V eseji Liberalizmus, ktorú by si mohol prečítať každý študent filozofie, politológie či práva, Ronald Dworkin približuje svoje pochopenie skutočných liberálnych princípov a hodnôt. Robí tak prostredníctvom porovnania liberalizmu s konzervativizmom. Základným východiskom je preňho tvrdenie, že oproti konzervativizmu dáva liberalizmus lepší dôraz na hodnotu rovnosti, ktorú možno definovať dvoma spôsobmi: Prvý spôsob predstavuje formálna rovnosť, teda požiadavka rovnakého prístupu voči každému. Je to vlastne rovnosť pred zákonom. Druhý spôsob predstavuje materiálna rovnosť, ktorá sa zakladá na zmierňovaní prirodzenej nerovnosti spôsobenej menšími vlohami, či historickým hendikepom jedných, a naopak, výhodami spočívajúcimi v talente či hojnejšom dedičstve druhých.

Úvod

„Právní věda není jednolitá,“ uvádza akademik Viktor Knapp.¹ Delí sa na rôzne odbory, ktoré sú ovplyvnené inými vedami (napr. právna politika, právna etnografia, právna logika a pod.).² Podľa docentky Evy Ottovej táto veda „nemôže byť striktne oddelená od ostatných spoločenských vied ani svojím predmetom ani metódami.“³ Podotýka, že „interdisciplinárny prístup k skúmaniu spoločenských či právnych problémov obohacuje právnu vedu i spoločenské vedy, umožňuje komplexnejší, viacdimenzionálny pohľad na skúmanú problematiku, vyvažuje priveľkú špecializáciu jednotlivých vied, pri ktorej sa neraz strácajú dôležité súvislosti.“⁴ Medziodborový aspekt sa však netýka len právnej vedy, ale aj právnej praxe. Vo svetle vyššie uvedeného sa preto chceme v krátkosti, a podľa možnosti možno homogénne, dotknúť vybraných interdisciplinárnych prienikov v oboch oblastiach.

Úvod¹

Prečo dochádza k vzniku justičných omylov? Kde hľadať najčastejšie príčiny ich pôvodu a je vôbec možné úplne zabrániť vzniku justičných omylov alebo ich eliminovať na minimum? V našom právnom poriadku nepatria justičné omyly k často spracovávaným témam. Väčšia pozornosť je venovaná prieťahom v súdnom konaní, neexistencii rovnosti pred zákonom, či strate morálnych a etických hodnôt v právnickom povolaní. Zo zahraničia nás však pravidelne zaplavujú správy o kolosálnych justičných omyloch, ktoré poznačili osudy celých rodín, stáli daňových poplatníkov nemalé peniaze a vyvolali mnohé protesty zo strany spoločnosti.

Téma justičného omylu je populárnou témou vo vedeckých kruhoch najmä v angloamerickom systéme práva. Za obdobie ostatných tridsiatich rokov sa týmto problémom zaoberali mnohí významní odborníci². Najčastejšie sa touto problematikou zaoberajú odborníci na trestné právo, vysokoškolskí pedagógovia, bývalí prokurátori, prípadne sudcovia a ďalšie osoby, ktoré čelili justičným omylom. Neexistuje jednotná definícia pojmu justičný omyl. Jedna z najvšeobecnejších definícií popisuje „justičný omyl ako akékoľvek významné zlyhanie na strane súdneho systému, ktoré poškodzuje obžalovaných alebo spoločnosť.“ ³ V tejto definícií je najpodstatnejší okruh osôb, ktoré sú justičnými omylmi poškodzované. Nie je to len obeť tohto omylu, ale poškodenou je tiež spoločnosť ako celok.

Prípad Alexander Jochen Donner a ochrana autorského práva trestnoprávnymi prostriedkami pri cezhraničných spotrebiteľských zmluvách

Úvod

Pred časom sa nám dostal do pozornosti zaujímavý prípad: kauza T. A. J. Donnera, ktorý bol nemeckými súdmi odsúdený na trojročný podmienečný trest odňatia slobody za trestný čin nepovoleného verejného šírenia diela chráneného autorským právom. Prípad vyvoláva viacero otázok. K skutku totiž došlo z veľkej časti na území Talianska, kde predmetné diela autorskoprávnu ochranu nepožívali. V prípade bolo dotknutá aj sloboda voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu. Napokon autorskoprávna ochrana v danej veci vychádzala z medzinárodných záväzkov EÚ a dotknutých členských štátov (Nemecka a Talianska).

