Impact of the European Union on legislative activity in the field of internal order and security

Abstrakt: Spolupráca v oblasti presadzovania práva ako ústredná súčasť politiky vnútornej bezpečnosti EÚ v boji proti cezhraničnému organizovanému zločinu a terorizmu musí byť účinnejšia prijatím osobitných ustanovení a nástrojov. Tento článok tvrdí, že funkčné očakávania si vyžadujú odstránenie bariér a vybudovanie spoločného bezpečnostného priestoru, niekedy však lepšia spolupráca v praxi nepasuje, pretože tzv. „europeanizácii“ presadzovaniu práva stále chýba pochopenie cieľov, hodnôt a zásad na zlepšenie medzinárodnej dôvery, konsenzu, úprimnej spolupráce a účinnej národnej koordinácie.
Kľúčové slová: europeizácia, medzinárodná policajná spolupráca, právne predpisy EÚ, Lisabonská zmluva, cezhraničné prenasledovanie

Abstract: Law enforcement cooperation, as a central part of the EU's internal security policy in the fight against cross-border organized crime and terrorism, must be effective in adopting specific provisions and instruments. This essay argues that functional expectations and processing will remove barriers and build a common security space, but sometimes better cooperation does not work in practice because the so-called "Europeanisation" of law enforcement still lacks an understanding of the goals, values and principles for improving international trust, consensus, sincere cooperation and effective national coordination.
Key words: Europeanisation, international police cooperation, EU legislation, Treaty of Lisbon, cross-border persecution

Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2020)Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2020)

Úvod

Spolupráca v oblasti presadzovania práva ako ústredná súčasť politiky vnútornej bezpečnosti EÚ v boji proti cezhraničnému organizovanému zločinu a terorizmu musí byť účinnejšia prijatím osobitných ustanovení a nástrojov. Tento článok tvrdí, že funkčné očakávania si vyžadujú odstránenie bariér a vybudovanie spoločného bezpečnostného priestoru, niekedy však lepšia spolupráca v praxi nepasuje, pretože tzv. „europeanizácii“ presadzovaniu práva stále chýba pochopenie cieľov, hodnôt a zásad na zlepšenie medzinárodnej dôvery, konsenzu, úprimnej spolupráce a účinnej národnej koordinácie.

Úroveň tzv. „europeanizácie“ presadzovania práva by sa dala hodnotiť na základe úrovne vykonávania ustanovení EÚ o policajnej spolupráci týkajúcich sa praktického presadzovania, faktorov podporujúcich alebo brániacich v presadzovaní práva a zmien v diskurzívnych postupoch v dôsledku ustanovení EÚ a profesionálnych procesov socializácie. Niektoré aspekty pozorovanej zotrvačnosti charakterizujú pomalý proces prechodu alebo tendencie absorpcie, pri ktorých odolnosť spĺňa potrebnú mieru pružnosti umožňujúcu určité vzájomné učenie a spoluprácu, ale výsledkom je pravdepodobne forma prispôsobenia sa nevyhnutným politickým požiadavkám z dôvodu absencie perspektívy podstatných zmien. (Ladrech, 2010)

Európska únia (EÚ) prechádza neustálym prechodom a pravdepodobne nikdy viac ako počas prvého turbulentného desaťročia 21. storočia, keď čelila náročným rozšíreniam, prehlbovaniu menovej a hospodárskej integrácie, rozširovaniu schengenského priestoru a bojom s novými prisťahovaleckými tokmi. V súčasnosti čelí EÚ najväčšej migračnej kríze, ktorá pravdepodobne zmení systém vnútornej bezpečnosti Únie. Problém nelegálneho prisťahovalectva vrátane problému cezhraničného organizovaného obchodovania s ľuďmi nie je pre EÚ zďaleka nový, ale čoraz silnejšie sa formujúci tlak sa stáva zdrojom názornejších pozícií, a tým podporuje potenciálny radikalizmus. (Graziano & Vink, 2007)

