Adoption of children by the same sex couples

Abstrakt: Článok sa venuje osvojovaniu detí osobami rovnakého pohlavia. V článku nájdeme pohľad na slovenskú právnu úpravu danej problematiky ako aj historický vývoj právnej úpravy. Článok sa zameriava aj na komparáciu s inými právnymi úpravami a na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva práve v tejto oblasti. V závere nájdeme aj osobné úvahy a názory na túto problematiku.
Klúčové slová: Osvojenie, slovenská právna úprava, Európsky súd pre ľudské práva

Abstract: The article deals with the adoption of children of the same sex. In the article we will look at the Slovak legal regulation of the issue as well as the historical development of the legislation. The article also focuses on the comparison with other legal regulations and on the decision-making activity of the European Court of Human Rights in this area. At the end we will also find personal considerations and opinions on this issue.
Keywords: Adoption, Slovak legislation, European Court of Human Rights

Zaujímavú diskusiu nastoľuje otázka skupín osvojiteľov všeobecne a v konkrétnosti najmä osvojiteľov rovnakého pohlavia. Na prvý pohľad by sme mohli usúdiť, že zákon je jasný a jednoznačný, nie je to však pravda. Práve naopak – téma osobného stavu a pohlavia osvojiteľa/osvojiteľov je veľmi aktuálna a rezonuje nielen na Slovensku, ale prakticky v celej Európe.

Slovenská právna úprava

Podľa účinného zákona o rodine sa môže stať osvojiteľom manžel rodiča dieťaťa, manželia spoločne, pozostalý manžel po rodičovi dieťaťa, pozostalý manžel po osvojiteľovi a osamelá osoba. Pre osvojenie osamelou osobou platia osobitné podmienky, podľa ktorých musí ísť o výnimočný prípad a musia byť splnené predpoklady, že aj takéto osvojenie bude v záujme dieťaťa. Je teda zrejmé a jednoznačné že zákonodarca preferuje osvojenie dieťaťa do štandardnej úplnej rodiny tvorenej dvomi manželmi. Na základe článku 41 ods. 1 Ústavy SR je manželstvo zväzok muža a ženy. Za cieľ právnej úpravy môžeme teda považovať, aby sa osvojením vytvoril klasický model – otec, matka, dieťa (viac detí) a len v nevyhnutnom prípade môže vzniknúť menej klasický (ale v praxi existujúci) model osamelého rodiča a dieťaťa. To platí pre prípady osvojenia pozostalým manželom po rodičovi dieťaťa, pozostalým manželom po osvojiteľovi dieťaťa a osamelou osobou. Ešte aj pri porovnaní týchto troch rozdielnych situácií možno postrehnúť odlišnosť v postavení pozostalého manžela po rodičovi/osvojiteľovi a osamelej osoby. V žiadnom z uvedených prípadov nemusí pozostalý manžel preukazovať výnimočnosť prípadu a ani sa osobitne (rozumej navyše) neskúma, či aj takéto osvojenie bude v záujme dieťaťa.

Historický vývoj právnej úpravy

Zaujímavý je historický vývoj tejto právnej úpravy, najmä po prijatí prvých rodinnoprávnych kódexov. Zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve v znení účinnom od 1.1.1950 do 28.5.1958 k tejto otázke v § 65 uvádzal v zásade podobne súčasnej právnej úprave, že ako spoločné dieťa môžu niekoho osvojiť len manželia a ak je osvojiteľ manželom, môže osvojiť len so súhlasom druhého manžela; tento súhlas netreba, ak je druhý manžel celkom pozbavený svojprávnosti alebo ak je opatrenie jeho súhlasu spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou. Na základe vtedajšej právnej úpravy teda neexistovala možnosť, aby osvojiteľ nebol v manželskom zväzku. K zmene tohto ustanovenia došlo na základe zákona č. 15/1958 Zb., kedy bol do § 68 doplnený odsek 4 v tomto znení: Ak je osvojiteľom manžel (druh) jedného z rodičov osvojencových, nedotýka sa osvojenie vzťahov medzi osvojencom a týmto rodičom i jeho príbuznými. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa vlastne nestala žiadna legislatívna zmena, pretože tento text sa týka právnych následkov osvojenia manželom rodiča dieťaťa. Ale v zátvorke je okrem manžela uvedený aj druh. Zákon teda jednoznačne počítal s tým, že dieťa môže byť osvojené aj len mužom, ktorý nie je manželom matky, ale žije s ňou v druhovskom pomere.

