Porovnanie právnej úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť medzi ČR a SR

máj 31 2020

Comparison of legislation of circumstances excluding unlawfulness of an act between the Czech and Slovak republics

Anotácia: Článok sa zameriava na porovnanie právnych úprav okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v podmienkach Českej republiky a Slovenska. Opisuje spoločné prvky v ustanoveniach jednotlivých inštitútov, ktoré trestné právo pod týmto spoločným názvom zoskupuje. Hlavný dôraz je však kladený na určenie a čiastočné vysvetlenie rozdielov v právnych úprávách okolností vylučujúcich protiprávnosť v oboch krajinách. Jeho cieľom je ale taktiež čiastočne poukázať na niektoré súvisiace teoretické a aplikačné problémy zákonných úprav oboch právnych poriadkov. V závere článku je úlohou jeho autora aj navrhnúť prípadné riešenia na problémy, ktoré v súvislosti s okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť v Českej republike a na Slovensku vznikajú.
Kľúčové slová: trestný čin, nutná obrana, krajná núdza, oprávnené použitie zbrane, dovolené riziko, súhlas poškodeného

Annotation: The article focuses on the comparison of legislation regarding the circumstances excluding the unlawfulness of an act in the conditions of the Czech Republic and Slovakia. It describes the common elements in the provisions of the institutes which criminal law groups under this common name. However, the main emphasis is being put on identifying and partially explaining the differences in the legal systems of the circumstances excluding unlawfulness in the two countries. Its aim is also to partly point out some related theoretical and applicational problems of legislations of both legal systems.At the end of the article, the task of its author is to propose possible solutions to the problems that arise in connection with the circumstances excluding the unlawfulness of an act in the conditions of the Czech Republic and Slovakia.
Keywords: offense, necessary defense, extreme emergency, legitimate use of weapon, allowed risk, consent of a victim

ÚVOD

Presne 1. januára tohto roku uplynulo 10 rokov odkedy vstúpil do platnosti nový trestný zákonník Českej republiky. Nahradil tak trestný zákon prijatý ešte v roku 1961, ktorý však, pochopiteľne, odvtedy prešiel mnohými doplneniami a zmenami. V Slovenskej republike bol zase značne pozmenený Trestný zákon z roku 1961 nahradený skôr a to už od od 1. januára 2006. Keďže ide v oboch prípadoch už o trestné kódexy dvoch samostatných štátov, môžeme v ich štruktúre ako aj samotnej právnej úprave badať značné rozdiely. Vzhľadom na rovnaké právne tradície a aj navzájom si blízke materiálne pramene práva je však pri porovnaní platných právnych úprav oboch krajín možné pozorovať aj neprehliadnuteľné podobnosti úprav konkrétnych hmotnoprávnych inštitútov. Hovoriť o podobných právnych úpravách môžeme aj pri inštitútoch zhrnutých pod názvom okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Práve porovnaniu českej a slovenskej právnej úpravy týchto, pre fungovanie spoločnosti nevyhnutných trestnoprávnych nástrojov, sa bude venovať tento článok.

Česká právna úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť je veľmi podobná tej slovenskej. Z individuálneho pohľadu na jednotlivé typy ale v českej právnej úprave, na rozdiel od tej našej, medzi okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť nenájdeme plnenie úlohy agenta a výkon práva a povinnosti. V českom právnom poriadku je problematika okolností vylučujúcich protiprávnosť činu upravená v súbore trestnoprávnych noriem s totožným názvom ako na Slovensku a teda v Trestnom zákone. Konkrétne ide o zákon č. 40/2009 Sb. – Třestní zákoník, kde sú tieto upravené v III. hlave, menovite v ustanoveniach: § 28 (krajní nouze), § 29 (nutná obrana), § 30 (svolení poškozeného), § 31 (přípustné riziko), § 32 (oprávněné použití zbrane).1