Oblasť vnútorného poriadku a bezpečnosti členských štátov EÚ

Účinné riadenie prechodu si vyžaduje vysoký stupeň spolupráce založenej na vzájomnej dôvere pri formovaní kolektívnej akcie na úrovni EÚ založenej na vhodných zdrojoch vrátane zdrojov spoločnej hodnoty, politickej vôle a inštitucionálnych kapacít. Súčasné bezpečnostné výzvy sú väčšinou cezhraničné a medziodvetvové. Budúcnosť oblasti vnútornej bezpečnosti Únie teda spočíva hlavne v efektívnej spolupráci pri predchádzaní a boji proti závažnému organizovanému zločinu, terorizmu a počítačovej kriminalite, posilňovaní integrovaného riadenia vonkajších hraníc a ochrane kritickej infraštruktúry. Prebiehajúca kríza zdôraznila potreba aktívnejšej spolupráce orgánov EÚ pre vnútornú bezpečnosť a presadzovanie práva a príslušných vnútroštátnych orgánov s cieľom predchádzať, odhaľovať a zastavovať nadnárodné nelegálne siete. (Featherstone & Radaelli, 2003)

Operačná spolupráca by sa mala ešte viac zamerať na vonkajší rozmer, aby sa rozbili siete cezhraničného pašovania. Zvyšujúce sa bezpečnostné výzvy vytvárajú pre vlády štátov ďalšie funkčné tlaky na efektívnejšiu nadnárodnú spoluprácu. Úsilie EÚ v otázkach vnútornej bezpečnosti sa v poslednej dobe sústreďuje viac na sprevádzkovanie existujúcich nástrojov a intenzívnejšie využívanie nástrojov spolupráce. Hlavnou inováciou od začiatku ambiciózneho Štokholmského programu (2010) je politický cyklus EÚ v oblasti závažnej a organizovanej trestnej činnosti, ktorý vyvinul Stály výbor pre operačnú spoluprácu v oblasti vnútornej bezpečnosti (COSI). (Galateanu, 2019)

Zároveň sa tiež otvorili niektoré kritické diskusie o štátnej suverenite a integrácii vnútornej bezpečnosti EÚ (pozri Bigo, 2008a, 2008b; Burgess, 2009), pretože policajné vymáhanie bolo starostlivo strážené v znakoch tradičnej suverenity. Konštruktivistický prístup k opätovnému definovaniu spoločného bezpečnostného priestoru je preto potrebné znovu oživiť, aby splnil funkčné očakávania a našiel ďalšie vhodné nástroje riadenia.

Prijatím Lisabonskej zmluvy (TFEU) sa otvorila náročná kapitola na podporu nadnárodnejších opatrení v rámci spolupráce v oblasti presadzovania práva EÚ. Politický kontext takzvanej lisabonizácie zdôrazňuje požiadavku na vytvorenie európskeho modelu pre spravodlivosť a vnútorné veci (JHA - Justice and Home Affairs) a priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (AFSJ - Area of Freedom, Security and Justice) s príslušnou operacionalizáciou nástrojov spolupráce. Štokholmský program (2010) preto venuje veľkú pozornosť rozvoju dôvery a spoločnej kultúry s tým, že vzájomná dôvera je nevyhnutná na dosiahnutie určitého „skutočného pokroku“ v EÚ, JHA / AFSJ, ktorý si tiež vyžaduje stanovenie minimálnych noriem a chápanie rôznych súdnych tradícií a metód členských štátov EÚ. Činnosti vlád by sa preto mali skúmať z hľadiska vnútroštátneho vykonávania zásad a právnych predpisov EÚ o spolupráci ako aspektov europeanizácie. (Dumitru, 2020)

Existuje niekoľko dôležitých aspektov pri charakterizácii toho, do akej miery sa presadzovanie práva transformovalo v súlade s právnymi predpismi a zásadami EÚ, keď sa analyzujú s ohľadom na hlbšie pochopenie toho, či sa príslušné diskurzívne postupy pod prechodným adaptačným tlakom stali európskymi. Z tejto pozície sa štúdia zameriava na tieto otázky: i) ako sa vykonávanie ustanovení EÚ o policajnej spolupráci prejavuje v usmerňovaní v rámci príslušných orgánov a ii) ako sa vykonávanie ustanovení EÚ o vnútornej bezpečnosti odráža na operačnej úrovni. Príspevok pojednáva najmä o hlavných posunoch kompetencií v oblasti vnútornej bezpečnosti EÚ ako politických súvislostiach, Európskom policajnom úrade (Europol) a súvisiacej výmene informácií, systéme styčných dôstojníkov a používaní analytických pracovných súborov (AWF). Pokiaľ ide o Schengenský dohovor, dodatočne sa skúma vzájomná pomoc a výmena informácií podľa dohovoru a využívanie Schengenského informačného systému (SIS) (pozri tiež Jaani-Vihalem a Loik, 2013). Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi (dohovor MLA) sa skúma hlavne z hľadiska spoločných vyšetrovacích tímov (JIT) a výmeny policajných informácií. Diskutuje sa aj o dobrovoľnom sprístupnení informácií iným členským štátom EÚ (pozri Hämäläinen, 2009). Ako príklad prevedenia politických cieľov do operatívnej spolupráce sa uvádza vykonávanie (S)OCTA týkajúce sa hrozby organizovaného zločinu (Europol), ako aj niektoré súvisiace priority Rady EÚ. (Merheim-Eyre, 2013)