Toto však bolo možné vysloviť len v prípade zrušiteľného osvojenia, čiže takého, pri ktorom sa osvojiteľ nezapisoval do matriky na miesto rodiča dieťaťa a rozsudkom vznikali práva a povinnosti z osvojenia len medzi ním a dieťaťom. Nie medzi príbuznými osvojiteľa a dieťaťom. Nešlo teda o úplné osvojenie s cieľom začleniť dieťa do rodiny osvojiteľa.
Tento druh osvojenia bol na Slovensku zrušený prijatím zákona č. 36/2005 Z. z. Konkrétne tento zámer zákonodarcu potvrdil aj NS v rozhodnutí, publikovanom pod R 23/1962: Osvojenie dieťaťa mužom, ktorý nie je manželom matky podľa § 63 ods. 2 o práve rodinnom nemožno vysloviť. Osvojiteľ by bol zapísaný do matriky namiesto oboch rodičov tohto dieťaťa, čo je v rozpore s prirodzenými vzťahmi medzi rodičmi a deťmi.

Takáto právna úprava platila až do 31.3.1964, teda do nadobudnutia účinnosti druhého rodinnoprávneho kódexu – zákona č. 94/1963 Zb. o rodine. Súdy v období účinnosti „prvého“ rodinného zákona jednoznačne preferovali osvojovanie detí do úplnej rodiny, keď bolo napríklad judikované, že prvoradým spoločenským účelom osvojenia je zabezpečiť osvojencovi riadnu výchovu v rodine. Preto v prípade, ak jeden z manželov, ktorí hodlali dieťa osvojiť, počas konania zomrel, súd sa musí zaoberať tým, do akej miery môže byť tento účel splnený po smrti tohto manžela. K podobnému výsledku dospel NS tiež v otázke nevhodnosti osvojenia pre dieťa ak nebol splnený základný účel osvojenia, ktorým je nahradiť maloletému dieťaťu chýbajúce rodinné prostredie... Tak je to najmä v prípade, keď osvojiteľ, ktorý je druhým manželom matky dieťaťa, nežije s matkou dieťaťa v spoločnej domácnosti a dieťa je vychovávané v rodinnom prostredí svojej matky, resp. jej rodičov.

Zo citovaných rozhodnutí je zrejmé, že osvojením sa mala v prvom rade zabezpečiť dieťaťu úplná rodina. Rodina v najtradičnejšom zmysle, keď je tvorená jedným otcom, jednou matkou a dieťaťom, resp. deťmi. Existencia viacerých detí v rodine sa v judikatúre skôr nepredpokladala, resp. sa považovala až za akúsi možnú prekážku osvojenia: V konaní o osvojenie dieťaťa druhým manželom matky musí byť predmetom šetrenia súdu aj to, či má manžel matky, ktorý zamýšľa osvojiť jej dieťa, zákonnú vyživovaciu povinnosť k svojim vlastným deťom. Súd v tomto prípade prihliadne tiež na to, aký vplyv by malo osvojenie na vyživovaciu povinnosť osvojiteľa k jeho vlastným deťom. Preto uváži, či zamýšľané osvojenie je v súlade so záujmom spoločnosti, keď dieťaťu, ktoré má byť osvojené, nechýba rodinné prostredie a zúčastňuje sa výhod, plynúcich z toho, že žije v domácnosti matky a jej druhého manžela.

