Vláda Slovenskej republiky na svojej prvej schôdzi v roku 2014 schválila návrh novely zákona o ochrane pamiatkového fondu, ktorý v prakticky nezmenenej podobe prešiel 30. 1. 2014 cez prvé čítanie v Národnej rade Slovenskej republiky. Napriek tomu, že som sa na začiatku prípravy návrhu novely pomerne aktívne zúčastňoval (najskôr ako zamestnanec ministerstva kultúry, neskôr ako človek, ktorý sa odborne venuje pamiatkovému právu a ktorý ho aj prednáša študentom na univerzite) a návrh novely nie je en bloc nesprávny, považujem nezanedbateľnú časť návrhu novely vo verzii schválenej vládou za zlú. Z pozície pripomienkujúcej verejnosti som sa k návrhu novely vyjadril v medzirezortnom pripomienkovom konaní, veľká časť mojich pripomienok však ostala neakceptovaná. Preto by som bol rád, ak by bola moja pozícia vnímaná ako pozícia nezávislého odborníka s úmyslom pomôcť identifikovať negatíva navrhovanej právnej úpravy.

Postavenie menšín a ich právna ochrana na medzinárodnej a európskej úrovni prešla podstatne dlhším vývojom ako všeobecná ochrana ľudských práv. V podstate až do roku 1998 bola ochrana menšín spojená iba s dokumentami a dohovormi, ktoré upravovali ľudské práva, neexistoval „lex specialis“ dohovor, ktorý by sa detailnejšie venoval ochrane národnostných menšín a aj jazykom národnostných menšín. Najaktívnejším orgánom v tejto problematike bola Rada Európy ( ďalej len „RE“), ktorej primárnym cieľom je podporovať bohatstvo a kultúrnu diverzitu európskeho kultúrneho dedičstva. Regionálne a menšinové jazyky sú, samozrejme, neprehliadnuteľnou súčasťou, preto prišla iniciatíva zo strany RE v podobe nasledujúcich dohovorov. Prvým pokusom o podporu jazykov národnostných menšín bola práve Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov v roku 1992, druhým Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín v roku 1995.

V zmysle § 91 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „stavebný poriadok“), pokiaľ sú závadným stavom stavby bezprostredne ohrozené životy osôb a ak stavbu nemožno zachovať, môže stavebný úrad výnimočne vydať ústny príkaz na odstránenie stavby a zabezpečiť odstránenie stavby bez prerokovania s vlastníkmi stavby. Stavebný úrad najneskoršie do 3 dní písomne oznámi rozhodnutie vlastníkovi stavby a dôvody, pre ktoré bol príkaz vydaný, a rozhodne o úhrade nákladov na odstránenie stavby. Pôsobnosť stavebného úradu v zmysle ustanovenia § 117 stavebného poriadku vykonáva obec, pričom ide o tzv. prenesený výkon štátnej správy.

V časti slovenskej verejnosti sa po zrušení základnej vojenskej služby v Slovenskej republike zakorenila nesprávna predstava, že zároveň došlo aj k zrušeniu brannej povinnosti. Branná povinnosť je však stále (ako jedna z mála vo vzťahu k fyzickým osobám) ustanovená v Ústave Slovenskej republiky a podrobne ju upravuje zákon č. 570/2005 Z. z. o brannej povinnosti v znení neskorších predpisov. Oproti minulosti je však obsah brannej povinnosti iný. Nezahŕňa plošnú povinnosť výkonu vojenskej služby v čase bezpečnosti. Jej obsahom je povinnosť podrobiť sa odvodu (ktorý sa však vykonáva iba v čase vojny alebo vojnového stavu) a povinnosť vykonať mimoriadnu službu alebo alternatívnu službu (mimoriadna a alternatívna služba sa môžu vykonávať nielen v čase vojny a vojnového stavu, ale aj v čase výnimočného stavu alebo núdzového stavu, rozdiel je však v tom, že v čase výnimočného stavu alebo núdzového stavu mimoriadnu službu vykonávajú len profesionálni vojaci a vojaci v zálohe, zatiaľ čo v čase vojny a vojnového stavu na výkon mimoriadnej služby možno povolať aj ostatných občanov registrovaných v národnom registri osôb, ktorým vznikla branná povinnosť) (1).