Presun kompetencií EÚ v spoločnom priestore vnútornej bezpečnosti, harmonizácia

V článku 83 ods. 1 TFEU sa uvádza, že Európsky parlament a Rada môžu ustanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblasti závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom vyplývajúcim z povahy alebo dopadu týchto trestných činov. alebo z osobitnej potreby spoločného boja proti nim“. V článku 83 sa vymenúvajú aj oblasti trestnej činnosti, ako sú terorizmus, obchodovanie s ľuďmi a sexuálne vykorisťovanie žien a detí, nedovolené obchodovanie s drogami, nedovolené obchodovanie so zbraňami, pranie špinavých peňazí, korupcia, falšovanie platobných prostriedkov, počítačová trestná činnosť a organizovaný zločin.

Je tiež dôležité poznamenať, že na základe vývoja kriminality môže Rada po získaní súhlasu Európskeho parlamentu jednomyseľne prijať rozhodnutie určujúce aj niektoré ďalšie oblasti kriminality, ktoré spĺňajú kritériá článku 83. nástrojov je prioritou EÚ a v prípade potreby by sa mali preskúmať aj nové oblasti, medzi ktoré patrí falšovanie eura, pranie špinavých peňazí a obchodovanie s drogami ako hlavné oblasti pre ďalšiu výstavbu spoločného priestoru vnútornej bezpečnosti v rámci pokročilej harmonizácie trestného práva a sankcií.

Justičná spolupráca v trestných veciach je založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí a bude zahŕňať aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov EÚ (vrátane článku 70 TFEU). V trestných veciach sú Európsky parlament a Rada EÚ schopné prijať opatrenia na stanovenie pravidiel a postupov na zabezpečenie uznávania všetkých foriem rozsudkov a súdnych rozhodnutí v celej Únii, na predchádzanie a urovnávanie konfliktov jurisdikcií medzi členskými štátmi, keďže ako aj na podporu odbornej prípravy a spoločného vzdelávania zamestnancov súdnictva a orgánov presadzovania práva, ako aj na uľahčenie spolupráce medzi vnútornou bezpečnosťou alebo rovnocennými príslušnými orgánmi. (Ashiagbor, Countouris, & Lianos, 2012)

Ako ďalšie dôležité kroky spolupráce sa v Rade EÚ zriaďuje stály výbor (COSI) s cieľom zabezpečiť, aby sa v rámci EÚ podporovala a posilňovala operatívna spolupráca v oblasti vnútornej bezpečnosti a presadzovania práva, ktorá prispieva ku koordinácii medzi členskými štátmi. Členských štátov EÚ budú tiež môcť organizovať posilnenú spoluprácu medzi sebou v rámci svojich útvarov správnych orgánov zodpovedných za ochranu národnej bezpečnosti (pozri článok 73 TFEU). Lisabonská zmluva tiež ustanovuje, že pokiaľ ide o predchádzanie a boj proti terorizmu a súvisiacim činnostiam, Európsky parlament a Rada vymedzia členským štátom EÚ rámec pre priame účinné administratívne opatrenia týkajúce sa pohybu kapitálu a platieb, ako je zmrazenie finančných prostriedkov, finančné aktíva alebo hospodárske zisky, ktoré patria fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo niektorým neštátnym subjektom alebo sú nimi vo vlastníctve alebo držbe (pozri článok 75 TFEU). Rada môže ďalej jednomyseľne prijať po získaní súhlasu Európskeho parlamentu a po konzultácii s Európskou komisiou rozhodnutie s cieľom rozšíriť právomoci prokuratúry o závažnú trestnú činnosť s cezhraničným rozmerom a spolupáchateľov závažných trestných činov. trestné činy postihujúce viac ako jeden členský štát EÚ. (Laursen, 2011)