Krajná núdza

Podstatou úpravy krajnej núdze v Českej republike, tak ako aj v slovenskej právnej úprave, je stret dvoch právom chránených záujmov. V praxi často nastáva situácia, kedy porucha jedného z dotknutých záujmov môže byť odvrátená iba porušením záujmu druhého. Takéto konanie však pri splnení zákonných podmienok stráca prvok protiprávnosti a automaticky nie je teda trestným činom.2 Krajná núdza je upravená v § 28 českého Trestného zákona, ktorý pozostáva z dvoch odsekov. V prvom odseku je uvedené, že „čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom, nie je trestným činom“ (§ 28 ods. 1 Trestného zákona).

Uvedené znenie právnej úpravy v ods. 1 § 28 Trestného zákona je na vlas totožné s právnou úpravou krajnej núdze v ods. 1 § 24 Trestného zákona slovenského. Rozdielne aspekty právnych úprav v rámci inštitútu krajnej núdze týchto dvoch krajín nachádzame až v druhom odseku. Ten český totiž stanovuje, že „nejde o krajnú núdzu ak bolo možné toto nebezpečenstvo odvrátiť inak alebo spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil alebo bol ten, komu nebezpečenstvo hrozilo povinný ho znášať“ (§ 28 ods. 2 Trestného zákona). Z uvedeného znenia sa dá celkom ľahko dedukciou určiť, že rozdielom medzi slovenskou a českou úpravou krajnej núdze je zásadne odlišný pohľad na aplikáciu zásady proporcionality. Zatiaľ čo dikcia českej zákonnej úpravy nepovoľuje osobe chrániacej svoj záujem chránený zákonom aplikovaním krajnej núdze spôsobiť závažnejší následok ako následok, ktorý pôvodne hrozil (dokonca nie je dovolené spôsobiť ani následok, ktorý by bol zrejme rovnako závažný ako ten, ktorý hrozil.), slovenská úprava je v tejto časti odlišná.3

Uvádza totiž, že „nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať“ (§ 24 ods. 2 Trestného zákona). Porovnaním uvedených právnych úprav je zrejmé, že rekodifikácia Trestného zákona zaviedla na Slovensku značnú liberalizáciu zásady proporcionality v krajnej núdzi. Pred samotnou rekodifikáciou bola ale táto nevyhnutná podmienka konania v krajnej núdzi vnímaná rovnako ako u našich severo-západných susedov. Český zákonodarca však overenú úpravu ponechal nedotknutú a k liberalizácii tejto podmienky sa neuchýlil. Toto rozhodnutie je možné vnímať dvomi rozdielnymi pohľadmi. Jedným je ten, že sa takto stanovenou zákonnou dikciou značne uľahčuje orgánom činným v trestnom konaní posudzovanie, či pôjde v konkrétnych prípadoch o konanie v krajnej núdzi. Zjednodušene povedané, nenecháva svojou jasnosťou a striktnosťou priestor na polemiku. Z pohľadu slovenského zákonodarcu však možno pri takejto forme právnej úpravy českej dikcii vytknúť, že prílišná konzervatívnosť v ponímaní krajnej núdze môže značne zúžiť možnosti osoby chrániť si svoje právom chránené záujmy a to tak, aby pri svojom konaní nevybočila zo zákonom stanovenej hranice tejto okolnosti vylučujúcej protiprávnosť. Analyzovaním celej problematiky by som však ako autor tohto článku už vybočil z jeho stanovaných medzí. To, na ktorú stranu názorového spektra sa čitateľ prikloní už teda nechám na jeho uvážení.

