Projustice

Má právnik dôvod zaoberať sa otázkou Božej existencie? Je zaujímavé, že ústavy viacerých európskych štátov sa aj v dnešnej dobe odvolávajú na Boha. Napríklad nemeckú ústavu otvára vyhlásenie zúčastnených, že ju prijímajú „vo vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi.“¹ Podobnú zmienku nachádzame v poľskej ústave: „Uvedomujúc si našu zodpovednosť pred Bohom alebo našimi vlastnými svedomiami“² a v ukrajinskej ústave: „uvedomujúc si zodpovednosť v očiach Božích, voči našim vlastným svedomiam, minulým, súčasným a budúcim generáciám (...).“³ Ústava Grécka sa začína teologickým vyhlásením: „V mene Svätej, Spolupodstatnej a Nerozdeliteľnej Trojice.“ ⁴ Podobne sa vyjadruje ústava Írska: „V mene Najsvätejšej Trojice,“⁵ pričom ďalej spomína záväzky „voči nášmu božskému Pánovi, Ježišovi Kristovi.“⁶

Niekoľko slov na úvod

Súdny exekútor sa neraz vo svojej exekučnej praxi stretáva s otázkou oprávneného,¹ prečo nie je možné postihnúť majetok povinného, ² občana Slovenskej republiky, nachádzajúci sa v zahraničí. Najčastejšie ide o prípady, kedy sa na území Slovenskej republiky nepodarilo zistiť žiadny majetok povinného, ktorý by mohol byť exekúciou postihnutý a ktorý by tak mohol slúžiť na uspokojenie pohľadávky oprávneného. Podobné otázky sú často spájané, okrem iného, aj so skutočnosťou, že Slovenská republika je (už) členským štátom Európskej únie. Príkladom majetku povinného „umiestneného“ v zahraničí môže byť napr. účet v banke. Ten by v prípade, ak by bol vedený v banke so sídlom na území Slovenskej republiky alebo v pobočke zahraničnej banky, mohol byť postihnutý exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Vedenie účtu v banke v zahraničí pritom nie je ničím neobvyklým. Dôvodov pre zriadenie bankového účtu v zahraničí môže byť hneď niekoľko. Môže ním byť napr. skutočnosť, že dotknutý občan v zahraničí pracuje alebo poberá iný príjem, ktorý mu je zasielaný práve na takýto zahraničný účet. Nemožno však vylúčiť ani alternatívu, že povinný sa zriadením bankového účtu v zahraničí bude snažiť úmyselne zmariť prebiehajúce alebo hroziace exekučné konanie. Zahraničný majetok povinného však nemusí mať podobu len finančných prostriedkov na bankovom účte, resp. z exekučnoprávneho hľadiska presnejšie, podobu jeho pohľadávky voči banke. Môže ísť napr. aj o hnuteľnú vec či nehnuteľnosť. Tie by v prípade, ak by sa nachádzali na území Slovenskej republiky, boli postihnuteľné exekúciou predajom hnuteľných vecí alebo exekúciou predajom nehnuteľnosti. Nech je však už podoba majetku povinného v zahraničí akákoľvek, odpoveď na našu otázku musí byť každopádne záporná. Súdny exekútor teda majetok povinného umiestnený zahraničí postihnúť nemôže. Takáto odpoveď pravdepodobne, prinajmenšom takpovediac „intuitívne“, napadne určite takmer každého právnika. Na nasledujúcich riadkoch by sme sa ju však pokúsili aspoň v stručnosti argumentačne zdôvodniť.