Aj na túto judikatúru nadviazal svojim textom „nový“ zákon o rodine, ktorý bol prijatý pod číslom 94/1963 Zb. V prijatom znení § 74 ods. 2 potvrdil, že nezrušiteľne môžu naďalej dieťa osvojiť buď len manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s rodičom dieťaťa v manželstve. Znova sa teda predpokladalo len osvojovanie detí do úplnej rodiny. Okrem tohto bolo v § 66 ešte zdôraznené, že ako spoločné dieťa môžu osvojiť len manželia. Pri zrušiteľnom osvojení zostala možnosť, že bude osvojiteľom len jeden z manželov, ale osvojiť mohol len, ak dal druhý manžel súhlas. Súhlas sa nevyžadoval, ak druhý manžel stratil spôsobilosť na právne úkony alebo ak zadováženie jeho súhlasu bolo spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou. Aj v tomto prípade však bolo dieťa (hoci len reálne, nie právne) začlenené do úplnej rodiny.

V období od 1. 4. 1964 (nadobudnutie účinnosti nového zákona o rodine) do 1. 4. 1983 (nadobudnutie účinnosti novely č. 132/1982 Zb.) bolo teda možné jedine také osvojenie, kde sa dieťa stalo súčasťou tradičnej úplnej rodiny. Či už boli osvojiteľmi obidvaja manželia spoločne alebo len jeden z manželov, ktorý buď osvojoval samostatne alebo bol manželom rodiča dieťaťa.

Uvedený právny stav sa zmenil až prijatím už spomínanej novely. Zákonodarca dospel k záveru, že výnimočne môže takto osvojiť aj osamelá osoba, ak sú inak predpoklady, že toto osvojenie bude plniť svoje spoločenské poslanie. V takom prípade súd tiež rozhodne, aby sa z matriky vypustil zápis o druhom rodičovi dieťaťa. Po prvýkrát od prijatia rodinnoprávnych kódexov sa zaviedla možnosť, že dieťa bude osvojené len jednou osobou a zápis o druhom rodičovi v matrike nebude. V zmysle dôvodovej správy novela zákona o rodine vychádzala z toho, že aj keď nezrušiteľné osvojenie bolo podľa pôvodného právneho stavu umožnené len manželom alebo jednému z manželov, ktorý žil s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, je dosť osôb, najmä žien, ktoré síce nežijú v manželstve, ale sú schopné vytvoriť deťom vhodné prostredie pre ich úspešný citový, rozumový a mravný vývoj; preto nová úprava umožňuje (a to ako výnimočné) nezrušiteľné osvojenie aj osamelými osobami, ak sú inak predpoklady, že toto osvojenie bude plniť svoje spoločenské poslanie. Vychádza sa pritom z prednosti, ktorú má výchova dieťaťa v čo aj v neúplnej rodine pred niektorými inými druhmi náhradnej výchovy, najmä však ústavnej, z ktorej sa deti spravidla berú do osvojenia. Podmienkou na takéto osvojenie je, aby spĺňalo všetky predpoklady na zabezpečenie riadnej výchovy osvojenca. Už len so zreteľom na to, že takýmto osvojením sa vytvára neúplná rodina, musí súd veľmi starostlivo skúmať všetky okolnosti podmieňujúce vznik vzťahu, aký je medzi dieťaťom a rodičom, a to tak na strane dieťaťa, ako aj na strane osamelej osoby.

V tomto znení platil zákon o rodine č. 93/1964 Zb. do jeho zrušenia nadobudnutím účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z.., ktorý zhodou okolností tiež nadobudol účinnosť 1. apríla v roku 2005.
Tento zákon o rodine je účinný aj dnes a jeho úpravy osvojenia sa (pomerne početné) zmeny a doplnenia zákona viac – menej nedotkli.

