Úvod

Je sloboda darom, alebo bremenom, ktoré ľudstvo nedokáže uniesť? Téma slobody, individuálnych a spoločenských práv je témou aktuálnom na dennodennej báze nie len dnes, včera ani pred mesiacom, ale je témou aktuálnou od doby, kedy vznikla prvá pospolitá spoločnosť. Je témou, ktorá sa otvára každý deň a jej definícia je náročná, nakoľko neexistuje iba jeden druh slobody, ktorým by človek oplýval, alebo ktorý by bol teoreticky definovaný. Spôsob akým ľudstvo vníma slobodu sa jednoznačne mení a vyvíja v závislostí od aktuálnych situácií, ktoré musí riešiť. Základné slobody sú definované spismi a dohodami, tie sa však musia z dôvodu pokroku neustále vyvíjať – kedysi neexistovali digitálne práva ochraňujúce slobodu a súkromie v online priestore, pretože žiadny neexistoval a taktiež sa otvárajú rôzne témy, ktoré kedysi neboli aktuálne alebo verejne rozoberané v spoločnosti ako sloboda sexuality, zmena pohlavia či diskriminácia nie len na základe rasy či náboženstva ale aj pohlavia a podobne. Každá doba má určité výzvy, s ktorými sa musí popasovať a nastaviť ich smerovanie.

V článku sú rozoberané viaceré koncepcie vnímania slobody ako je: individuálna sloboda, autonómna sloboda, občianska sloboda či v inej rovine sloboda pozitívna a negatívna. Pri snahe o definíciu a zaradenie týchto typov sa opiera o filozofickú tradíciu autorov ako Hobbes, Locke, Rousseau, Mill, Berlin či Sarte, aj keď samozrejme toto nie sú jediný autori, ktorý sa vo svojich dielach zaoberali touto myšlienkou. Ich názory sa v mnohých bodoch stretajú a stretajú sa aj s pohľadmi, ako je koncept slobody vnímaný v dnešnom, modernom svete. Aby človek chápal idu slobody musí porozumieť aj jej vývoju naprieč spoločnosťami, nakoľko jej forma nebola kedysi taká ako dnes. Myslitelia ju ovplyvňovali, pretvarovali s vyvíjali po celé stáročia, tisícročia od vzniku prvých pospolitých spoločností až do dnešnej podoby. Sarte je jedným z novodobejších mysliteľov, ktorý v rámci existencialistického smeru rozoberá nie len slobodu človeka ako takú, ale aj spôsob ako s ňou nakladať a upozorňuje na následky, ktoré môžu vzniknúť. Budem v tomto článku argumentovať ako existencialistické vnímanie slobody ovplyvňuje ľudské rozhodovanie a budúcnosť spoločnosti.

Článok začína koncepciami vnímania slobody ako takej na rôznych rovinách – individuálnej, občianskej, autonómnej, negatívnej a pozitívnej, pri čom jednotlivé argumenty sú podložené historicky uznávanými autormi. Následne nadviažem na ideu existencializmu ako koncepciu, ktorá vníma slobodu a angažovanosť sa na spoločenskom dianí v spojitosti opierajúc sa o Sarteho. A v poslednej časti predstavím slobodu ako bremeno, ako niečo, čo nemusí byť pre spoločnosť vždy na úžitok, čím privádzam čitateľov k zamysleniu sa nad vlastnými rozhodnutiami a konaním, ktoré aj keď nevedome ovplyvňuje celú spoločnosť.

Koncepcie vnímania slobody

Sloboda je relatívny pojem, každý ju má a zároveň mu chýba. Každý má na ňu právo a zároveň je jeho sloboda ovplyvňovaná, obmedzovaná slobodou niekoho iného. Každý o nej vie všetko a predsa nič, pre každého znamená niečo iné. A prečo je to tak? Je potrebné spomenúť že chápať slobodu sa dá vo viacerých rovinách a na základe tohto rozdelenia vznikajú aj rôzne definície a chápania slobody. Mnohí významní myslitelia sa v priebehu dejín snažili o ich vysvetlenie a definíciu, preto nie je možné definovať slobodu jednou vetou, ani jedným odstavcom, ide o komplexný pojem, ktorý je potrebné kategorizovať a špecializovať na to, aby bolo možné podať definíciu. Mnohí autori ako Thomas Hobbes, John Locke či Jean-Jacque Rousseau používali slobodu v kontexte vzniku spoločenskej zmluvy. Pokiaľ totižto musí vzniknúť civilizovaná spoločnosť založená na pravidlách a princípoch, je pochopiteľné, že ľudia, ktorí sa rozhodli túto spoločnosť založiť k tomu museli mať slobodnú voľbu. Spoločnosť nemôže vzniknúť z donútenia, pokiaľ sa jednotlivci nezhodnú na jej usporiadaní je nepravdepodobné, že by nejaká spoločnosť vôbec vznikla.

