch zaznamenaný technickými prostriedkami, napr. videozáznamom v čo najskoršom štádiu konania.12
Z psychologického hľadiska je ujma spôsobená trestným činom len úvodnou fázou, na ktorú nadväzujú ďalšie zraniteľné a traumatizujúce udalosti. Viktimizáciu vo všeobecnosti chápeme ako proces stávania sa obeťou zločinu; tento proces má pritom svoju vlastnú dynamiku, ktorá prekračuje bezprostredné a priame následky trestného činu.13 Rozlišujeme pritom nasledujúce fázy viktimizácie:

  • a) Primárna viktimizácia – ide o vlastný, priamy útok na obeť (na jej fyzickú, psychickú integritu, telesné alebo duševné zdravie). Zahŕňa v sebe procesy a udalosti bezprostredne späté s trestným činom a dochádza k nej vždy, keď sa človek, ako jednotlivec, stane obeťou zločinu.
    Prvotná viktimizácia ale nemusí byť nevyhnutne fázou viktimizácie, resp. sa ani nemusí vôbec prejaviť. Dochádza k nej v nadväznosti na spáchanie deliktu a nezávisle na ďalšom konaní páchateľa. Väčšina obetí sa s ňou obyčajne stretáva, hoci v optimálnom prípade nemusí vždy nastať. Z perspektívy obetí je pritom spáchanie trestného činu svojvoľná, nečakaná a krízová udalosť. Človek sa náhle ocitá v racionálne ťažko pochopiteľnej, svojvoľnej ujme, na ktorú nebol pripravený a ktorá ho zasiahla bez jeho pričinenia. V jeho vnútri sa začína proces stigmatizácie po oznámení trestného činu a je, chtiac-nechtiac, označovaný ako procesná strana trestného konania – poškodený.
  • b) Sekundárna viktimizácia – druhotné zraňovanie obete patrí k najčastejším dôvodom, prečo táto následne vyhľadáva odbornú pomoc. K tejto fáze dochádza vtedy, keď v dôsledku necitlivého a neprofesionálneho prístupu osôb odlišných od páchateľa je obeti spôsobovaná ďalšia ujma (bližšie k týmto osobám viď vyššie). V niektorých prípadoch môže dokonca druhotná viktimizácia prevýšiť ujmu spôsobenú samotným trestným činom (napr. rodina a blízki sa odvrátia od poškodeného po tom, ako bol trestný čin medializovaný).
    Už momentom podania trestného oznámenia a získania statusu „svedka“ – poškodeného“ sa ocitá obeť do prvotného kontaktu s orgánmi činnými v trestnom konaní, súdmi či znalcami, čo je vstupnou bránou pre stres, rozpamätávanie sa na emocionálne nabité udalosti spojené s trestným činom a stáva sa zraniteľnou. Sekundárnej viktimizácii však možno predísť, resp. ju možno úplne eliminovať. Pre obeť je totižto kontakt s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi stresujúci; táto sa musí rozpamätať na emocionálne nabité udalosti spojené s trestným činom, podrobne vyrozprávať tieto udalosti a odpovedať na nepríjemné otázky.
    Za druhotnú viktimizáciu však neoznačujeme tento prirodzený stres, ktorý obeť prežíva, ale samotné procesy v rámci trestného konania a s tým súvisiace udalosti (samotný výsluch, podrobenie sa lekárskej prehliadke, strpieť znalecké skúmanie a pod.), ktoré obeti spôsobujú ďalšie nadbytočné zraňovanie. Táto fáza vzniká v dôsledku nevhodného sa správania k obeti, keď obeti nie je venovaný dostatok času a trpezlivosti na vysvetlenie priebehu trestného činu, ak je zvolená nevhodná terminológia („právnické“ pojmy), prípadne ak je obeti predložených priveľa informácií naraz, ktoré nie je schopná spracovať a pochopiť.
    Podľa Čírtkovej sa sekundárna viktimizácia dá vyjadriť ako všeobecný nezáujem o potreby obete a ochranu jej dôstojnosti; vymedzuje tri základné potreby, ktorých frustrácia tvorí základ druhotnej viktimizácie:
    • Potreba primeranej dôvery a rešpektu – táto je najvýraznejšia pri podávaní svedectva o trestnom čine; obeť totiž nemá skúsenosti s tým, ako vyšetrovatelia obvykle postupujú a očakáva skôr uznanie za to, ako sa jej počas výsluchu podarí oživiť pamäť. Namiesto toho je však ďalej konfrontovaná s doplňujúcimi otázkami, čo môže vnímať ako prejav nedôvery a spochybňovania;
    • Potreba informácií – obeť má od orgánov činných v trestnom konaní očakávania, že jej budú poskytnuté rôzne informácie a to i také, ktoré presahujú rámec trestného konania. Pokiaľ ich nedostane, môže sa cítiť len ako „nosič“ informácií, ako doličný predmet a nie človek, ktorý sa bez vlastnej viny ocitol v ťažkej životnej situácii;
    • Potreba bezpečia – najmä obete násilných trestných činov môžu trpieť pocitom obavy o svoj život, zdravie, či život a zdravej svojich blízkych; preto by sa zo strany orgánov činných v trestnom konaní malo zamedziť akémukoľvek kontaktu s páchateľom a čomukoľvek, čo by jej pripomínalo spáchanie zločinu.14
  • c) Opakovaná viktimizácia – rozumie sa ňou taká ujma, ktorú obeti opakovane spôsobí ten istý páchateľ; a to v dôsledku pokračujúceho konania páchateľa, ktoré spočíva v pôsobení na obeť rôznymi formami vyhrážania sa, zastrašovaním, nátlakom, zneužívaním moci nad obeťou, mstením sa alebo inou formou s cieľom pôsobiť na fyzickú/psychickú integritu obete.15