Nutná obrana

Nutnou obranou sa v českej úprave zaoberá hneď nasledujúci § 29 českého Trestného zákona. Základ zákonnej definície je rovnaký ako v slovenskej právnej úprave. Ide o stret dvoch zákonom chránených záujmov. Na jednej strane je záujem obrancu ohrozený útokom a na strane druhej je konaním v nutnej obrane poškodený/obetovaný záujem osoby útočníka. Základným teoretickým východiskom nutnej obrany je ochrana spoločenských vzťahov chránených trestným zákonom za pomoci odvracania útoku nutnou obranu a to takým činom, ktorý je namierený výlučne voči útočníkovi, a ktorý by bol za iných okolností trestný (tzv. čin inak trestný). Takéto konanie je pre riadne fungovanie spoločnosti nielen potrebné akceptovať, ale je to až priam nutnosťou. Každá osoba má totiž právo sa v prípade splnení zákonných podmienok postaviť na ochranu svojich právom chránených záujmov. Pokiaľ teda obranca odvracia útok na záujem chránený zákonom v medziach nutnej obrany, nemožno takémuto konaniu pripisovať protiprávnosť. Keďže protiprávnosť činu je základom pre jeho trestnosť, tak obranca koná v súlade s Trestným zákonom a trestného činu sa „de iure“ a ani „de facto“ nedopustil. Bez protiprávneho konania nemôže byť naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu (základ v britskom právnom poňatí trestného činu – no corpus delicti, no case).

V českej zákonnej úprave je nutná obrana rozdelená do dvoch samostatných odsekov. Prvý odsek sa venuje pozitívnej definícii nutnej obrany, zatiaľ čo ten druhý ju vymedzuje negatívne a teda určuje aké konanie nutnou obranou nie je.4

V prvom odseku § 29 českého Trestného zákona je uvedené, že nutná obrana je „čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený trestným zákonom, nie je trestným činom“ (§ 29 ods. 1 Trestného zákona). Porovnaním českej a slovenskej úpravy môžeme prísť k záveru, že ods. 1 § 29 je úplne totožný, čo sa týka znenia oboch právnych úprav inštitútu nutnej obrany. Naopak, značné odlišnosti v poňatí úprav nutnej obrany oboch krajín nájdeme v ods. 2, § 29 Trestného zákona. Ten totiž stanovuje, že „nejde o nutnú obranu, ak bola ochrana celkom zjavne neprimeraná spôsobu útoku“ (§ 29 ods. 2 Trestného zákona). Na základe uvedeného môžeme teda konštatovať, že základný rozdiel medzi slovenskou a českou právnou úpravou spočíva práve v negatívnom vymedzení konania v nutnej obrane. To znamená, že pohľad na to, kedy sa o konanie v nutnej obrane jednať nebude je u zákonadarcu oboch krajín odlišný. Slovenská právna úprava totiž v znení § 25 ods. 2 hovorí, že o nutnú obranu nejde ak „obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu“( § 25 ods. 2 Trestného zákona). Pokiaľ si znenie týchto dvoch negatívnych vymedzení nutnej obrany rozmeníme na drobné, prídeme k záveru, že slovenská úprava toho kedy nepôjde o konanie v nutnej obrane je podstatne širšie koncipovaná ako úprava česká.5

Ďalší podstatný rozdiel pri porovnaní oboch úprav spočíva v skutočnosti, že v českej právnej úprave nutnej obrany absentuje ustanovenie upravujúce postavenie osoby odvracajúcej útok konaním v tzv. Osobitnom prípade nutnej obrany podľa § 25 ods. 3 slovenského Trestného zákona. To znamená, že takáto osoba konala pri obrane svojich právom chránených záujmov neprimerane a to tým, že konala v silnom rozrušení spôsobenom útokom, predovšetkým v dôsledku strachu, zmätku alebo zľaknutia. Zatiaľ čo slovenská právna úprava v spomínanom ustanovení určuje, že konanie tohto charakteru je beztrestné, česká úprava ustanovuje, že takto konajúca osoba je trestne zodpovedná, avšak súd jej môže vzhľadom na psychický stav znížiť trest.6