Princíp individuálnej slobody od J.S.Milla poukazuje na otázku, ako je možné aby mal človek individuálnu slobodu pokiaľ chcú fungovať s spoločenstve s danými pravidlami? Pokiaľ až siaha ich sloboda a kde končí? Štát označuje za tyraniu, za inštitúciu obmedzujúcu samostatný rozvoj ľudí, aj keby išlo o demokratické usporiadanie štátu, je stále možnosť, že by táto vládnuca väčšina tyranizovala svojich poddaných, občanov štátu, ktorý ho držia pohromade. Táto „tyrania“ nie cítiť iba v stanovovaní pravidiel v oblastiach pracovných, majetkových, školských, zdravotníckych či iných spoločenských záujmoch, ale odráža sa oveľa hlbšie, nakoľko zotročuje ľudskú dušu. Na to, aby bola individuálna sloboda všeobecne uznávaná musí byť jasné definované jej miesto – „Táto sféra zahŕňa tú časť súkromného života a správania človeka, ktorá sa dotýka iba jeho samého, alebo ak sa dotýka iných ľudí, tak len s ich slobodným, dobrovoľným a úprimným súhlasom či účasťou“ (Višňovský, 2013, s. 433). Individuálna sloboda je absolútna, štát ju nemôže obmedziť ani nijako ovplyvniť, jediný, kto ju ovplyvniť môže je jedinec samotný, vnútorný svet je naším osobným vlastníctvom, ktoré si utvárame do podoby, ktorá nám vyhovuje, ktorá je v súlade s našimi pocitmi, hodnotami a túžbami, ktoré si chceme naplniť. Jej obmedzenie by znamenalo zásah do mysle jednotlivca. Týka sa najmä sfér ako je sloboda myslenia, sloboda konania a sloboda spolčovania, týchto sfér sa štát nemôže dotknúť (Višňovský, 2013, s. 432-434).

Autonómna sloboda. Jean Jacques Rousseau asi najviac vystihuje vo svojich príkladoch na život divocha v prirodzenom stave, čo to vlastne autonómia je. V momente, keď bol divoch divochom disponoval autonómiou, tento pojem nespája do jedného spolu s individuálnou či občianskou slobodou, práve naopak rozlišuje ho do samostatnej kategórie. Autonómia pre divocha predstavuje absolútnu slobodu, nezväzujú ho žiadne zákony, súkromné vlastníctvo neexistuje, nie je nikto kto by mu mohol čokoľvek zakázať alebo povoliť, keď si zmyslí že niečo vykoná, nič a nikto mu v tom nemôže zabrániť. Keby to ľudia obhajujúci slobodu a práva počuli, vrhli by sa po tejto koncepcii pravdepodobne bez váhania, avšak autonómia prináša mnohé skryté zákernosti a nástrahy, ktoré donútili ľudí, dobrovoľne sa tejto autonómnej slobody vzdať. „Prirodzená miera autonómie divocha v prvotnom stave, akokoľvek sa ju autor snaží idealizovať, neposkytuje indivíduu potrebnú mieru slobody“ (Švec, 2020, s. 12). Práve preto divoch tento život opúšťa, každý by mu totižto mohol zobrať jeho majetok, napadnúť ho, ublížiť mu a prišiel by o všetko a jediné čo by mohol spraviť je buď sa s tým zmieriť alebo si to silou vziať späť a to ľudia nechceli a preto vytvorili spoločnosť, ktorej zverili svoju autonómiu do rúk a tak vznikla občianska sloboda. „prvý človek, ktorý si ohradil pozemok, odvážil sa vyhlásiť: Toto je moje“! a našiel nadostač prostoduchých ľudí, čo mu uverili, stal sa skutočným zakladateľom civilizovanej spoločnosti“ (Rousseau, 2010, s. 71) Spolu s civilizovanou spoločnosťou totižto vznikla aj občianska sloboda, ktorej základy si museli určiť samy. (Švec, 2020, s. 12-14)