(1)
Uprostred vesmíru sa stretnú dve planéty. Jedna z nich sa udivene pýta druhej: „Nevyzeráš veľmi dobre. Čo sa ti stalo?“
Druhá planéta odpovedá: „Ale, chytila som homo sapiens!“

Človek a ďalšie živé bytosti v právnom systéme

Pri diskurze právnikov, etikov, lekárov a iných špecializácií sa pravidelne objavuje jeden zásadný problém. Tým problémom je samotný človek. Zatiaľ čo sa pojem človek v bioetických diskusiách dostáva do centra pozornosti, v právnom poriadku nezískal také ústredné postavenie, aké by si možno zaslúžil. Dokonca sa dá vypozorovať istá nechuť predovšetkým európskych právnych poriadkov používať tento pojem na označovanie subjektov právnych vzťahov. Miesto toho sa objavujú pojmy ako osoba, každý alebo občan. (2) Je ťažké nájsť jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo to tak je. Veď právo je určené predovšetkým, ak nie výlučne, človeku a bez človeka by sa existencia práva stala spornou. Zmienená tendencia je asi poznačená ohromným vplyvom rímskeho práva, kde človek predstavoval skôr objekt než subjekt práva. Známa je formulácia mancipatio: „Hunc ego hominem meum esse aio ...“ . (3) Človek sa tu objavuje ako objekt, nie ako subjekt právnych vzťahov.

Právo na odpor zakotvené v čl. 32 Ústavy SR(1) a tiež v čl. 23 Listiny základných práv a slobôd(2) je osobitým právnym inštitútom, ktorý umožňuje uskutočnenie verejného politického disentu. Jednou z najzásadnejších otázok, ktoré sa ho týkajú, je, aké prostriedky sú na realizáciu odporu prípustné.

Úvod

Odraz koncepcie prirodzeného (objektívne spravodlivého) práva (ius naturale) možno sledovať v rôznych historických právnych dokumentoch ako aj v širšom myšlienkovom prostredí danej doby. Badať tu tiež akceptovanie autorít, od ktorých má byť prirodzené právo odvodené. V tomto príspevku sa chceme letmo pozrieť na niektoré dokumenty a filozofické idey, ktoré sa v dejinách objavili a okrem poskytnutia takéhoto prehľadu je naším cieľom tiež vytvoriť stručný zoznam predstáv o zdrojoch prirodzeného práva.

Ústavný súd Slovenskej republiky už niekoľko krát skonštatoval, že interpretácia právnych predpisov je postupom, „v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť.“(1) Svoje miesto má teda nielen jazykový a logický, ale aj teleologický, historický a systematický výklad.(2) Jednou z podôb systematického výkladu je argumentum a rubrica a práve tomuto interpretačnému postupu chcem venovať svoj krátky príspevok.

Úvod

Revolúcia sa stala synonymom zmeny a to najmä spoločenských a štátnych pomerov. Samotný pojem revolúcia má svoj pôvod v antike, kde mal výhradne astronomický charakter. Postupom času sa z revolúcie stal pojem boja proti autoritám zastupujúcich štátnu moc. Ako každý zložitý proces uskutočňujúci sa v štáte, má aj revolúcia svoj začiatok, priebeh a výsledok. Mnoho významných svetových historikov, politológov a filozofov sa zaoberalo priebehom, druhmi a výsledkami štátnych revolúcií. Pokúsili sa určiť podmienky, pri ktorých sa revolúcia rozpúta, v akých krokoch sa uskutočňuje, aké sú jej podoby a akými výsledkami nás prekvapí. Pokúsime sa zhrnúť názory významných autorov venujúcich sa štátnym revolúciám v 20. storočí a následne ich porovnáme s dnešnými formami revolúcií.

1. Úvod (1)

V nasledujúcom príspevku sa chceme venovať klinickému právnemu vzdelaniu a poznatkom zo štátov, kde táto forma štúdia slávi nemalé úspechy. Ďalej chceme poukázať na stav právnického vzdelania v Slovenskej republike.

Kontinentálna právna kultúra od zlatého veku víťazstva zákona ako primárneho prameňa práva pred viac ako 200 rokmi výrazne stagnuje v posledných desaťročiach. Podobne je na tom i proces vzdelávania v oblasti práva, ktorý sa stále neprispôsobil potrebám spoločnosti. Je potrebné si uvedomiť, že žijeme v období postmoderného štátu, v ktorom sa rúcajú zakorenené tradície a vytvára sa nové spoločenské prostredie priaznivé pre zavádzanie nových metód, ideálov a myšlienok.