Ďalšou dôležitou odlišnosťou, na ktorú by som chcel v článku poukázať je fakt, že česká právna úprava konkrétne neuvádza konanie v omyle a teda putatívnu nutnú obranu. Naopak, takéto konanie je v slovenskej úprave priamo zahrnuté v § 25 ods. 4, ktorý znie, že „ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti“ (§ 25 ods. 2 Trestného zákona). Takéto zakotvenie, ako už bolo spomenuté, by sme však v českej právnej úprave nutnej obrany hľadali márne. Takéto konanie je totiž v českej legislatíve zakotvené v § 18 ods. 4 Trestného zákona, kde je upravený inštitút tzv. pozitívneho omylu o okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť. Ten znie nasledovne: „Kto pri páchaní činu mylne predpokladá skutkovú okolnosť, ktorá vylučuje jeho protiprávnosť, nejedná úmyselne; tým nie je dotknutá zodpovednosť za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti.“ V praxi však má použitie ako slovenského tak aj českého spôsobu ukotvenia danej problematiky veľmi podobný aplikačný priebeh a formu.

Súhlas poškodeného

V českom trestnom zákonníku je súhlas poškodeného definovaný nasledovne: „trestný čin nespácha, kto koná na základe súhlasu osoby, ktorej záujmy, o ktorých táto osoba môže bez obmedzení oprávnene rozhodovať, sú činom dotknuté.“ (§ 30 ods. 1 Trestného zákona). Z predmetného ustanovenia teda vyplýva, že ten kto disponuje povolením osoby, ktorej záujmy, o ktorých táto osoba môže bez obmedzenia oprávnene rozhodovať, sú činom dotknuté, nespácha trestný čin.

Ak sa zameriame na komparáciu vyššie uvedeného ustanovenia so slovenským právnym poriadkom, tak je badateľný rozdiel v absencii toho, že slovenská právna úprava tu českú dopĺňa o nasledovnú podmienku: „...ak bol vykonaný so súhlasom poškodeného a nesmeruje proti jeho životu alebo zdraviu.“ To znamená, že je tu badateľné zdôraznenie zákonného obmedzenia konania pri súhlase poškodeného vo forme ochrany najcennejších právom chránených záujmov, ktorými sú život a zdravie človeka. Z ustanovenia § 30 ods. 2 českého trestného zákonníka ďalej vyplýva, že dovolenie uvedené v § 30 ods. 1 musí byť dané vopred alebo súčasne s konaním osoby, ktorá pácha čin inak trestný, dobrovoľne, určite, vážne a zrozumiteľne, ak je také dovolenie dané až po spáchaní činu, je páchateľ beztrestný, ak mohol dôvodne predpokladať, že osoba uvedená v odseku 1 by tento súhlas inak udelila vzhľadom na okolnosti prípadu a svojím pomerom.

Pri porovnaní s ustanovením § 29 ods. 2 slovenského Trestného zákona musíme prísť k záveru, že sa v tejto časti obe právne úpravy značne rozchádzajú. Znenie slovenského Trestného zákona vo svojom § 29 ods. 2 ustanovuje, že nejde o súhlas poškodeného v prípade, že tento súhlas nebol daný vopred, nebol vážny a dobrovoľný, prípadne ak v súvislosti s ním bol spáchaný iný trestný čin.

Na základe uvedeného sa dá konštatovať, že medzi právnou úpravou súhlasu poškodeného v slovenskom a českom právnom poriadku sú značné a výrazné rozdiely. Jedná sa predovšetkým o časové rozmedzie v rámci ktorého musí byť súhlas na konanie smerujúce proti právom chránenému záujmu udelený. Zo znenia legislatívy je zrejmé, že český zákonodarca poňal inštitút súhlasu poškodeného výrazne liberálnejšie. Povoľuje totiž dať súhlas so škodlivým konaním aj počas toho ako toto prebieha a v určitých prípadoch aj po skončení samotného konania.7

Dovolené riziko

Dovolené riziko je v českom trestnom zákonníku definované nasledovne: „trestný čin nespácha, kto v súlade s dosiahnutým stavom poznania a informáciami, ktoré mal v dobe svojho rozhodovania o ďalšom postupe, vykonáva v rámci svojho zamestania, povolania, postavenia alebo funkcie prospešnú činnosť, ktorou ohrozí alebo poruší záujem chránený trestným zákonom, ak nemožno spoločensky prospešný výsledok dosiahnuť inak. (§ 30 ods. 1 Trestného zákona).