Občianska alebo inak nazývaná spoločenská sloboda teda vzniká keď, sa jedinci dohodujú na pravidlách, ktoré chcú aby bolo v danej spoločnosti platné pre všetkých rovnako. Taktiež tu priblížiť použiť Rousseau spôsob chápania tomuto pojmu: „Občianska sloboda je potom vymedzená zákonom, ktorý je prejavom všeobecnej vôle a jeho zmyslom je odstránenie individuálnych závislostí, teda odstránenie ľubovôle a svojvôle bohatých a vplyvných jednotlivcov a skupín“. (Sťahel, 2015, s. 61) Na to, aby občianska sloboda reálne fungovala je potrebné aby ju zákonodarné orgány postavili tak, že bude platná pre všetkých rovnako – jej základom bude rovnosť a musí byť k dispozícií verejne pre všetkých, inak nemôže byť považovaná za občiansku slobodu, bola by iba slobodou bohatej elity. Toto by bol ideálny prípad, z dejín však je známe, že mnoho kráľovstiev a iných spoločností vznikalo na základe boji o moc a nie na základe dohody medzi jej občanmi. (Sťahel, 2025, s. 61-62)

Iným spôsobom sa nazeral na pojmy slobody Berlin, ktorý slobodu rozdeľuje na pozitívnu a negatívnu. Človek je slobodný do takej miery, do akej mu nikto nezasahuje, čiže pokiaľ mi v tom nikto nezačne brániť, môžem si robiť čo len chcem. Je to sloboda od niekoho, sloboda od nadradenosti štátnych orgánov a inštitúcií, sloboda od nadriadených, sloboda od kohokoľvek, kto by chcel zasiahnuť do mojich presvedčení, záujmov, činov a skutkov, ktoré vykonávam z vlastného presvedčenia a iniciatívy. Avšak túžby, presvedčenia či činy viacerých jedincov sa nie vždy zhodujú, niekedy sa ich cesty krížia a môže vzniknúť konflikt, čo je práve prečo kritici tejto teórie uvádzajú dôležitosť kontrolných orgánov a inštitúcií pre dobro väčšiny. Naopak pozitívnu slobodu vníma ako niečo čo vychádza zo želaní a túžob jednotlivca, nie je ovplyvnená vonkajšími silami. Človek je sám sebe pánom, chce sa riadiť sám sebou, byť nezávislí od všetkého naokolo, má slobodu na čokoľvek si zmyslí. (Berlin, 1969, s. 3-10).

Ako bolo preukázané, je mnoho verzií, interpretácií a spôsobov, ako na slobodu nazerať a to nebol ani zlomok z názorov, ktoré autori v priebehu storočí rozvinuli. Je preto potrebné porozumieť tomu, ako je dôležité definovať v prípade diskusií alebo iných spoločenských debát a všetkých verejne dostupných článkov, novín a iných kanálov akými sa k človeku dostávajú informácie definovať o akú slobodu sa v danom probléme jedná. Pokiaľ sa tak nestane, vzniká chaos, nedorozumenie a konflikty, ktorým sa dá jednoducho predísť. Správne porozumenie vlastným individuálnym právam v porovnaní s tými spoločenskými je dôležitý koncept, ktorý by mal byť ľuďom v spoločnosti štiepený už od útleho veku aby porozumeli svojim právam a povinnostiam voči sebe a voči druhým.

Idea existencializmu

Existencializmus vznikol na podklade hrôz zažitých počas druhej svetovej vojny, vznikol ako odpoveď na smrť, obmedzenosť slobody a bezvýznamnosť ľudskej existencie, ktoré ľudia zažívali počas tohto obdobia. Existencializmus je ťažké definovať, nakoľko ide o smer tak podobný druhým, ktoré odrážajú myšlienky ľudí žijúcich v podobných situáciách a zároveň tak odlišný od druhých, má svoje odvetvia, interpretácie, ktoré môžu tých, ktorý sa ho snažia definovať zavádzať. Ovplyvňovalo ho však niekoľko súbežne rozvíjajúcich alebo už existujúcich koncepcií a myšlienok, ktoré sa rozširovali naprieč spoločnosťou. (Aho, 2023)