2. Všeobecne o metódach kriminalistickej taktiky

Kriminalistickú taktiku definujeme ako výsek kriminalistickej vedy, ktorá sa venuje skúmaniu metód, postupov a operácií získavania kriminalisticko-relevantných informácií zo stôp uložených vo vedomí človeka; ako aj skúmaniu metód, postupov a operácií riešenia kriminalistických situácií a dokumentácie.16

Kriminalisticko-taktické metódy predstavujú štruktúru, obsah a postupnosť typických činností pracovníkov kriminálnej polície pri odhaľovaní, objasňovaní, vyšetrovaní a prevencii pred trestnými činmi a inými kriminalisticky relevantnými udalosťami. Spravidla predstavujú proces získavania kriminalisticky relevantných informácií, ich pretrvávanie, dokumentáciu a spôsob ich využitia a sú objektívne spôsobilé viesť k získaniu, vyhodnoteniu a využívaniu informácií dôležitých z aspektu riešenia jednotlivých kriminalistických situácií s cieľom zistiť a preukázať všetky znaky kriminalisticky relevantnej udalosti. V súčasnosti sem zaraďujeme:

  • Obhliadku;
  • Kriminalistické verzie;
  • Plánovanie a organizácia kriminalistického objasňovania;
  • Výsluch;
  • Konfrontáciu;
  • Previerku výpovede na mieste činu;
  • Rekogníciu;
  • Pátranie;
  • Zadržanie;
  • Prehliadku;
  • Rekonštrukciu;
  • Kriminalistický experiment a
  • Kriminalistickú expertízu.17

Špecifikom týchto metód je, že slúžia na získavanie informácií uložených vo vedomí (v pamäti) jednotlivca, na dokumentáciu, ako i využívanie obsahu materiálnych stôp a na zaistenie nositeľov kriminalisticko relevantných informácií. Ich aplikácia predstavuje významný zásah do základných ľudských práv a slobôd človeka; zákonodarca preto stanovil podmienky a spôsoby aplikácie týchto metód (v zmysle príslušných ustanovení TP). Na to, aby k takýmto excesom (a potenciálnej sekundárnej viktimizácii) nedochádzalo, kriminalistika pri svojej činnosti využíva striktné taktické postupy a operácie.

Taktický postup charakterizujeme ako racionálnu činnosť a čo najefektívnejší spôsob konania pri príprave a praktickom vykonávaní vyššie uvedených kriminalisticko-taktických metód. Na rozdiel od týchto metód, ktoré sú relatívne nemenné a stabilné, taktické postupy sú značne variabilné a dynamické. Ich voľba závisí v prvom rade od charakteru tej-ktorej kriminalistickej situácie a od možnosti uplatňovania poznatkov iných vedných disciplín pri získavaní a interpretácii relevantných informácií.