Konceptualizácia presadzovania práva Europeanizácia

Pravdepodobne jednu z najvplyvnejších definícií europeanizácie navrhuje Claudio M. Radaelli (2003, s. 30), ktorý formuluje, že „europeanizácia sa týka: procesov (a) výstavby, (b) difúzie a (c) inštitucionalizácie formálnych a neformálne pravidlá, postupy, politické paradigmy, štýly, spôsoby konania, spoločné viery a normy, ktoré sa najskôr definujú a konsolidujú pri rozhodovaní o EÚ a potom sa začleňujú do logiky domáceho diskurzu, identít, politických štruktúr a verejných politík “. Pojem europeanizácia by sa preto dal definovať ako teoretický prístup k popisu zmeny alebo prechodu z hľadiska dynamického a recipročného procesu, ktorý zachytáva kruhové a nelineárne viacúrovňové interakcie medzi EÚ a jej členskými štátmi a je možné ho chápať ako nepretržitú spoluprácu. Ide o tzv. prebiehajúce procesy rokovaní, hodnotení, učenia sa a presviedčania medzi viacerými aktérmi (v tomto prípade inštitúciami alebo inými štátnymi orgánmi), ktorých záujmy sú zahrnuté a zmenené. (Radaelli, 2003)

Podľa dobre citovaného chápania Johana P. Olsena je v rámci europeanizácie potrebné ako prvý krok oddeliť rôzne javy, ktoré tento pojem označuje, čo sa mení. Rozlišuje medzi piatimi možnými spôsobmi použitia tohto významu: (i) zmeny vonkajších hraníc; (ii) rozvoj inštitúcií na európskej úrovni; (iii) centrálny prienik do vnútroštátnych systémov riadenia; (iv) exportné formy politickej organizácie; v) a projekt politického zjednotenia. (Olsen, 2002) Tvrdí, že rozvojové inštitúcie na európskej úrovni „znamenajú budovanie centier s možnosťou kolektívnej akcie, ktoré poskytujú určitý stupeň koordinácie a súdržnosti. Formálno-právne inštitúcie riadenia a normatívny poriadok založený na zastrešujúcich konštitutívnych princípoch, štruktúrach a postupoch uľahčujú a obmedzujú schopnosť prijímať a vymáhať záväzné rozhodnutia a sankcionovať ich nedodržiavanie. “ Znamená to tiež, že inštitúcie môžu zohrávať viac úloh vo fungovaní EÚ s nadnárodnými právomocami, a tým napomáhať integráciu.

Projekt politického zjednotenia, ktorý vypracoval Olsen (2002, s. 924), popisuje proces, v rámci ktorého sa EÚ stáva integrovanejšou a jednotnejšou politickou entitou, súvisiacou s územným priestorom, budovaním centier, domácimi adaptáciami, ako aj s dopadom európskeho vývoja. a sú ovplyvnené udalosťami a systémami riadenia. Zdieľanie kompetencií ukazuje, že ak sú členské štáty pripravené delegovať niektoré zo svojich právomocí na úroveň EÚ, sledujú projekt politického zjednotenia a posilnenie inštitúcií EÚ. TFEU iniciuje niektoré nové základne, ktoré možno považovať za dôležité kroky k hlbšej politickej integrácii a ďalšiemu zjednoteniu v oblasti vnútornej bezpečnosti EÚ a tiež za posilnenie právomocí agentúr EÚ pre JHA. Jedným z ukazovateľov hlbšej integrácie do TFEU je doložka o vzájomnej obrane (článok 222), ktorá rozširuje právomoci, potenciál a právomoci EÚ v oblasti boja proti terorizmu a misií na predchádzanie konfliktom.