Medzi tieto myšlienky patrí napríklad nihilizmus a pocity bezvýznamnosti, nudy a straty zmyslu života. Angažovanosť v spoločenskom dianí upadá ale existencializmus prichádza z myšlienkou, že pôvod esencii a činností ktoré človek robí nepochádzajú zo žiadnej vopred danej esencii, ale človek si všetko tvorí a získava sám. Zmysel existencie človeka nie je predom daný, je náhodný a je len na ňom, ako sa k nemu postaví. Človek je zodpovední sám za seba, za svoje rozhodnutia, za spôsob života, ktorý vedie, za všetko čo v živote spraví a povie, je autentický. Existencializmus vidí krásu v jedinečnosti a autenticite každého jedinca, sú proti prispôsobovaniu sa normám a pravidlám, ktoré spoločnosť ako nastavila ako univerzálne princípy, ktoré určujú smer spoločnosti. Existencialisti práv nebojujú proti tomuto presvedčeniu, aj keď sa objavujú v dobe v akej sa objavujú ale boj proti spoločenským dogmám bolo potrebné viesť vtedy a je potrebné viesť aj dnes. Slepé nasledovanie spoločenských pravidiel nikdy neprinieslo pokrok k lepšiemu, ostať na tej istej úrovni bez posunu je dokonca proti ľudskej prirodzenosti. Aj napriek tomu, že existencialisti odmietajú spoločenské normy, sú si vedomí dôležitosti dodržiavania morálnych pravidiel a vidia to tak, že aj keď by nemali existovať všeobecne platné návody alebo morálne zákony, každý by mal viesť svoj život zodpovedne, niesť dôsledky za svoje konania a uvedomovať si slobodu nie len svoju ale aj slobodu druhých. (Aho, 2023)

Toto bolo zopár myšlienok, ktoré podporujú existencializmus a na základe nich by bolo možné pochopiť jeho podstatu, v zhrnutí je existencializmus filozofický smer, ktorý zdôrazňuje vieru, že existencie predchádza esenciu z čoho vyplýva, že jedinci si vytvárajú svoju vlastnú identitu a hodnoty prostredníctvom konania a slobodného výberu namiesto toho, aby nasledovali akúkoľvek vopred určenú cestu, ktorej by sa mali držať. Jedinec je oslobodení od spoločenských či historických obmedzení a determinuje svoju cestu len sám individuálne. Najznámejšími predstaviteľmi tohto smeru sú napríklad Soren Kierkegaard, Jean-Paul Sarte či Albert Camus, ktorý sa problematike venovali do hĺbky sa snažili sa svoje myšlienky predstaviť spoločnosti. Tento smer však ako mnohé ďalšie neprináša iba hotové predstavenie idey, prináša mnoho otázok, škár a štrbín, ktorým je potrebné pri snahe o pochopenie porozumieť a vyhnúť sa nástrahám. (Smith, 2024)

Základ, ktorý musí jedinec pri porozumení tohto konceptu pochopiť je v tom, že všetko pochádza z vedomia. Uvedomenie si vlastnej podstaty, vlastnej iniciatívy, vlastnej jedinečnosti a možnosti rozhodovať sám za seba je prvotnou myšlienkou, z ktorej vznikajú všetky smery pokladajúce samostatnosť a individualitu za primárny princíp rozvoju spoločnosti. „Vedomie je vzhľadom na svoj fyziologický základ a typ realizácie reflexný proces. Je funkciou mozgu ako celku, jednotného materiálneho systému, predstavujúceho najvyššiu formu organizovanej hmoty na Zemi... Vedomie sa determinuje pôsobením predmetov a javov objektívneho sveta prostredníctvom spoločenskej praktickej činnosti človeka, tvoriacej reálny proces jeho života.“ (Spirkin, 1962, s. 8)

Sarte – existencializmus je humanizmus

„Esej Existencializmus je humanizmus patrí základným textom francúzskeho ateisticky orientovaného existencializmu. Jean-Paul Sarte (1905-1980) v nej reagoval na čoraz silnejšie a nenávistnejšie útoky, aké proti tejto filozofickej doktríne podnikali katolíci... i marxisti“ (Sarte, 1997, s. 5-6). Sarte nebol jediným filozofom zastávajúcim existencializmus avšak Sarte sa k tomuto smeru staval s otvorenou mysľou, neskresľoval ho, neokresával na základe náboženských či iných presvedčení. Vo svoje prednáške s týmto názvom, ktorá neskôr vznikla v písomnej podobe predstavuje základné smery a východiská existencializmu s príkladmi a obmedzeniami, ktoré sa k nemu v jednotlivých obdobiach viazali. Spája smer so slobodou, slobodným rozhodovaním jedinca ako základnou ideou, základnou hodnotou utvárajúcou ľudskú identitu a existenciu. Korene jeho ideí nie sú originálne, často krát odvoláva na humanistickú tradíciu Montaigna, Descartesa, Pascala a mnohých iných významných predstaviteľov. Mohlo by sa zdať, že problémy, ktoré rieši sú zastaralé, opak je pravdou, každá nová spoločnosť nadväzuje na problémy tej predošlej a točí sa v nekonečnom cykle, kedy na nich nazerá len z iného uhla pohľadu pod nátlakom spoločenských transformácií. Slobodné rozhodovanie jednotlivca ovplyvňuje nie len jeho život, ale až životy ostatných v spoločnosti, všetko na seba nadväzuje, všetko sa navzájom ovplyvňuje a niekedy je návrat k tradícií lepší ako nútená modernizácia všetkých hodnôt, aj tých správne nastavených (Sarte, 1997, s. 5-10).