Taktické operácie zas predstavujú systém taktických postupov, ktorý je pripravený a realizovaný podľa vopred určeného plánu s cieľom riešiť konkrétnu taktickú úlohu, ktorú nemožno riešiť aplikáciou iba jednej metódy alebo jedného postupu.

Výrazným diferenciálnym znakom metód kriminalistickej taktiky je fakt, že slúžia na získavanie a využívanie informácií uložených vo vedomí človeka – pamäťových stôp. Elementárnym impulzom pre vznik pamäťovej stopy je vnem. Ten vzniká v okamihu pôsobenia materiálnych objektov na zmyslové orgány a má vzťah k určitej situácii. Obraz sveta vnímaný ľudskými zmyslami sa v zmyslových orgánoch mení na nervové impulzy, ktoré sa po nervových vláknach dostávajú do mozgu. Nervové impulzy potom v mozgu vytvoria obra, a vzniká tak pamäťová stopa.

Hodnota pamäťovej stopy spočíva v jej informačnom obsahu. Informácia v stope je totiž obsiahnutá v určitej forme; je zakódovaná. Prirodzeným kódom na jej dekódovanie je potom ľudská reč. Nositeľ pamäťovej stopy je môže pritom informáciu dekódovať analýzou ideálneho obrazu a jeho následnou reprodukciou vo forme výpovede (v kriminalistickej taktike hovoríme o výsluchu), respektíve na úrovni znovupoznania, prípadne kombináciou oboch.

V nasledujúcej kapitole si bližšie popíšeme už konkrétne, vybrané kriminalisticko-taktické metódy majúce najvyššie riziko potenciálnej sekundárnej viktimizácie a aké opatrenia je potrebné prijať na jej elimináciu.

3. Výsluch svedka – poškodeného a sekundárna viktimizácia

Výsluch je špecifická metóda kriminalistického objasňovania, cieľom ktorej je získať vierohodné, kriminalisticky a právne relevantné informácie z pamäťových stôp zafixovaných vo vedomí vypočúvanej osoby, a to za dodržania zákonom stanovených práv a povinností vypočúvaného a vypočúvajúceho. Ide o zrejme najrizikovejšiu metódu kriminalistickej taktiky, pri ktorej nezriedka môže dôjsť k druhotnej viktimizácii obete v procesnom postavení svedka – poškodeného.

Hoci TP delí výsluch na tri štádia (úvodné štádium, monológ a dialóg), kriminalistická prax hovorí o nasledovných štádiách:

  1. Príprava výsluchu – je nevyhnutnou podmienkou úspešného vedenia výsluchu a z hľadiska potrieb ju môžeme rozdeliť na obsahovú, materiálnu, organizačnú a personálnu.
  2. Úvodné štádium – toto štádium možno vymedziť príchodom vypočúvaného do výsluchovej miestnosti a splnenia formálnych náležitostí výsluchu (napr. uvítaním, zistením totožnosti vypočúvaného, oboznámenie ho s predmetom výsluchu, poučenie ho o jeho právach a povinnostiach). V rámci tohto štádia sa formuje bližší psychologický kontakt medzi vyšetrovateľom a vypočúvaným, ktorý je predpokladom získania pravdivej a úplnej výpovede. Je vhodné navodiť takú atmosféru, v ktorej sa vypočúvaný cíti komfortne a pociťuje potrebu vypovedať pravdivo a prehlbuje svoj záujem túto potrebu realizovať počas celého výsluchu. Okrem slušného, rešpektujúceho a kultúrneho prístupu vyšetrovateľa je kruciálnym vhodné prostredie výsluchu, ako aj vhodný psychologický prístup podľa zvláštnosti vypočúvanej osoby (maloletí a mladiství by mali byť vypočúvaný v miestnostiach na to špeciálne zriadených v zmysle TP). Na záver úvodného štádia sa odporúča, aby sa vyšetrovateľ opýtal vypočúvaného, či porozumel poučeniu, či pochopil predmet výsluchu a či nevyužíva právo odoprieť výpoveď, ak by tým spôsobil trestné stíhanie sebe alebo blízkej osobe.
  3. Monológ (štádium súvislého rozprávania) – v rámci tohto štádia je vypočúvaný vyzvaný, aby uviedol všetko, čo mu je o predmete výsluchu známe a má súvisle vypovedať o všetkom, o čom vie. Má sa vyjadriť najskôr svojej k osobe, zisťujú sa jeho osobné a majetkové pomery, zamestnanie, okruh príbuzných a iné okolnosti majúce význam pre ďalšie vedenie výsluchu. Po nej nastupuje voľná výpoveď, počas ktorej sa neodporúča vypočúvaného zbytočne prerušovať, pokiaľ zjavne nevybočuje od predmetu výsluchu. Úlohou vyšetrovateľa je ale usmerňovať vypočúvaného v prípade, ak je potrebné, aby niektorý dej bližšie objasnil alebo uviedol podmienky vnímania alebo zdroja informácií, ktoré sú nejasné. Pomerne častou chybou a najväčším rizikom vzniku druhotnej viktimizácie je práve prerušovanie poškodeného v tejto fáze. Vyšetrovateľ môže týmto spôsobom prejsť do fáze dialógu, ktorý sa už so svedkom snaží udržiavať. Tento nesprávny postup môže mať za následok to, že poškodený začne postupne ustupovať do role pasívneho účastníka výsluchu a môže cítiť frustráciu a neprofesionálny, ba neosobný prístup vyšetrovateľa. Toto môže mať negatívny dopad na kvalitu a kvantitu získaných informácií o priebehu trestného činu a osobe páchateľa. Významným momentom je preto navodenie pozitívneho vzťahu hneď od začiatku. Prístup vyšetrovateľa by mal byť čo najviac osobný s využitím prvkov aktívneho počúvania, empatie a rešpektu.19
  4. Dialóg (štádium kladenia otázok a odpovedí) – po spontánnej výpovedi vypočúvaného do výsluchu aktívne vstupuje vypočúvajúci, ktorý sa priamou aplikáciou jednotlivých čiastkových taktických postupov, formuláciou a kladením otázok zúčastňuje na formovaní výpovede. Je dôležité, aby neboli kladené otázky kapciózne, sugestívne, prípadne otázky, v ktorých je obsiahnutá odpoveď. Odporúča sa pritom, aby sa poškodenému najskôr kládli otázky otvorené a potom uzavreté, aby dialóg neskĺzol do fázy monológu a aby vypočúvaný poskytol čo najdetailnejšiu a plynulú odpoveď na položenú otázku. Aj počas tejto fázy musí byť vyšetrovateľ obozretný a zamedziť vzniku druhotnej viktimizácie. Ak sú napr. u poškodeného násilným trestným činom prítomné fyzické alebo psychické zranenia spôsobené následkom trestného činu, mal by sledovať prípadné zmeny v správaní sa v priebehu výsluchovej interakcie. Je vhodné, aby sa vyšetrovateľ v rámci dialógu spýtal vypočúvaného, či bol so zraneniami na ošetrení u lekára, či mu bolo poskytnuté pohotovostné ošetrenie, či sa zúčastnil psychoterapie a pod. Týmto správaním dáva vyšetrovateľ najavo, že sa o zdravotný stav vypočúvaného úprimne zaujíma, čo v konečnom dôsledku zvyšuje pravdepodobnosť, že sa mu poškodený zdôverí a bude uvádzať detailné informácie o tom, čo sa stalo. Výsluch obete znásilnenia je typickým príkladom ďalšej traumatizácie a vyvolaniu pocitov hanby a zahanbenia; je preto viac, než žiaduce, aby bola vypočúvajúcou osoba rovnakého pohlavia a aby k vypočúvanej osobe pristupovala zvlášť citlivo.20
  5. Dokumentácia a záver – najčastejšou formou zaznamenávania priebehu výsluchu je zápisnica, ktorá sa vykonáva písomnou formou. Touto formou dokumentácie dochádza k hmotnému uchovaniu informácií pre ich ďalšie využitie v trestnom konaní. Spôsob zapisovania pritom závisí od rozhodnutia vypočúvajúceho, od samotnej vypočúvanej osoby, ako aj od predmetu výsluchu. Najčastejšou formou spisovania zápisnice je priebežná forma (poznáme však aj spisovanie zápisnice naraz po skončení výsluchu, spisovanie zápisnice slovo za slovom alebo po častiach). K doplneniu písomnej formy dokumentácie možno použiť aj dokumentáciu formou audiovizuálneho záznamu (videozáznam) – táto forma je obligatórnou v prípade výsluchu maloletých obetí práve z dôvodu predchádzania druhotnej viktimizácie a aby sa výsluch nemusel viackrát opakovať a byť použiteľný ako dôkaz v rámci súdneho konania (ďalší výsluch osoby mladšej ako 18 rokov možno v prípravnom konaní uskutočniť len s výslovným súhlasom zákonného zástupcu).21