Súčasná situácia je teda taká, že zákon stále preferuje osvojovanie detí do úplnej tradičnej rodiny. Už v úvode článku bolo uvedené, aké možnosti zákon v tejto súvislosti pozná.
Slovenské rodinné právo nepozná inštitút registrovaného partnerstva ani iného podobného zväzku, ktorý by svojim obsahom pripomínal manželstvo. Tým nemáme na mysli len inštitút pre osoby rovnakého pohlavia. Nemá ani podobnú právnu úpravu pre osoby rozdielneho pohlavia. Manželstvo sa stále považuje za jedinečný zväzok muža a ženy a od 1.9.2014 je toto ustanovenie aj súčasťou Ústavy SR v článku 41. Napriek tomu zákon o rodine vo svojich základných zásadách vyslovuje, že chráni všetky formy rodiny, bez ohľadu na ich konkrétny model. Za základnú bunku spoločnosti ale jednoznačne považuje rodinu založenú manželstvom, ktorú preferuje nielen v obsahu súkromnoprávnych predpisov, ale aj vo verejnom práve. Napriek tomu zo žiadneho zákona nemožno vyvodiť, že by bolo nedovolené, resp. zakázané založiť rodinu, v ktorej by spoločne žili dve osoby rovnakého pohlavia a dieťa.

Takáto rodina by nemohla byť teda štátom nijako postihovaná ani diskriminovaná. Antidiskriminačný zákon vo svojom § 2 uvádza zákaz diskriminácie na základe pohlavia hneď na prvom mieste. Fakticky teda takáto rodina existovať môže avšak nebude mať reálne možnosť získať od štátu výhody, ktoré sú poskytované manželom . Za takýto postoj bola SR kritizovaná aj v poslednej správe (z roku 2016) Výboru OSN pre práva dieťaťa, kde pod bodom 32 Výbor uviedol, že je znepokojený, že definícia v rámci zmeny a doplnenia z júna 2015 článku 3 zákona o rodine z roku 2005, týkajúca sa stabilnej rodiny, ktorá sa skladá z otca dieťaťa a matky dieťaťa ako najvhodnejšieho prostredia pre komplexný a harmonický rozvoj dieťaťa, neberie do úvahy rôzne typy rodín, ktoré reálne existujú a nie je v súlade s definíciou rodinného prostredia v Dohovore. Na základe toho SR odporúča, aby zmluvný štát zmenil článok 3 zákona o rodine tak, aby zabezpečil úplný súlad s Dohovorom, so zameraním sa na blaho dieťaťa viac ako na zloženie rodiny. Napriek týmto odporúčaniam sa však doposiaľ žiadne legislatívne zmeny neudiali ani tri roky po zverejnení správy.

Pozornosť si zaslúži aj otázka, či takáto rodina môže právne vzniknúť.
Fakticky existujú dve možnosti vzniku takejto rodiny. Prvá možnosť je, že rodič dieťaťa (ktoré má zverené alebo o ktoré sa prakticky stará bez rozhodnutia súdu) začne žiť so svojim lesbickým/gay partnerom. Takáto situácia síce presahuje tému článku avšak v zásade platí to, čo bolo uvedené o zákaze diskriminácie vyššie, do úvahy prichádza len obrana druhého rodiča dieťaťa, ktorý má rovnaké právo dieťa vychovávať a nemusí sa s takýmto modelom rodiny, v ktorej vyrastá jeho dieťa, stotožniť.

O zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti a o zmene rozhodnutia rozhoduje vždy súd. Podobný prípad už riešil ESĽP v roku 1999 (Salgueiro de Silva Mouta proti Portugalsku), keď rozhodoval o sťažnosti muža, ktorému portugalský súd odmietol zveriť dcéru do starostlivosti z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. Sťažovateľ namietal porušenie článku 8 v spojení s článkom 14 Európskeho dohovoru a namietal aj skutočnosť, že v rozpore s čl. 8 ho portugalský súd nútil k skrývaniu jeho sexuálnej orientácie pred dcérou. Rozhodnutie konštatovalo, že odmietnutie zveriť dieťa do starostlivosti otca z dôvodu jeho homosexuálnej orientácie predstavuje porušenie zákazu diskriminácie v súvislosti s právom na rodinný život. Argumentácia portugalských súdov, že „dieťa má vyrastať v portugalskej tradičnej rodine“ sa súdu nejavila ako dostatočne odôvodňujúca odlišné zaobchádzanie.