Začiatok eseje sa začína kritikou adresovanou existencializmu, marxizmu, katolíkom a cirkvi ako takej, ktorá by nemala čo zasahovať do chodu jednotlivých filozofických smerov. Obraňuje existencializmus proti výčitkám ako zotrvanie v kvietizme – „systéme náboženského mysticizmu, ktorý učí, že dokonalosť a duchovný pokoj sa dosahujú zničením vôle a pasívnym pohltením sa do kontemplácie Boha a božských vecí“ (Merriam-Webster Dictionary, 2026). Existencializmus však nič také nerobí, neodkazuje sa na náboženské dogmy ani na pasivitu a nízkosť človeka, ktorý by zanevieral sa dianie sa okolo seba iba kvôli tomu, že je nešťastný zo situácie naokolo (Sarte, 1997, s. 11-12).

„Existencializmom rozumiem doktrínu, ktorá robí ľudský život možným a ktorá okrem toho hlása, že každá pravda a každé konanie implikuje prostredie a ľudskú subjektivitu“ (s. 13). Ale prečo odkazuje na humanizmus? Jeho chápanie existencializmu nie je také ako ho kritici vidia, je spojené s ľudskou podstatou, je spojené s myslením a slobodným rozhodovaním, ktoré človek má, nie je spájané s módou, s obdobím, s niečím čo je popularizované ako útek od bytia, od povinností, od spoločnosti. Problémom, prečo vôbec toto rozdielne chápanie vôbec vzniká je možno práve aj to, že existuje viacero línii, ktorým sa uberá – sú tu existencialisti kresťanský a ateistický a ich pochopenie svetu je úplne odlišné. Kresťania totižto veria v Boha, veria v existenciu pred aj po bytí vo fyzickej forme človeka, ateistické chápanie existencie je však odlišné, tvrdí, že človek sa stáva niečím, samým sebou až v momente keď sa začne uvedomovať v tele, čiže predtým ani potom nie je ničím. Rozhoduje sa sám, nikto a nič mu neudáva cieľ jeho cesty životom, nie je to o tom čím chce byť, ale o tom čím mieni byť, má slobodnú vôľu sa rozhodovať a určovať smer svojho bytia (Sarte, 1997, s. 13-20).

Subjektívne vnímanie cesty, ktorou sa jedinec chce vybrať na základe individuálnych hodnôt, priorít a nastavenia neovplyvňuje iba svoje samotné bytie ale aj bytie ostatných. „Voliac si vlastnú cestu volím cestu všetkých ľudí“ (Sarte, 1997, s. 21), každé rozhodnutie, každá myšlienka, každé odsúdenie, každý vykonaný čin mení spoločnosť, mení ľudí naokolo. Každým stretnutím, každým rozhovorom ale i každým ublížením a sklamaním sa učíme viac o sebe, o svete a o podstate nášho bytia. Ľudia menia ľudí, ľudia menia sveta a nie vždy sú to masy, ktoré ním hýbu, niekedy stačí jeden silný jedinec, jedna silná myšlienka, ktorá zapáli plamene v ostatných a rozhorí celú spoločnosť, takže pokiaľ si niekto povie že jeho hlas, jeho názor je malý a neovplyvní nič, nie je to pravda, tým že sa zve môže zmeniť všetko.

Oplývame slobodou individuálnou ale i občianskou, naša sloboda má hranice a zároveň je možné ich posúvať. Človek si slobodu vytvára a zároveň si ju uberá – „človek je odsúdený na slobodu“ (s. 28). Človek sa síce nestvoril sám, nemôže za svoju existenciu, jej vznik nemohol nijako ovplyvniť, musí sa s ním zmieriť, avšak všetko čo spraví, spôsob akým bude žiť, cieľ, ku ktorému sa bude hrnúť si vyberá sám, nikto mu ho nemôže nadiktovať ani rozhodnúť za neho. Čerstvo narodené dieťa ma pred sebou celý svoj život, iba si to ešte neuvedomuje, je svojou vlastnou budúcnosťou (Sarte, 1997, s. 27-29).