Obete trestných činov počas výsluchu obvykle verbalizujú svoje pocity zatrpknutia, sklamania a bezradnosti. Neveria, že sa podarí páchateľa dolapiť a stále neveria, že sa to stále práve im. Vtedy je dôležité, aby vyšetrovateľ nechal istý priestor, aby svedok mohol vyjadriť svoje rozhorčenie nad celou situáciou. Je kruciálne, aby vyšetrovateľ poškodeného neodsudzoval, nekritizoval ho a nechal mu voľný priestor na rozprávanie a aby len aktívne počúval a do výsluchu vstupoval, pokiaľ možno, čo najmenej. Po tomto kroku môže poškodenému vysvetliť, že pre efektívny výsluch je dôležité, aby sa snažil uvádzať čo najviac faktov, čím sa zvýši i pravdepodobnosť zistenia páchateľa a posilní dôvera obete vo vzťahu k polícii.

4. Prehliadka a sekundárna viktimizácia

Prehliadka je ďalšou špecifickou metódou kriminalistického objasňovania, ktorá môže mať za následok vznik druhotnej viktimizácie, a to predovšetkým pri prehliadke tela poškodeného ako „vecného nositeľa“ stopy, ako následku trestného činu dôležitého pre trestné konanie. Jej cieľom je nájsť a zaistiť osoby, veci a iné skutočnosti dôležité pre objasnenie kriminalisticky relevantnej udalosti.

Význam prehliadky spočíva už z jej samotného účelu; pomáha odhaľovať trestné činy, má represívny, preventívny, ako aj informačný význam. Umožňuje získať informácie a dôkazy o nových skutočnostiach a doposiaľ neznámych skutočnostiach o kriminalisticky relevantnej udalosti, ako aj odhaliť alebo prispieť k odhaleniu neobjasnených trestných činov alebo zistiť nové skutočnosti známeho objasňovaného prípadu.

Podľa charakteru objektu, ktorý má byť prehľadaným rozlišujeme prehliadku:

  • a) osobnú – objektom je telo, odev, osobné veci alebo ďalšie predmety, ktoré má osoba v čase prehliadky na/pri sebe. O tejto prehliadke budeme na účely prevencie vzniku druhotnej viktimizácie hovoriť nižšie;
  • b) domovú – objektom je dom, chata, byt a iné miestnosti k nemu patriace, vrátane iných budov slúžiacich k rôznym účelom a predmetov v nich sa nachádzajúcich (pivnice, garáže, záhrady a i.);
  • c) iných nebytových priestorov – objektom sú priestory, ktoré neslúžia na bývanie a nie sú verejne prístupné (školy, kancelária, sklady, podniky a i.);
  • d) dopravných prostriedkov – objektom sú všetky dopravné prostriedky (cestnej, železničnej, leteckej, lodnej dopravy);
  • e) pozemkov a
  • f) terénu – objektom je voľne prístupný terén a jeho časti (opustené budovy a ich časti, dno vodných tokov, lesné porasty a i.).22

Osobná prehliadka je osobitná metóda kriminalistickej taktiky, ktorou sa prehľadáva telo osoby, jej odev, obuv a všetky predmety, ktoré má osoba na sebe alebo u seba v čase jej vykonania. Použitie tejto metódy prichádza do úvahy vtedy, ak existuje dôvodné podozrenie, že určitá osoba má u seba veci dôležité pre trestné konanie. Pri vykonávaní osobnej prehliadky je z taktického hľadiska vhodné, aby túto vykonávali dve osoby (jeden vykonáva, druhý zaisťuje bezpečnosť) rovnakého pohlavia a za prítomnosti nezúčastnenej osoby. Podobne ako výsluch má prehliadka svoje prípravné, detailné a záverečné štádium, pričom jej výsledky treba vždy zdokumentovať písomne do zápisnice.