V dôsledku toho prispôsobenie tlakov na europeanizáciu odráža variácie domácich odpovedí s rôznymi motiváciami a schopnosťami prispôsobiť aspekty zmeny, ktoré nie sú univerzálne, ani stále. Všeobecne možno konštatovať, že úroveň europeanizácie v oblasti presadzovania práva možno vnímať na základe týchto kritérií: 1) úroveň vykonávania ustanovení EÚ o spolupráci v oblasti vymáhania práva v praxi; 2) faktory podporujúce alebo brániace europeanizáciu presadzovania práva a 3) zmeny v diskurzívnych postupoch presadzovania práva v dôsledku ustanovení EÚ alebo konštruktívneho procesu socializácie. (Cowles, Caporaso, & Risse-Kappen, 2001)

Úrovne a zdroje analýz výkonnosti orgánov činných v trestnom konaní a systém vzájomného hodnotenia

Hlavnými charakteristikami oblasti vnútornej bezpečnosti EÚ v posledných rokoch bol vývoj smerom k hlbšej harmonizácii aspektov trestného súdnictva s cieľom dosiahnuť koherentnejší boj proti organizovanému zločinu. (Walsh, 2019) Ustanovenie minimálnych pravidiel na úrovni EÚ, ktoré sa týkajú nevyhnutných prvkov trestného činu a trestov za niektoré závažné organizované cezhraničné trestné činy podľa TFEU (článok 83), sa preto stalo ústredným problémom obáv. Posledné návrhy smerníc EÚ o obchodovaní s ľuďmi, sexuálnom vykorisťovaní detí a počítačovej kriminalite predstavujú ďalšie kroky k prehĺbeniu harmonizácie. (Goodwin-Gill & Lambert, 2010)

Rada EÚ vyvinula úsilie na zlepšenie vnútroštátneho vykonávania niektorých kľúčových nástrojov EÚ v oblasti JHA, najmä tých, ktoré sa prijali na boj proti závažnému cezhraničnému organizovanému zločinu a to pomocou systému vzájomného hodnotenia, čo je organizovaný mechanizmus na vzájomné hodnotenie postupov uplatňovaných v každom členskom štáte EÚ na vykonávanie spoločne dohodnutých ustanovení. Mechanizmus vzájomného hodnotenia umožňuje členským štátom hodnotiť na základe rovnosti a vzájomnej dôvery vykonávanie nástrojov spolupráce stanovených v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu v každom členskom štáte. Cieľom je vyhodnotiť implementáciu a uplatňovanie právnych aktov a nástrojov EÚ a iných medzinárodných aktov a nástrojov v trestných veciach na vnútroštátnej úrovni. Konkrétny predmet každého hodnotenia definujú členské štáty v Rade na návrh predsedníctva EÚ. (Peters, 2012)

Samostatne zostavený hodnotiaci tím zložený z odborníkov z členských štátov EÚ a generálneho sekretariátu Rady navštevuje hodnotené členské štáty a pripravuje správu o hodnotení vzájomnej právnej pomoci, presadzovania práva a jeho úlohe v boji proti obchodovaniu s drogami; implementácia európskeho zatykača (EAW - European Arrest Warrant), výmena informácií a spravodajských informácií s Europolom a ostatnými členskými štátmi atď. V členských štátoch sa tiež pravidelne vykonávajú hodnotenia schengenských schopností podľa Schengenského dohovoru. Správy pre jednotlivé krajiny sú až do prijatia dôverné. Spolupráca a vzájomné hodnotenie sú teda založené na vzájomnej dôvere, dôvernosti a lojalite. (Keijzer, 2009)

Hodnotiace správy prerokúva príslušná pracovná skupina Rady - predtým multidisciplinárna skupina pre organizovaný zločin (MDG) a od roku 2010 pracovná skupina pre všeobecné záležitosti vrátane hodnotenia (GENVAL). Pracovná skupina prijíma svoje závery o správach konsenzom. Predsedníctvo potom každoročne informuje Radu o výsledkoch hodnotenia a Európsky parlament o implementácii hodnotiaceho mechanizmu. Komisia potom predloží výročnú správu Rade a Parlamentu o hodnotení vykonávania príslušných programov EÚ AFSJ / JHA. Preto je vývoj a implementácia priorít spolupráce v oblasti presadzovania práva pozorovateľný jednak mechanizmom hodnotenia na úrovni EÚ, jednak politickými úvahami v rámci vnútroštátnych právnych predpisov. (Monar, 2015)