Kritika v zmysle, že ak sa človek narodí zbabelcom ostáva zbabelcom po celý život a naopak ak sa stane hrdinom ostáva hrdinom existencialisti jednoducho vyvracajú – pokiaľ niekto chce prestať byť zbabelým, stačí vystúpiť z konfrontuj zóny a konať. Angažovanosť človeka do spoločenského diania je to, čo ho robí hodnotným, je to čím napĺňa svoj potenciál nie je pre osobné dobro ale aj pre dobro spoločnosti. Činy sú to čo, definuje človeka, existencializmus sa nesnaží o žiadne prikrášľovanie bytia, vidí ho ako realita – pokiaľ človek myslí a koná tak existuje. Túto myšlienku – Myslím teda som – rozoberali mnohí autori, každý sa k nej vydaril po svojom, ale podstata ostáva rovnaká, existencia nemôže byť definovaná bez vedomého myšlienkového súdu, existencia mimo vedomia nie je ničím teoreticky ani prakticky podložená (Sarte, 1997, s. 41-43).

Každé bytie však predstavuje aj určité obmedzenie, keď sa narodíte v dobe kamennej samozrejme, že nebudeme môcť byť kozmonautom skúmajúcim vesmír, nakoľko v tej dobe ešte neexistovali technológie umožňujúce túto skutočnosť. Pokiaľ sa narodíte v chudobnej rodine v Indii, z najväčšou pravdepodobnosťou sa z vás nestane britský kráľ alebo kráľovná, takže keď sa hovorí o slobode rozhodovaní a o tom, že každý človek rozhoduje o svojom osude, je potrebné poznamenať, že nie všetky idey sú možné dosiahnuť. Voľba je vždy, aj keď sa jedinec rozhodne nevybrať si žiadnu z možností si jednu vyberie. Každým rozhodnutím ovplyvňujeme aj celú spoločnosť, naša voľba nie je nikdy bez dôvodu, niečo nás v pozadí poháňa, sú to naše hodnoty a priority, cit a vášeň, ktorú vkladáme do vecí či už je rozhodovanie morálne alebo nie, niekedy nezaváži, niekedy je cit a osobná preferencia silnejšia ako dobro ľudstva, to však neznamená, že by ľudia boli v princípe zlí (Sarte, 1997, s. 47-54).

Prečo humanizmus? Sarte rozdeľuje chápanie humanizmu na dve roviny – klasické, ktoré hovorí o tom že človek je najvyšším, najlepším a najúspešnejším výtvorom sveta, ktorý dokáže všetko. Na druhú stranu je tu humanizmus chápaný v spojení s existencializmom, ktorý vníma človeka neustále vyvíjajúceho sa mimo vlastnej existencie. Je ovplyvňovaní všetkým naokolo a on sám ovplyvňuje všetko okolo neho, jeho bytie ho presahuje. Človek musí porozumieť tomu, že je odkázaný sám za seba v rozhodovaní a udávaní smeru svojej vlastnej existencie, avšak jeho rozhodovanie neovplyvňuje iba jeho ale i celú spoločnosť (Sarte, 1997, s. 61-64).

Sloboda ako bremeno ľudstva

Môžeme sa tváriť že sme pokročilá spoločnosť, v ktorej má každý svoje vlastné práva a slobody bez toho, aby ich musel obhajovať zaručené, opak je však pravdou. Aj v dnešnej dobe, sú stále krajiny, v ktorých sú individuálne aj politické práva občanov utláčané a odoberané z rôznych dôvodov. Organizácia Freedom House sa venuje otázkam slobody v oblastiach volebného procesu, participácie, fungovania vlády, slobody prejavu a združovania, osobnej autonómie či individuálnych práv už dlhú dobu. V roku 2025 vytvorili report, ktorý zahŕňa analýzu 208 krajín a teritórií a ich vzťahu k skúmaným aspektom. Na základe nazbieraných dát vyhodnocujú zistenia: Globálna sloboda už po 20 rok klesá smerom nadol, čo sa odráža na zhoršení politických ale i občianskych práv občanov žijúcich v týchto krajinách na úkor vlády, jej dysfunkcie a obmedzovaní práv občanov na slobodnú voľbu. Najväčší vplyv má tento pokles na práva mediálnej slobody, slobody osobného prejavu najmä kvôli ozbrojeným konfliktom a zintenzívneniu autoritárskej moci v postihnutých krajinách. Počet krajín, ktoré boli na pokraji slobody sa od roku 2005 podstatne znížil, väčšina z nich prešla skôr na autoritárske režimy a snaha demokratických štátov obhajovať slobodu klesá aj z dôvodu finančnej vyťaženosti. Demokratické štáty, ktoré už existovali v roku 2005 sa však naďalej držia, odolávajú ťažkým podmienkam a ochraňujú práva a slobody svojich občanov. (Freedom House, 2026)

