V súčasnom období prebiehajú práce na rekodifikácii súkromného práva v súvislosti s prípravou nového Občianskeho zákonníka. Tento príspevok si kladie za úlohu predstaviť stručne jednotlivé „pripravované“ inštitúty dedičského práva hmotného a zároveň priblížiť, ako by zavedenie týchto (staro)nových inštitútov ako odkazu, dedičskej zmluvy, dedičského náhradníctva, vykonávateľa závetu či vzdania sa, resp. zrieknutia sa dedičstva eventuálne mohlo de lege ferenda ovplyvniť osobitné konanie civilného procesu, a to konanie o dedičstve.

Článok sa zaoberá stručným priblížením právnych vzťahov vznikajúcich pri výkone funkcie konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným a s tým súvisiacimi otázkami sociálneho a zdravotného poistenia.

Vzťah medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným a členom orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným alebo spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa v zmysle ustanovenia § 66 Obchodného zákonníka spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, ak bola zmluva o výkone funkcie uzavretá alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností.

Licenčná zmluva je vo všeobecnosti považovaná za zmluvu, na základe ktorej jedna zmluvná strana poskytuje druhej zmluvnej strane súhlas na používanie určitého predmetu práva duševného vlastníctva. Licenčná zmluva je upravená nielen v zákone č. 513/19991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ObchZ), ale jej úpravu možno nájsť aj v iných právnych predpisoch. Právna úprava licenčnej zmluvy je obsiahnutá aj v zákone č. 618/2003 Z. z. Autorský zákon, ktorý upravuje licenčnú zmluvu použiteľnú vo veciach autorského práva a práv príbuzných autorskému právu. Uvedenú právnu úpravu však nemožno použiť na oblasť priemyselných práv. Práve v oblasti práv priemyselného vlastníctva sa používa licenčná zmluva upravená Obchodným zákonníkom, ktorý ju upravuje v § 508 až § 515.

V našom kultúrnom kontexte sa na náboženskú slobodu, či na slobodu myslenia alebo svedomia,(1) kladie nemalý dôraz.(2) V Európe aj v Amerike je považovaná za jednu z najzákladnejších hodnôt a možno ju azda dokonca chápať ako predpoklad ďalších práv a slobôd. Ako sa vyjadril Rick Warren: „Som presvedčený, že právo na náboženskú slobodu alebo právo veriť tomu, čomu chcem veriť, je základným právom, na ktorom sú vystavané všetky ostatné. Pretože, ak nemám právo veriť a praktizovať to, čomu verím, (...) sloboda slova, sloboda tlače, sloboda zhromažďovania, sú bezcenné. Všetko sa začína otázkou: Mám právo spraviť vedomé morálne rozhodnutie?“(3) V podobnom duchu uvádza profesor Svák, že aj „štrasburské orgány ochrany práva permanentne vo svojich rozhodnutiach pripomínajú, že sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania zakotvená v článku 9 Európskeho dohovoru je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, ktorá je založená na pluralizme. (…) Každý človek má právo na voľné vytváranie svojich názorov a na ich zmenu.“(4)

Za špecifickú formu podnikania možno označiť zmluvu o tichom spoločenstve, ktorej účelom je podieľať sa na podnikaní, avšak bez toho, aby bola takáto osoba, ktorá má záujem podieľať sa na podnikaní iného subjektu známa verejnosti. Zmluvu o tichom spoločenstve upravuje Obchodný zákonník v § 673 až § 681. Pojmové znaky zmluvy o tichom spoločenstve vymedzuje § 673 Obchodného zákonníka, podľa ktorého: „zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania.“ Z uvedeného ustanovenia vyplývajú práva a povinnosti zmluvných strán, ktorými sú tichý spoločník a podnikateľ. Základnou povinnosťou tichého spoločníka v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je povinnosť odovzdať podnikateľovi určitý vklad, na druhej strane základnou povinnosťou podnikateľa je v závislosti od výšky vkladu tichého spoločníka vyplatiť mu podiel na zisku.

Úvod

Exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu v banke patrí v praxi medzi najjednoduchšie, najrýchlejšie, najúspešnejšie a preto aj najčastejšie využívané spôsoby vykonávania (civilnej) exekúcie, pokiaľ exekučný titul znie na peňažné plnenie. Prikázanie pohľadávky z účtu v banke je upravené predovšetkým v § 93 a nasledujúcich zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok). Prikázanie pohľadávky z účtu v banke možno označiť za osobitný druh prikázania pohľadávky ako jedného zo základných spôsobov výkonu exekúcie(1).

Úvod (1)

Jedným z najzaujímavejších fenoménov verejného práva Španielskeho kráľovstva sú tzv. Autonómne Spoločenstvá (v španielčine Comunidades Autónomas; ďalej len Spoločenstvá). Bez zveličovania možno povedať, že ide azda o najoriginálnejší právny inštitút, ktorý v španielskej Ústave(2) (ďalej len Ústava) môžeme nájsť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o samosprávne územné celky, porovnateľné napr. so slovenskými samosprávnymi krajmi, či o územné celky podobné štátnym útvarom tvoriacim súčasť zložených štátov, napr. federácii. Ani jedna z možností však nie je správna. Španielske Spoločenstvá predstavujú originálny spôsob riešenia otázky decentralizácie štátu. Nemožno ich teda stotožniť ani s klasickými samosprávnymi územnými celkami známymi z unitárnych štátov, ani so štátnymi útvarmi tvoriacimi zložený štát.

Normatívna právna úprava pracovnoprávnych vzťahov v podmienkach Slovenskej republiky najmä v posledných rokoch veľmi pružne reaguje na tendencie vývoja globalizovaného pracovného trhu. Dozaista nie je potrebné viesť akúkoľvek polemiku o tom, že všeobecné trendy vývoja pracovného trhu ako takého by mali byť zohľadnené v predpisoch pracovného práva. V opačnom prípade by sme popierali samu podstatu pracovného práva ako jedného z nosných pilierov právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorou je „umožniť na strane jednej realizáciu činnosti zamestnanca prostredníctvom výkonu práce zamestnanca a na strane druhej garantovať zamestnancovi zodpovedajúce pracovné podmienky pri tomto výkone. K tomu je potrebné vytvoriť voľné právne prostredie pre vyjednanie samotného pracovného pomeru, aby bolo možné ho zodpovedajúcim spôsobom naplňovať.“(1) Avšak „pri každej reforme pracovného práva treba zohľadňovať nielen právo EÚ, ale aj právo Rady Európy a medzinárodné pracovné právo koncentrované do početných ratifikovaných dohovorov Medzinárodnej organizácie práce.“(2) Právna úprava zákazu konkurencie najmä v oblasti pracovnoprávnych vzťahov teda musí byť stabilnou súčasťou právneho poriadku štátu v podmienkach trhovej ekonomiky.

V zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov povinný môže vzniesť u súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii z nasledujúcich dôvodov:

1. po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku,
2. po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré bránia jeho vymáhateľnosti,
3. iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná,

V dňoch 21. – 23. marca 2013 sa v priestoroch účelového zariadenia Kancelárie NR SR Častá – Papiernička uskutočnil 7. ročník medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2013, ktorý sa konal pod záštitou dekana Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave prof. JUDr. Pavla Kubíčka, CSc. a Kancelárie Národnej rady Slovenskej Republiky.