Výmena informácií ako indikátor dôvery

Dôležitým zistením štúdie týkajúcej sa medzinárodnej výmeny informácií je, že na ďalšie zlepšenie je potrebná výmena informácií o trestných činoch alebo trestných činoch s Europolom alebo iným členským štátom. V tomto konkrétnom kontexte sa informácie týkajú poznatkov získaných v priebehu kriminálneho spravodajstva alebo vyšetrovania, ktoré by mohli byť užitočné pre Europol alebo orgány činné v trestnom konaní z iného členského štátu EÚ pri výkone svojich povinností. Možno považovať za sprostredkovanie informácií z vlastnej iniciatívy členské štáty EÚ, ktoré významne podporia spoločné kroky v boji proti organizovanému zločinu uvedené v Dohovore o Europole. (Coman-Kund, 2020)

Významná výmena informácií s iným členským štátom alebo Europolom znamená dodržiavanie zásady lojálnej spolupráce. Podľa dohovoru o Europole to možno považovať za záväzné. Podobné záväzné ustanovenie obsahuje aj Neapolský dohovor II. Okrem toho rámcové rozhodnutie o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi činnými v trestnom konaní jasne ustanovuje povinnosť výmeny informácií. Podľa ďalších nástrojov EÚ vyplývajúcich zo zmlúv, ako sú MLA a Schengenské dohovory a ďalšie, bola výmena informácií o členských štátoch dobrovoľná. Prax priamych kontaktov vytvára napätie, najmä pokiaľ ide o administratívne usmernenie k súčasným postupom policajnej spolupráce EÚ.

Okrem spolupráce so severskými krajinami vnútroštátne právne predpisy ustanovujú, že medzinárodná spolupráca sa uskutočňuje prostredníctvom ústredných orgánov. To znamená prinajmenšom začatie kontaktu s orgánmi činnými v trestnom konaní ostatných členských štátov. Názory na centralizovanú alebo decentralizovanú spoluprácu sa medzi členskými štátmi EÚ líšia. Boli prijaté posledné trendy v právnych predpisoch EÚ a operačné kroky smerujúce k priamej a rýchlej výmene informácií, ako aj k priamejšej spolupráci medzi príslušnými súdnymi orgánmi (pozri tiež Kaunert a Léonard, 2013; Bergström a Cornell, 2014). Tento trend sa odráža aj v minulých zmenách a doplneniach Dohovoru o Europole, pri ktorých sa zavádza zásada dostupnosti výmeny informácií medzi orgánmi činnými v trestnom konaní, Prymova zmluva a rámcové rozhodnutia o zjednodušení výmeny informácií medzi spoločnými vyšetrovacími tímami (JITs). Funkčné očakávania týkajúce sa pokročilej bezpečnosti EÚ si vyžadujú ďalšie odstránenie prekážok a vybudovanie spoločného bezpečnostného priestoru, a to legálne aj sociálne, na základe pochopenia cieľov, hodnôt a zásad na zlepšenie medzinárodnej dôvery a nadnárodnej spolupráce v rámci európskeho spoločenstva pre vnútornú bezpečnosť a presadzovanie práva. (Bergström, 2014)

Záver

Nárast rôznych komplexných foriem cezhraničného organizovaného zločinu je ovplyvnený trendmi prehlbovania globalizácie a vzájomnej závislosti, pokiaľ ide o zvyšovanie funkčných tlakov na vnútornú bezpečnosť a regionálnu stabilitu EÚ. Primerané a efektívne riadenie rýchlych zmien a transformačných procesov si vyžaduje vysoký stupeň schopností nadnárodnej spolupráce a tvorivé vedenie s politickou vôľou, dostatok normatívnych zdrojov a inštitucionálne schopnosti formovať kolektívne konanie.

Príkladom úspešnej implementácie je výmena informácií podľa Schengenského dohovoru prostredníctvom SIS platná v celej EÚ. Toto ukazuje, ako môžu byť národné potreby podobné tým na európskej úrovni a ako je možné zaviesť adekvátne štrukturálne riešenia ako vývoj rozsiahlych informačných systémov. Zvýšilo sa tiež povedomie o konkrétnych nástrojoch EÚ transponovaných do vnútroštátnych právnych predpisov. Na druhej strane sa zistilo, že administratívne usmernenie týkajúce sa operatívneho uplatňovania mnohých nástrojov je nedostatočné a bolo implementované zotrvačne.