Druhá možnosť vzniku takejto rodiny je, že si jeden z partnerov osvojí dieťa ako osamelá osoba, pričom sa vymaže zápis o druhom rodičovi z matriky. Judikatúra k otázke, aké podmienky má spĺňať osamelá osoba uviedla, že za osamelú osobu v zmysle ustanovenia § 74 ods. 2 ZR (v znení zákona č. 132/1982 Zb.) nemožno považovať osobu, ktorá žije v manželstve v čase, keď súd rozhoduje o osvojení. Za osamelú osobu teda nemožno považovať toho, kto je v manželskom zväzku, hoci nefunkčnom (manželia spolu nežijú). Vzniká teda problém, či za osamelú osobu možno považovať len osobu, ktorá žije sama v domácnosti, alebo to môže byť aj niekto, kto žije s partnerom/partnerkou, ktorí nebudú osvojiteľmi.

K tejto otázke zatiaľ súdy stanovisko nezaujali. Pokiaľ by ale vyšlo najavo, že budúci osvojiteľ zdieľa domácnosť s inou osobou (bez ohľadu na pohlavie, resp. príbuzenský či iný pomer), posudzuje sa táto osoba a jej správanie podľa § 98 ZR pri rozhodovaní o tom, či sú hmotnoprávne predpoklady osvojenia splnené alebo nie. Opäť treba zdôrazniť, že skutočnosť, ak by budúci osvojiteľ žiadajúci o osvojenie ako osamelá osoba aj priznal v konaní o osvojenie svoju sexuálnu orientáciu a svoj vzťah s osobou rovnakého pohlavia, tento argument nemôže byť sám osebe dôvodom, aby súd návrh na osvojenie zamietol. Skúma sa najlepší záujem dieťaťa, ktorý je bližšie vysvetlený jednak v článku 5 Základných zásad ZR, ale aj veľmi podrobne v General comment No. 14 on the right of the child, ktorý ho definuje ako komplexný a dynamický koncept, obsahujúci tri zložky:

1. základné právo dieťaťa, aby bol jeho najlepší záujem posúdený a bolo k nemu prihliadnuté
2. základné interpretačné pravidlo, čiže ak je možné zákon interpretovať viacerými spôsobmi, zvolí sa ten ktorý najviac napĺňa najlepší záujem dieťaťa
3. základné procesné pravidlo, podľa ktorého ak sa prijíma nejaké rozhodnutie, ktoré by mohlo ovplyvniť dieťa, je potrebné posudzovať, aké pozitívne a negatívne dopady na dieťa toto rozhodnutie môže mať.

Komentáre Výboru OSN pre práva dieťaťa nie sú právne záväzné, ale napĺňanie ich obsahu Výbor sleduje prostredníctvom periodických správ každého štátu. Ako bolo už spomenuté, SR bola naposledy monitorovaná správou z roku 2016. Nasledujúci termín odovzdania je stanovený na 30. júna 2020.

Európsky kontext

Je úplne nemožné v rozsahu jedného článku opísať celý kontext európskych právnych úprav, súvisiacich so skupinami osvojiteľov. EU má v súčasnosti 28 členov. Manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia umožňuje uzavrieť dvanásť z nich. Päť krajín pozná pre tieto zväzky pojem registrované partnerstvo. Ostatných 11 krajín (medzi nimi aj Slovensko) žiadny takýto zväzok nelegitimizovalo. Treba uviesť, že na Slovensku už boli dva pokusy inštitucionalizovať registrované partnerstvo v rokoch 2000 a 2012, najmä druhý pokus mal pomerne vysoké šance na úspech. Avšak práce na začlenení registrovaného partnerstva do textu vtedy pripravovaného OZ zastavilo priatie rozhodnutia ESĽP X. a ostatní proti Rakúsku, súvisiace s touto problematikou a následná zmena Ústavy SR v článku 41 v prospech manželstva ako jedinečného zväzku muža a ženy.