Dnešná doba prináša neskutočne obrovské množstvo možností vo všetkých oblastiach, či už ide o výber povolania, vo spôsob trávenia voľného času o životný štýl, potraviny, oblečenie, hudbu, umenie, politické názory, vzdelanie... Jedinec sa môže rozhodnúť a dosiahnuť čokoľvek si zaumieni, a viesť svoj život a spoločnosť k lepšiemu, k pokroku alebo sa môže na väčší obraz otočiť chrbtom a využiť svoju existenciu na čisté pôžitkárstvo a materialistické opojenia. Vyberať si medzi správnu cestu pre osobný aj spoločenský rozvoj nie je vždy jednoduché, nakoľko nie vždy prináša toľko výhod ako tie druhé a cesta po nej nie je najjednoduchšia. Musí však byť to, čo správne najjednoduchšie? Práve v tom spočíva ten dobrý pocit, vybrať si niečo v čo verím a bojovať za to, aj keď je cesta niekedy kostrbatá.

Ľudstvo má veľa možností, ktorým smerom sa bude uberať. Na jednu stranu sa môže vyvinúť k lepšiemu, k pokroku a vývinu v prospech ľudstva alebo sa môže vrhnúť do záhuby. Otázkou je ako sa rozhodneme, dnešný svet sa uberá nesprávnym smerom, nemá dobre nastavené hodnoty, zaujímame sa o to, kto má na sebe dizajnérske oblečenie, kto povedal väčšiu klebetu či kto vlastní rýchlejšie auto, toto sú hodnoty, ktoré z vás urobia uznávanými v spoločnosti. Ale čo tí, čo ju držia pokop - lekári, učitelia, vedci, robotníci, ktorý sú stavebnými tehlami fungovania spoločnosti, tí sú síce uznávaný na povrch, ale reálne sa im žiadna vďaka nedostane, často krát dávajú spoločnosti všetko na úkor svojho vlastného času, na úkor svojich záľub, na úkor svojej rodiny, len aby pomohli. Na tento problém hnania sa do záhuby sa dá nazerať viacerými pohľadmi, kde sa to pokazilo? Bolo to tak vždy? Ostáva ešte nejaká nádej na zmenu? Kedysi ľudia nemali toľko vecí na výber, boli pokornejší, žili jednoduchšie a predsa len boli šťastní. Je v dnešnej presýtenej dobe vôbec niekto šťastní? Stále sa ženieme za úspechom, za tým, aby sme ostatným ukázali že máme peniaze, že máme možnosť si niečo kúpiť, ale na čo? Tieto nekonečné možnosti nás dostávajú do cyklu, že sa vždy snažíme dosiahnuť viac, vždy si kúpiť niečo nové, vždy sa predbiehať s ostatným, kto to bude mať skôr. Ale treba sa zamyslieť, či je táto sloboda reálnou slobodou alebo sme pod reťazami marketingových ťahov veľkých spoločností s cieľom získať čo najviac zákazníkov a nahovoriť ich na to, že materialistický a pôžitkársky spôsob života je ten najvhodnejší.

Záver

Sloboda nie je jednoliata, princíp slobody má mnoho podôb a foriem, každý vníma slobodu subjektívne ale zároveň existujú aj jej všeobecne platné pravidlá a princípy, ktoré sa v spoločnosti dodržiavajú. Odpoveď na otázku, či je sloboda bremenom ľudstva je áno. Obrovské množstvo možností, ktoré je ľuďom v súčasnej dobe ponúknuté ich zahlcuje, vyberajú si na základe trendov, na základe toho, čím získajú viac materiálnych vecí, peňazí a prestíže. Ale nejde o prestíž, ktorá by bola založená na tom, že by ich profesia alebo náplň života bola prospešná pre spoločnosť, v dnešnej dobe je uznávaný ten, kto má viac. A táto sloboda v rozhodovaní ľudí častokrát privádza k nesprávnym rozhodnutiam, k rozhodnutiam, ktoré nemajú žiaden reálny osoh.