Abstrakt: V posledný rokoch sme zaznamenali zvýšený záujem o demografické zmeny, ktoré nastávajú v našej spoločnosti. Tieto zmeny sa týkajú starnutia ľudskej populácie a sú determinované klesajúcou pôrodnosťou a rastúcou dlhovekosťou obyvateľstva. To sa zvýraznilo najmä po nástupe a rozvoji modernizačnej doby. Počas uplynulých 50 – tich rokov aj populácia Slovenska zaznamenala poznačenie zmenami súvisiacimi s početným aj proporcionálnym nárastom zastúpenia seniorov. (1) Priemerný vek populácie vzrástol a priemerný vek človeka sa predĺžil o dvadsať rokov. Podiel seniorov sa zdvojnásobil, čo má značný vplyv na jednej strane na štruktúru obyvateľstva na druhej strane aj na zloženie trhu práce a ekonomiku krajiny a jej hospodársku prosperitu. (2)
Kľúčové slová: Služby zamestnanosti. Aktívne opatrenia na trhu práce. Znevýhodnený uchádzač o zamestnanie. Starnutie. Trh práce.

Výdavky na vedu a výskum v Slovenskej republike sa dlhodobo pohybujú pod priemerom v Európskej únii. Z nasledovnej tabuľky a grafu je zjavné, že aj keď má podiel výdavkov na vedu a výskum na HDP Slovenskej republiky rastúci trend, za priemerom Európskej únie výrazne zaostáva.

Tab. 1 Výška výdavkov na vedu a výskum – agregovaný údaj (% HDP)

Zdroj: Eurostat

V eseji Liberalizmus, ktorú by si mohol prečítať každý študent filozofie, politológie či práva, Ronald Dworkin približuje svoje pochopenie skutočných liberálnych princípov a hodnôt. Robí tak prostredníctvom porovnania liberalizmu s konzervativizmom. Základným východiskom je preňho tvrdenie, že oproti konzervativizmu dáva liberalizmus lepší dôraz na hodnotu rovnosti, ktorú možno definovať dvoma spôsobmi: Prvý spôsob predstavuje formálna rovnosť, teda požiadavka rovnakého prístupu voči každému. Je to vlastne rovnosť pred zákonom. Druhý spôsob predstavuje materiálna rovnosť, ktorá sa zakladá na zmierňovaní prirodzenej nerovnosti spôsobenej menšími vlohami, či historickým hendikepom jedných, a naopak, výhodami spočívajúcimi v talente či hojnejšom dedičstve druhých.

Úvod

„Právní věda není jednolitá,“ uvádza akademik Viktor Knapp.¹ Delí sa na rôzne odbory, ktoré sú ovplyvnené inými vedami (napr. právna politika, právna etnografia, právna logika a pod.).² Podľa docentky Evy Ottovej táto veda „nemôže byť striktne oddelená od ostatných spoločenských vied ani svojím predmetom ani metódami.“³ Podotýka, že „interdisciplinárny prístup k skúmaniu spoločenských či právnych problémov obohacuje právnu vedu i spoločenské vedy, umožňuje komplexnejší, viacdimenzionálny pohľad na skúmanú problematiku, vyvažuje priveľkú špecializáciu jednotlivých vied, pri ktorej sa neraz strácajú dôležité súvislosti.“⁴ Medziodborový aspekt sa však netýka len právnej vedy, ale aj právnej praxe. Vo svetle vyššie uvedeného sa preto chceme v krátkosti, a podľa možnosti možno homogénne, dotknúť vybraných interdisciplinárnych prienikov v oboch oblastiach.

Abstrakt: Každý človek je jedinečný, osobitý a unikátny. Aj napriek tomu majú všetci ľudia niečo spoločné. Mladosť netrvá večne a každý raz zostarne bez ohľadu na pohlavie, etnický pôvod, náboženskú alebo politickú orientáciu, či jazyk.
Človek si často ani neuvedomuje, že v reálnom pracovnom živote sa často stretáva s diskrimináciou na základe veku. Vek patrí medzi najčastejšie dôvody diskriminácie na trhu práce, nasleduje hneď po diskriminácii na základe pohlavia a etnického pôvodu. (1) Podľa prieskumu verejnej mienky Eurobarometer (2009) sa 69% opýtaných Slovákov stretlo pri pracovných pohovoroch s diskrimináciou na základe veku (európsky priemer je 48%).