Z dikcie samotného ustanovenia jasne vyplýva, že trestný čin nespácha taká osoba, ktorá za splnenia uvedených podmienok vykonáva spoločensky tak prospešnú činnosť, ktorú nie je možné docieliť iným spôsobom, že je pre spoločnosť akceptovateľné a dokonca prospešné, ak sa pri takejto činnosti ohrozí alebo poruší záujem chránený zákonom. V rámci záujmov, ktorým ochranu poskytuje priamo Trestný zákon však existuje určitá hierarchia. To znamená, že tie najdôležitejšie disponujú aj najväčším stupňom ochrany. Uvedené je teda automaticky zakotvené aj v právnych úpravách oboch krajín. Jediným rozdielom medzi slovenskou a českou úpravou v ustanovení upravujúcom spomínanú problematiku je fakt, že v slovenskom trestnom zákone sa dovolené riziko špecifikuje na oblasť výroby a výskumu.

„Nejde o dovolené riziko, pokiaľ takáto činnosť ohrozí život alebo zdravie človeka, bez toho, aby im bol daný v súlade s iným právnym predpisom súhlas, alebo výsledok, ku ktorému smeruje, celkom zjavne neodpovedá miere rizika, alebo vykonávanie činnosti zrjeme odporuje požiadavkám iného právneho predpisu, verejnému záujmu, zásadám ľudskosti alebo sa prieči dobrým mravom.“ (§ 30 ods. 2 českého trestného zákonníka). To znamená, že konať v rámci dovoleného rizika za predpokladu, že svojím konaním osoba ohrozí život alebo zdravie človeka je možné iba vtedy, ak má táto v súlade s iným právnym predpisom súhlas, alebo v prípade, že je toto konanie v súlade s ďalšími zákonnými požiadavkami (miera rizika, iný právny predpis, verejný záujem, zásady ľudskosti, dobré mravy).8

Pri aplikovaní metódy komparácie na slovenskú a českú právnu úpravu môžeme teda konštatovať, že sa jedná o veľmi podobnú formuláciu ustanovení upravujúcich tento trestnoprávny inštitút. Jediným relevantným rozdieom je už vyššie spomínané vymedzenie slovenského zákona pri dovolenom riziku na oblasť výroby a výskumu, čo český zákonodarca v rámci legislatívneho procesu vynechal. Z toho vyplýva, že česká právna úprava dovoleného rizika má väčšiu mieru pôsobnosti ako tá slovenská.

Oprávnené použitie zbrane

V českom trestnom zákonníku je oprávnené použitie zbrane definované takto: „trestný čin nespácha, kto použije zbraň v medziach stanovených iným právnym predpisom.“ (§ 32 ods. 1 Trestného zákona). Pri pohľade na toto ustanovenie môžeme použitím právneho výkladu dedukovať, že zbraň je možné použiť v medziach stanovených iným právnym predpisom. Predmetná právna úprava je krátka a bližšie nekonkretizuje ďalšie podmienky oprávneného použitia zbrane ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu.