Lekárske vyšetrenie obete na účely osobnej prehliadky, predovšetkým vo vzťahu k trestným činom proti ľudskej dôstojnosti, môže mať pre obeť negatívne následky. Ide o významný zásah do „intimity“ osoby, a preto je nevyhnutné, aby sa takéto zásahy minimalizovali na čo najnižšiu mieru. Prehliadke tela je v zmysle TP povinný sa podrobiť každý, , ak treba zistiť, či sú na jeho tele stopy alebo následky trestného činu. V záujme ochrany obete pred druhotnou viktimizáciou, ak prehliadku tela nevykonáva lekár, je povinná ju vykonať len osoba rovnakého pohlavia a len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie. Je dôležité podotknúť, že toto ustanovenie síce chráni obeť pred potenciálnou sekundárnou viktimizáciou, lekár môže taktiež upozorniť na možnosť oznámenia trestného činu na strane jednej, avšak, v žiadnom prípade by nemal vyvíjať nátlak na obeť, ktorá má právo túto možnosť využiť na základe vlastnej úvahy na druhej strane.

5. Previerka výpovede na mieste a sekundárna viktimizácia

Hoci ide o relatívne zriedka využívanú metódu pri obetiach kriminality, nepochybne predstavuje riziko hrozby sekundárnej viktimizácie, ktorej výpoveď sa má preveriť. Previerka výpovede na mieste je kriminalistickotaktická metóda, podstata ktorej tkvie v tom, že už vypočutej osobe sa dá za úlohu, aby ukázala miesto a objekt, ktoré majú vzťah k objasňovaniu preverovanej udalosti a simultánne i demonštruje svoje konanie na tomto mieste.

Jej význam spočíva v spresnení a ujasnení výpovede, ktorá sa javí byť skreslená, neúplná, či nevierohodná. Možno ňou pritom dospieť k potvrdeniu existencie miesta, o ktorom vypočutá osoba vypovedala, k potvrdeniu existencie ďalších miest majúcich vzťah k objasňovanej udalosti, k potvrdeniu účasti vypočutej osoby na objasňovanej udalosti, resp. k jej vyvráteniu, k spresneniu udalostí, ktoré vypočutá osoba nemohla alebo nevedela slovne lepšie vyjadriť a iným kriminalisticky relevantným informáciám, ktoré nebolo možné v priebehu výsluchu získať.

Prípravu previerky možno rozdeliť do troch fáz:

  • príprava obsahu previerky výpovede na mieste (vytýčenie cieľov a taktika jej vykonania)
  • organizačná a technická príprava (doplnenie, zistenie potrebných informácií, rozhodnutie o predbežnej obhliadke miesta previerky)
  • príprava bezprostredne pred vykonaním previerky na mieste (určenie účastníkov previerky, inštruktáž)

Účastníkmi previerky sú vždy: kriminalista, ktorý previerku vykonáva; osoba, ktorej výpoveď sa preveruje (napr. poškodený); nezúčastnená osoba a kriminalistický technik. Okrem nich sa môže previerky zúčastniť i znalec, tlmočník, prokurátor, prípadne obhajca.

Previerka výpovede sa de facto začína už v priebehu prepravy na miesto jej vykonania. Od tohto momentu je dôležité, aby bol poškodenému daný voľný priestor na názornú demonštráciu, aby sám určil smer pohybu, voľne ukázal na špecifické miesta a sám označil objekty, ktoré majú vzťah k preverovanej udalosti. Podobne ako pri výsluchu, je nevyhnutné, aby vyšetrovateľ na začiatku vstupoval do previerky poškodeného čo najmenej, dal tomuto dostatočný priestor na zorientovanie sa, rozpamätanie sa, voľnú rozpravu o jednotlivých objektoch a preverovaných skutočnostiach. Doplňujúce otázky sa poškodenému môžu položiť až po tom, čo označí jednotlivé objekty a aby názorne predviedol určitú činnosť pre bližšie ozrejmenie vzťahu miesta a objektov previerky. V žiadnom prípade nemôže byť na obeť vyvíjaný nátlak alebo akékoľvek ovplyvňovanie, či už zo strany polície, ale aj znalcov, prokurátora alebo obhajcu. Inak hrozí ďalšia traumatizácia obete na strane jednej a zmarenie alebo sťaženie kriminalistického objasňovania na strane druhej.