Pretože operačná úroveň má tendenciu pristupovať k opatreniam EÚ z veľmi zameraného hľadiska zameraného na úlohy, ktoré sa zameriava na záujmy vnútroštátnych orgánov presadzovania práva, je potrebné opätovne oživiť prístup k ďalšiemu (opätovnému) vymedzeniu spoločného bezpečnostného priestoru EÚ, aby sa splnili nové funkčné očakávania. a nájsť ďalšie vhodné nástroje pre spoluprácu v oblasti vnútornej bezpečnosti EÚ. Ako všeobecný návrh je potrebná interdisciplinárna príprava a vývoj právnych predpisov EÚ na vnútroštátnej úrovni. Interdisciplinárna formulácia národných pozícií v súvislosti s navrhovaním ustanovení EÚ by zabezpečila zohľadnenie národných názorov, hodnôt a cieľov spolupráce v oblasti presadzovania práva. Ďalej prispieva k tomu, že poskytuje orgánom, ktoré budú ustanovenia uplatňovať, viac informácií o príprave a obsahu spoločných nástrojov. Dosiahnutie týchto cieľov by sa mohlo zlepšiť aj zavedením redakčného mechanizmu, ktorý by umožnil začleniť kľúčové skúsenosti odborníkov z praktickej spolupráce v oblasti presadzovania práva do prípravy nástrojov EÚ rozptýlenejším a integračnejším spôsobom.

Autor: MSc. BA Ján Janek

Použitá literatúra

Ashiagbor, D., Countouris, N., & Lianos, I. (2012). The European Union after the Treaty of Lisbon. Cambridge: Cambridge University Press.
Bergström, M. (2014). European police and criminal law co-operation. Oxford: Hart.
Coman-Kund, F. (2020). Europol's International Exchanges of Data and Interoperability of AFSJ Databases. 26 Eur. Pub. L. 181, 181-204.
Cowles, M. G., Caporaso, J. A., & Risse-Kappen, T. (2001). Transforming Europe : Europeanization and domestic change. London: Cornell University Press.
Dumitru, A.-S. (2020). Does the European Governance Strengthen as a Result of the Reform Process Adopted by the Treaty of Lisbon? 14 Europolity: Continuity & Change Eur. Governance 81, 81-110.
Featherstone, K., & Radaelli, C. M. (2003). The politics of Europeanization. Oxford: Oxford University Press.
Galateanu, O. E. (2019). Perspectives on the Internal Security Strategy of the European Union and the Role Played by the Standing Committee on Operational Cooperation on Internal Security in It. Part I: International Law. European Law. Comparative Law: 13 Jurnalul de Studii Juridice 37, 37-42.
Goodwin-Gill, G. S., & Lambert, H. (2010). The limits of transnational law : refugee law, policy harmonization and judicial dialogue in the European Union. Cambridge: Cambridge University Press.
Graziano, P., & Vink, M. P. (2007). Europeanization new research agendas. Houndmills, Basingstoke, Hampshire: New York : Palgrave Macmillan.
Keijzer, N. (2009). The European arrest warrant in practice. The Hague: T.M.C. Asser Press.
Ladrech, R. (2010). Europeanization and national politics. Basingstoke: Palgrave Macmillan.
Laursen, F. (2011). The making of the EU's Lisbon Treaty : the role of member states. New York: New York : P.I.E. Peter Lang.
Merheim-Eyre, I. (2013). Europeanising and securitising? : challenges and opportunities in the development of consular protection cooperation since the treaty of Lisbon. M.A. thesis, University of Kent.
Monar, J. (2015). Justice and Home Affairs. Journal of Common Market Studies, Vol. 53, 128-143.
Olsen, J. P. (2002). The Many Faces of Europeanization. Hoboken, New Jersey: Blackwell Publishers Ltd.
Peters, S. (2012). EU justice and home affairs law. Oxford: Oxford University Press.
Radaelli, C. M. (2003). Europeanisation: Solution or Problem? European Integration online Papers (EIoP), Vol. 8, No. 16, 30.
Walsh, K. (2019). Promoting Harmonisation Across the European Patent System Through Judicial Dialogue and Cooperation. IIC - International Review of Intellectual Property and Competition Law, 408-440.