1. Úvod

Za stav spoločnosti môžeme my všetci. Nie právnici. My všetci ľudia. Jednotlivci a skupiny robia iba to, čo im ako celok dovolíme. Je však pravda, že niektoré skupiny obyvateľstva dokážu chod spoločnosti ovplyvniť viac, než iné. Takou skupinou sú rozhodne aj právnici, o to viac niektoré skupiny v rámci nich, najmä sudcovia, prokurátori či advokáti. Ako ľudia sa často sťažujeme na súčasný stav spoločnosti, na právnikov a ekonómov zvlášť. Pochopiteľne, nie všetko zlé, čo sa na tieto profesijné skupiny porozpráva, je pravda. Rovnako ako v ostatných profesiách, aj tieto v drvivej väčšine vykonávajú poctiví ľudia, ktorí chcú svoju robotu odviesť dobre. Ale úprimne, na tej kritike predsa len niečo bude.

V našom kultúrnom kontexte sa na náboženskú slobodu, či na slobodu myslenia alebo svedomia,(1) kladie nemalý dôraz.(2) V Európe aj v Amerike je považovaná za jednu z najzákladnejších hodnôt a možno ju azda dokonca chápať ako predpoklad ďalších práv a slobôd. Ako sa vyjadril Rick Warren: „Som presvedčený, že právo na náboženskú slobodu alebo právo veriť tomu, čomu chcem veriť, je základným právom, na ktorom sú vystavané všetky ostatné. Pretože, ak nemám právo veriť a praktizovať to, čomu verím, (...) sloboda slova, sloboda tlače, sloboda zhromažďovania, sú bezcenné. Všetko sa začína otázkou: Mám právo spraviť vedomé morálne rozhodnutie?“(3) V podobnom duchu uvádza profesor Svák, že aj „štrasburské orgány ochrany práva permanentne vo svojich rozhodnutiach pripomínajú, že sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania zakotvená v článku 9 Európskeho dohovoru je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, ktorá je založená na pluralizme. (…) Každý človek má právo na voľné vytváranie svojich názorov a na ich zmenu.“(4)

(Hercules a Šalamún)

Atmosféra tohtoročných osláv svätého Valentína bola v akademických kruhoch poznačená dvoma závažnými odchodmi. Dňa 11. februára 2013 oznámil Benedikt XVI. svoj dobrovoľný odchod a rezignáciu z funkcie rímskeho biskupa a pápeža Katolíckej cirkvi. O pár dní neskôr, 14. februára, sa dozvedáme o nedobrovoľnom „odchode na večnosť“ amerického filozofa Ronalda Dworkina (11. 12. 1931 - 14. 2. 2013). Ako najvhodnejšia a azda aj dostatočne dôstojná rozlúčka s oboma menovanými akademikmi by mohla poslúžiť krátka úvaha o niektorých spoločných aspektoch ich myšlienkového dedičstva. Pre mnohých isto nebude prekvapením, že sa zameriame na problematiku prirodzeného práva.

Je všeobecne uznávaným tvrdením, že liberáli chceli „slabý štát". Typickým predstaviteľom bol F. A. v. Hayek, ktorý tvrdil, že úlohou štátu je vytvárať len akýsi rámec, v ktorom môžu jednotlivci úspešne sledovať svoje záujmy. (1) Je tiež veľmi dobre známym faktom, že mnohí komunisti chceli odstrániť štát úplne. Dokonca sa prezentovali tvrdením, že štát možno odstrániť zosilňovaním jeho represívnej funkcie. Na základe uvedeného sa núka otázka: Sú liberáli iba „rozriedení“ komunisti, ktorí nedokážu doviesť veci do konca?