V súčasnosti je judikatúra ESĽP v otázke, či má štát povinnosť umožniť legalizáciu takýchto zväzkov alebo nie, naklonená skôr v prospech práv osôb rovnakého pohlavia. Pôvodne ESĽP rozhodol v prípade Rees. c. Spojené Kráľovstvo, že článok 12 Európskeho dohovoru hovorí, že „muži a ženy, spôsobilí vekom k uzatvoreniu manželstva, majú právo uzatvoriť manželstvo a založiť rodinu..“ Toto ustanovenie obsahuje dve vzájomne prepojené práva: právo uzatvoriť manželstvo a právo založiť rodinu. Na rozdiel od článkov 8 až 11 Európskeho dohovoru nemá článok 12 druhý odsek, ktorý by upravoval zasahovanie štátnych orgánov do týchto práv vo výnimočných prípadoch. Tým je zdôraznený fundamentálny charakter práva uzatvoriť manželstvo a založiť rodinu. V podstate nemožno do týchto práv zasahovať vo verejnom záujme, na čo existujú veľmi dobré dôvody. Právo žiť v rodine, a ak je osoba spôsobilá vekom, právo uzatvoriť manželstvo a založiť rodinu sú pre ľudí mimoriadne dôležité. Odopretie týchto práv znamená odsúdiť človeka do samoty a opustenosti... Základné právo upravené článkom 12 ED by malo byť garantované tiež homosexuálnym a lesbickým dvojiciam. Právo založiť rodinu by im nemalo byť upierané bez závažných dôvodov.. Zároveň však v rozhodnutí Schalk a Kopf proti Rakúsku rešpektoval právo každého členského štátu upraviť tieto otázky vo vlastnej jurisdikcii, keď uviedol, že nedošlo k porušeniu článku 12 (právo na manželstvo), a k porušeniu článku 14 (zákaz diskriminácie) v spojení s článkom 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), tým, že Rakúsko neumožňuje párom rovnakého pohlavia uzavrieť manželstvo (zatiaľ len registrované partnerstvo). V článku 105. uvedeného rozhodnutia zdôraznil, súd nemôže prehliadnuť, že medzi štátmi vzniká konsenzus týkajúci sa zavedenia právnej úpravy vzťahov párov rovnakého pohlavia. Navyše, tento trend v poslednom desaťročí rýchlo napredoval. Napriek tomu, štáty, ktoré právnu úpravu párov rovnakého pohlavia zaviedli, stále nie sú vo väčšine. Z tohto vyplýva, že predmetná oblasť sa stále musí pokladať za takú, v ktorej ešte dochádza k vývoju práv a v ktorej sa nedosiahol konsenzus, a štáty musia disponovať voľnou úvahou v načasovaní zavedenia legislatívnych zmien. Ďalej uviedol, že tento výklad súvisí s hlboko zakorenenými sociálnymi a kultúrnymi pomermi tej ktorej krajiny a vnútroštátne orgány môžu najlepšie posúdiť a reagovať na potreby spoločnosti v tejto oblasti. V roku 2015 však už dospel k oveľa radikálnejšiemu záveru v prípade Oliari a ostatní proti Taliansku, keď vyslovil, že talianska právna úprava porušuje právo na rešpekt k rodinnému a súkromnému životu, zakotvené v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď neumožňuje homosexuálnym párom, aby svoj vzťah nejako inštitucionalizovali a aby mu tým poskytli nejakú právnu ochranu. Pritom uviedol, že spôsobom inštitucionalizácie nemusí byť práve manželstvo, môže ísť aj o inú formu.