V slovenskom trestnom zákone sa uvádza, že „použitie zbrane v súlade so zákonom nie je trestným činom.“ (§ 26 ods. 1 Trestného zákona) Oprávnené použitie zbrane je definované v dvoch samostatných odsekoch. V tejto časti sú v podstate česká aj slovenská úprava v súlade. Zatiaľ čo ale český Trestný zákon ďalej oprávnené použitie neupravuje, v slovenskom zákonníku je tomu inak. V slovenskej úprave je totiž v druhom odseku ešte zahrnuté aj použitie zbrane vo vlastnom obydlí.9

„Za použitie zbrane v súlade so zákonom sa považuje aj jej použitie proti inému vo svojom obydlí na ochranu života, zdravia alebo majetku, ak osoba do obydlia neoprávnene vnikne alebo v ňom neoprávnene zotrvá a nejde o nutnú obranu. To neplatí, ak bola pritom inému úmyselne spôsobená smrť.“ (§ 26 ods. 2 Trestného zákona). Ako už aj pri iných okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť, sa aj pri oprávnenom použití zbrane zákonodarca rozhodol zvýrazniť ochranu najdôležitejšieho právom chráneného záujmu, ktorým je ľudský život. Z tohto dôvodu na Slovensku platí, že inštitút oprávneného použitia zbrane nemožno použiť, ak bola pri ňom inému úmyselne spôsobená smrť. To však môže byť pre orgány činné v trestnom konaní značne problematické z hľadiska následného dokazovania. Česká legislatíva termín „oprávnené použitie zbrane v obydlí“ nepozná. Takéto konanie totiž považuje za konanie v nutnej obrane. K uvedenému tvrdeniu sa prikláňa aj nemalá časť slovenských odborníkov z oblasti trestnoprávnej teórie či praxe.10

ZÁVER

Článok sa venoval porovnaniu právnych úprav okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v podmienkach Českej republiky a Slovenska. Snažil sa prehľadne poukázať na spoločné prvky v ustanoveniach jednotlivých inštitútov, ktoré trestné právo pod týmto spoločným názvom zoskupuje. Hlavným cieľom autora pri vypracovaní článku však bolo identifikovanie a čiastočné vysvetlenie rozdielov v právnych úprávách okolností vylučujúcich protiprávnosť v oboch krajinách. V určitom rozsahu článok poukázal aj na niektoré súvisiace teoretické a aplikačné problémy oboch právnych poriadkov v rámci problematiky okolností vylučujúcich protiprávnosť. V závere článku bolo úlohou článku aj navrhnúť prípadné riešenia na problémy, ktoré v súvislosti s okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť v Českej republike a na Slovensku vznikajú.

Na základe vypracovaného článku možno konštatovať, že v platnej právnej úprave oboch krajín je veľké množstvo podobných, ba priam až identických prvkov. Nachádza sa tu však aj viacero rozdielnych miest, na ktoré som sa snažil prehľadne poukázať. V oboch právnych úpravách sú podľa môjho názoru silnejšie a aj slabšie miesta. Čo sa týka krajnej núdze tak považujem za vhodnejšie upravenú zásadu proporcionality v českom právnom poriadku. Jasnejší a konzervatívnejší prístup k nej značne uľahčuje prácu predovšetkým orgánom činným v trestnom konaní. Naopak, český zákonodarca by mohol z môjho uhla pohľadu zvážiť zavedenie ustanovení o tzv. osobitnom prípade nutnej obrany a putatívnej obrane do znenia Trestného zákona v časti upravujúcej inštitút nutnej obrany. Pri súhlase poškodeného sa nachádzajú v oboch úpravách značné rozdiely. Česká legislatíva si myslím, že vhodnejšie poňala stanovenie časového rozmedzia určeného na udelenie súhlasu osoby, ktorej práva sú poškodené. Výrazne liberálnejší prístup k tejto okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu totiž povoľuje dať súhlas so škodlivým konaním počas, a niekedy dokonca aj po skončení samotného konania. Uvedené je v mojom ponímaní tejto problematiky pre používanie v praxi vhodnejšie koncipované. Obmedzenie inšitútu dovoleného rizika na oblasť výskumu a výroby v slovenskej právnej úprave, si dovolím tvrdiť, že zbytočne zužuje pole pôsobnosti uvedenej okolnosti vylučujúcej protiprávnosť. V rámci inštitútu oprávneného použitia zbrane si zase dovoľujem vysloviť názor, že doplnenie ustanovenia o oprávnenom použití zbrane v obydlí do slovenskej právnej úpravy nebolo nevyhnutne potrebné. Konanie takéhoto charakteru už je totiž upravené v ustanoveniach o nutnej obrane.