V článku bolo predstavené, že vnímanie slobody je rôznorodé, počas dejín sa argumenty pre túto problematiku vyvíjali, ako možno vidieť u Rousseau, Locka či Hobbesa riešili vo svojej dobe iné problémy spojené so slobodu, pričom išlo primárne o súkromné vlastníctvo, zákony v dobe 16. storočia neboli natoľko rozvinuté, aby mali ľudia jasno vo svojich majetkoch či už hnuteľných alebo nehnuteľných. V súčasnej dobe sa téma slobody rozrástla, rozrástla sa o témy duševného vlastníctva, slobode prejavu, názoru či vierovyznania, ktoré sú dnes aktuálne. Odkaz na Sarteho ako zástancu existencializmu z minulého storočia iba približuje problémy, ktorým ľudia čelia dnes. V povojnovom období vládla v spoločnosti beznádej a nechuť do rozvoja, do budovania niečoho nového po skaze, ktorú si ľudstvo spôsobilo samo, avšak spôsob akým sme povstali prináša nádej, prináša nádej pre rozvoj slobody, jej ochrany a rozvoju opatrení, ktoré sa neustále menia a vyvíjajú.

Hoci sú argumenty o ochrane slobody a o vnímaní jej limitov v diele prítomné, samozrejme nová doba čelí ďalším výzvam, na ktoré je potrebné sa pripraviť. Argumenty spomenutých filozofov, boli prínosné v minulosti, a ich prínos na dnešnú dobu je stále veľmi vysoký, avšak ich vplyv na súčasnosť pohasína, je potrebné sa téme neustále venovať a prinášať na ňu nové pohľady, nenastavovať jej obmedzenia.

Ale prečo na tomto všetkom záleží? Sloboda je témou, ktorá sa bude otvárať stále dokola a dokola, pretože niekto s ňou bude nespokojní. Je potrebné prehodnotiť náš prístup ako ľudstva k slobode, niekedy otvorenie jej hraníc neznamená, že sa všetko obráti k lepšiemu. V súčasnej dobe to bohužiaľ prináša aj úpadok morálky a spoločenských noriem a pravidiel, upúšťa sa od tradície a od slušného chovania. Nastaviť hranice slobody nie je jednoduché a možno je to dokonca nemožné, je však potrebné reagovať na aktuálne situácie a nedovodiť aby naša spoločnosť kvôli slobode prišla do záhuby.

Autorka: Bc. Rebecca Miklošíková

Zdroje použitej literatúry

AHO, K. 2023. Exitentialism. Stanford Encyclopedia of Philosophy. [online]. [cit. 15.3.2026]. Dostupné na: https://plato.stanford.edu/entries/existentialism/

BERLIN, I. 1969. Two conepts of liberty, four essays on Liberty. Oxford University press. [online]. [cit. 18.4.2026]. Dostupné na: https://cactus.utahtech.edu/green/B_Readings/I_Berlin%20Two%20Concpets%…

FREEDOM HOUSE. 2026. Freedom in the world: The Growing Shadow of Autocracy. [online]. [cit. 1.5.2026]. Dostupné na: https://freedomhouse.org/report/freedom-world

MERRIAM-WEBSTER DICTIONARY. 2026. Quietism. Merriam-Webster Dictionary. [online]. [cit. 15.4.2026]. Dostupné na: https://www.merriam-webster.com/dictionary/quietism

ROUSSEAU, J. 2010. O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s.r.o., 2010, 127 s. ISBN 978-80-8061-429-4

SARTE, J. 1997. Existencializmus je humanizmus. Bratislava: Slovenský spisovateľ, a.s. 1997,
94 s. ISBN 80-220-0775-7

SMITH, T. 2024. Existentialism. EBSCO. [online]. [cit. 15.3.2026]. Dostupné na: https://www.ebsco.com/research-starters/religion-and-philosophy/existen…

SPIRKIN, A. 1962. Pôvod Vedomia. Bratislava: Osveta, 1962, 317 s. ISBN 65-083-62

SŤAHEL, R. 2015. Sloboda a súkromné vlastníctvo v politickej ekonómii J.-J. Rousseaua. In: Sťahel, R. (eds.): Človek, sloboda, vlastníctvo. IRIS. s. 55-68 ISBN 978-80-8153-037-1

ŠVEC, J. 2020. K Historickým zdrojom liberalizmu – medzi politickou ideológiou a filozofickými pojmami. FILOZOFIA, 75, 2020, No 5, s. 341-355. [online]. [cit. 5.4.2026]. Dostupné na: https://www.sav.sk/journals/uploads/05261246filozofia.2020.75.5.1.pdf

VIŠŇOVSKÝ, E. 2013. John Stuart Mill: sloboda a šťastie. In: Novosád, F. – Smreková, D. (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava: Kaligram, s. 425-446 ISBN 978-80-8101-679-0