Je možné predpokladať, že toto číslo sa bude pohybovať smerom nahor už len z toho titulu, že „svet prechádza demografickou zmenou. Starnutie sa stáva charakteristickou črtou pre našu dobu, počas ktorej narastá podiel staršieho obyvateľstva“. (2) Diskriminácia sa stáva neoddeliteľnou súčasťou našich životov aj napriek legislatívnym opatreniam či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni. Smutnou pravdou je však to, že veková diskriminácia je spoločnosťou často tolerovaná a nie je jej prikladaná taká pozornosť ako by mala.
Kľúčové slová: Diskriminácia. Vek. Trh práce. Pracovnoprávna legislatíva. Antidiskriminačný zákon.

Právna úprava pracovných podmienok v súčasnosti, je výsledkom mnohých pokusov a úprav, ktoré výrazne ovplyvnili a poznačili hospodárske, sociálne, spoločenské aj politické zmeny. K dynamickému rozvoju právnej úpravy na poli pracovných podmienok žien, tehotných žien a matiek došlo začiatkom 20. storočia. Dovtedy im nebola venovaná dostatočná pozornosť, ktorú si nevyhnutne vyžadujú a boli formulované len okrajovo. Do vydania Zákonníka práce v roku 1965 neexistovala na našom území komplexná a jednotná právna úprava pracovných podmienok žien, tehotných žien a matiek. Súviselo to nielen s roztrieštenosťou pracovnoprávnych predpisov ako takých, ale najmä s tým, že zamestnanosť žien nebola v minulosti na takom vysokom stupni ako je dnes, a z toho dôvodu sa jej ani nevenovala patričná pozornosť.

Pracovné podmienky osôb so zdravotným postihnutím sú v základnom kódexe pracovného práva, v Zákonníku práce, upravené len okrajovo. Pracovné podmienky tejto skupiny zamestnancov sú bližšie upravené v zákone o službách zamestnanosti. Podmienky v chránených dielňach a pracoviskách sú prispôsobené zdravotnému stavu zamestnancov, aby mohli získavať potrebnú kvalifikáciu a aby im práca bola čo najviac uľahčená. Zákonník práce deklaruje, že zamestnávateľ prerokuje so zástupcami zamestnancov opatrenia na utváranie podmienok na zamestnávanie zamestnancov so zdravotným postihnutím a zásadné otázky, ktoré sa týkajú starostlivosti o týchto zamestnancov.¹ Nedostatok tejto právnej úpravy vidíme v nedôslednosti znenia tohto ustanovenia. Zákonodarca obligatórne nezakotvuje povinnosť zamestnávateľa tieto opatrenia prerokovať, ale ponecháva to na jeho uvážení. Z toho dôvodu za neprerokovanie takýchto opatrení voči zamestnávateľovi nemôže byť vyvodzovaná žiadna sankcia. Znenie tohto ustanovenia by malo byť direktívnej povahy. Malo by ukladať zamestnávateľovi, na ktorého pracovisku sú zamestnané osoby so zdravotným postihnutím, povinnosť a nie možnosť, prerokovať opatrenia týkajúce sa zamestnávania týchto osôb, pod hrozbou sankcie za nesplnenie tejto povinnosti.

Stabilita v pracovnoprávnych vzťahoch je nie len celospoločenským záujmom, ale v prvom rade je v centre záujmu pracovníkov. Predstavuje vyjadrenie ústavného práva na prácu. Určité špecifikum pri zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím je obsiahnuté aj v rámci skončenia pracovného pomeru. S osobou so zdravotným postihnutím, môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer výpoveďou len so súhlasom Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, v obvode ktorého má sídlo. Ustanovenie Zákonníka práce, teda § 66, ktorý túto skutočnosť deklaruje, je v súlade s §13 ods. 1 písm. e tretí bod zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Poskytuje to takejto osobe zvýšenú právnu ochranu. Vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím to môžeme nazvať tzv. pozitívnym opatrením. Ide o opatrenie, ktoré má pomôcť prekonať znevýhodnenie. To znamená, že osôb bez zdravotného postihnutia sa táto skutočnosť nedotkne ani v negatívnom ani v pozitívnom zmysle.