Pri vypracovaní článku boli využité viaceré metódy odborného spracovania textu. Ide najmä o metódu analýzy, syntézy, porovnávania, historickú metódu a opisnú metódu.

JUDr. Samuel Csóka

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

GAŇA, S., 2009. Oprávnené použitie zbrane ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu v Trestnom zákone. In: Justičná revue – časopis pre právnu prax. 2009. roč. 61. č. 8-9. s. 952-962
KUCHTA, J., Nutná obrana 1., vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1999., 218 s., ISBN 80-210-2198-5
POLÁK P. Úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v českej a v slovenskej trestnoprávnej úprave. In: Jelínek, J. a kolektiv: Deset let od přijetí českého trestného zákoníku. Praha: Leges, 2019, 586 s. ISBN 978-80-7502-354-4
SOLNAŘ, V., FENYK, J., CISAŘOVÁ, D., VANDUCHOVÁ, M.: Systém českého trestního práva. Část druhá. Základy trestní odpovědnosti. Praha: Novatrix s.r.o. 2009, 502 s., ISBN 978-80-254-4033-9
ŠAMÁL, P., PÚRY, F., RIZMAN, S., Trestní zákon, Komentář, 1. Díl, 6 doplněné a přepracovanévydání, Praha: C.H. Beck, 2004, 742s., ISBN 80-7179-896-7
ŠÁMAL, P. et al. Trestný zákonník I. § 1 až 139. Komentár. 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 2009. 1303 s. ISBN 978-80-7400-109-3


1 POLÁK P. Úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v českej a v slovenskej trestnoprávnej úprave. In Jelínek, J. a kolektiv: Deset let od přijetí českého trestného zákoníku. Praha: Leges, 2019, s. 426-427
2 KUCHTA, J.: Nutná obrana, 1. vydání, Brno, MU Brno, 1999, s. 14 - 15
3 ŠÁMAL, P. a a kol. Trestní zákoník I, § 1 - § 139 – komentář, nakladatelství C. H. Beck, 1 vydání, 2009, s. 319
4 ŠAMÁL, P.,PÚRY, F., RIZMAN, S., Trestní zákon, Komentář, 1. Díl, 6 doplněné a přepracovanévydání, Praha: C.H. Beck, 2004, s.120
5 POLÁK P. Úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v českej a v slovenskej trestnoprávnej úprave. In Jelínek, J. a kolektiv: Deset let od přijetí českého trestného zákoníku. Praha: Leges, 2019, s. 432
6 SOLNAŘ, V., FENYK, J., CISAŘOVÁ, D., VANDUCHOVÁ, M.: Systém českého trestního práva. Část druhá. Základy trestní odpovědnosti. Praha: Novatrix s.r.o. 2009, s. 119
7 POLÁK P. Úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v českej a v slovenskej trestnoprávnej úprave. In Jelínek, J. a kolektiv: Deset let od přijetí českého trestného zákoníku. Praha: Leges, 2019, s. 436
8 SOLNAŘ, V., FENYK, J., CISAŘOVÁ, D., VANDUCHOVÁ, M.: Systém českého trestního práva. Část druhá. Základy trestní odpovědnosti. Praha: Novatrix s.r.o. 2009, s. 121
9 GAŇA, S., 2009. Oprávnené použitie zbrane ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu v Trestnom zákone. In: Justičná revue – časopis pre právnu prax. 2009. roč. 61. č. 8-9. s. 961
10 POLÁK P. Úprava okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v českej a v slovenskej trestnoprávnej úprave. In Jelínek, J. a kolektiv: Deset let od přijetí českého trestného zákoníku. Praha: Leges, 2019, s. 437