ZÁVER

Sekundárna viktimizácia je pojem, ktorý bol na Slovensku legislatívne zakotvený len pomerne nedávno, čo je nepochybne pozitívnou zmenou. Stále však v spoločnosti možno badať rôzne stereotypy a mýty o obetiach kriminality, ktoré viac škodia, než pomáhajú. Príslušníci polície a všetci aktéri, ktorí prichádzajú s obeťami do kontaktu by preto mali prehodnotiť svoje správanie a pokúsiť sa o holistickú zmenu prístupu k obetiam trestného činu, ktoré by pre kriminalistiku nemali predstavovať len číry dôkazný prostriedok, ale komplexnú ľudskú bytosť, ktorej osobnosť sa dynamicky mení a môže dezintegrovať následkom spáchania trestného činu.

Je preto dôležité, aby sa zvyšovalo právne povedomie o tomto fenoméne a otvorila sa nová cesta, cieľom ktorej bude poznať a uznať individuálne prežívanie obetí, čo v konečnom dôsledku pomôže aj vyšetrovateľom a ďalším príslušníkom polície získať vzácny a hodnoverný zdroj informácií dôležitých pre úspešné zavŕšenie trestného stíhania.

Autor: JUDr. Tomáš HOREHÁJ

LITERATÚRA

Čírtková L., Vitoušová P. a kol.: Pomoc obětem (a svědkúm) trestných činú. Grada Publishing, 2007. ISBN 978-80-247-2014-2. 191 s.
Danková, K.: Obeť trestného činu a jej postavenie v trestnom konaní v komparatívnom kontexte. In: Jelínek, J., Gřivna, T. a kol. Poškozený a oběť trestného činu z trestněprávního a kriminologického pohledu. Praha: LEGES, 2012. ISBN 978-80-87576-39-7.
Fisher, B.S. (ed.): Encyclopedia of Victimology and Crime Prevention. Volume I. SAGE Publications, Thousand Oaks, 2010. ISBN 978-1412960472. 1224 s.
Kubík O.: Investigatívna psychológia. Súčasné teoretické a praktické problémy vyšetrovania z pohľadu kriminálnej a vyšetrovacej psychológie. Wolters Kuwler, 2017. ISBN 978-80-8168-655-9. 512 s.
Šimovček, I. a kol.: Kriminalistika. Aleš Čeněk, 2011. ISBN 978-80-7380-343-8. 408 d.
Záhora, J.: Zákon o obetiach trestných činov – komentár. Wolters Kuwler, 2018. ISBN 978-80-8168-850-8. 416 s.
Smernica č. 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boj proti nemu a o ochrane obetí obchodovania.
Smernica č. 2012/92/EÚ z 5. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV.
Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon.
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok.


1 § 2 ods. 1 písm. f) zákona č. 274/2017 Z. z.
2 Odporúčanie č. (2006) 8 zo 14.6.2016 o pomoci obetiam trestných činov
3 § 2 ods. 1 písm. k) zákona č. 274/2017 Z. z.
4 § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve.
5 § 142 TP.
6 § 28 TP.
7 § 36 TP a zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii.
8 § 8 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z.
9 § 3 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z.
10 § 155 zákona č. 301/2005 Z. z.
11 Smernica č. 2012/92/EÚ o 5. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV.
12 Smernica č. 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boj proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, bod č. 20.
13 Čírtková, L., Vitoušová P. a kol.: Pomoc obětem (a svědkům) trestných činú, s. 12.
14 Tamtiež, s. 18-20.
15 § 2 ods. 1 písm. g) zákona č. 274/2017 Z. z.
16 Porada, V. a kol.: Kriminalistická taktika, s. 11.
17 Šimovček, I.: Kriminalistika, s. 221.
18 § 92 ods. 2 a § 101 ods.2 zákona č. 301/2005 Z. z
19 Kubík, O.: Investigatívna psychológia, s. 308-312
20 Tamtiež.
21 § 135 zákona č. 301/2005 Z. z.
22 Šimovček I.: Kriminalistika, s. 278.