Lenže zakotvenie akejkoľvek formy partnerstva osôb tohto istého pohlavia do zákona následne v kontexte zákazu diskriminácie spôsobí, že nebude možné obmedziť ich právne postavenie v porovnaní s manželstvom. Práve tento výsledok bol vyslovený už spomínaným rozhodnutím X. a ostatní proti Rakúsku a to v súvislosti s osvojovaním dieťaťa. V tejto kauze súd porovnával právne postavenie slobodných heterosexuálnych partnerov, registrovaných partnerov rovnakého pohlavia a manželov pri možnosti osvojiť si dieťa, ktorého je partner/manžel rodičom. Udržal síce konzistentnosť rozhodovania s prípadom Gas a Dubois proti Franzúzsku, kde v bode 68 jasne odmietol argument o analogickosti situácie registrovaných partneriek vo vzťahu k adopciám druhým partnerom ako manželom nasledovne: Súd týmto argumentom nie je presvedčený. Pripomína, ako už v minulosti uviedol, že manželstvo udeľuje tým, ktorí ho uzatvoria, špecifický status. Výkon práva uzavrieť manželstvo je chránený čl. 12 Dohovoru a nesie so sebou sociálne, osobné a právne dôsledky, avšak dal do budúcnosti signál, smerujúci k tomu, že práva osôb v manželstve a iných partnerských zväzkoch nesmú byť diskriminujúce na základe pohlavia. Toto uvažovanie sa už prenieslo (okrem Rakúska) napríklad do právneho poriadku Českej republiky, ktorá v tejto otázke vykázala zaujímavý vývoj. Jedine oni a Maďarsko totiž vo svojej právnej úprave poznali obmedzenie, že registrovaní partneri nemôžu osvojovať cudzie dieťa. V Česku stále platí zákon o registrovanom partnerstve, ktorý nebol prenesený do (inak komplexnej) právnej úpravy rodinného práva v druhej časti OZ. Podľa § 13 ods. 2 tohto zákona platilo, že trvající partnerství brání tomu, aby se některý z partnerů stal osvojitelem dítěte. Toto ustanovenie bolo zrušené nálezom ÚS ČR zo dňa 14.6.2016, keďže prakticky zakazovalo, aby sa jeden z registrovaných partnerov ako osamelá osoba stal osvojiteľom cudzieho dieťaťa, ktoré by potom žilo spolu s registrovanými partnermi v rodine, čo ÚS považoval za porušenie práva registrovaných partnerov na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, t. j. neakcesorickú rovnosť v právach a dôstojnosti a tiež za porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 10 ods. 1 Listiny.

Takže osvojovanie cudzích detí jedným z registrovaných partnerov ako osamelou osobou je v súčasnosti už možné. Prekážka spoločného osvojenia cudzích detí registrovanými partnermi je obsiahnutá v OZ, kde ich § 800 ods. 1 prebral tradičnú (aj slovenskú) právnu úpravu, podľa ktorej ako spoločné dieťa môžu osvojiť len manželia. Diskutuje sa však už aj o zrušení tohto obmedzenia.

V tejto súvislosti je potrebné citovať ešte jedno rozhodnutie z českého právneho prostredia a to nález ÚS, týkajúci sa práva druha matky (zrušiteľne) osvojiť jej dieťa. Ich zákon o rodine totiž v súvislosti so skupinami osvojiteľov počítal len s manželom matky (nie druhom, resp. partnerom), pokiaľ sa má osvojovať tak, že sa z matriky vymaže len záznam o druhom rodičovi, ktorého osvojiteľ nahrádza. Tento prípad nie je totožný s tým, čo riešil ÚS pri právach registrovaného partnera, keďže tam ide práve o osvojenie, kde osvojuje jedna osoba a zápis o druhom rodičovi sa z matriky vymaže. Citovaným nálezom došlo k prerušeniu konania a vec bola predložená na rozhodnutie plénu ÚS, čo je štandardný postup v prípade, ak sa má konať o nesúlade určitého ustanovenia zákona s Ústavou. Argumentácia Ústavného súdu bola založená na tom, že napadená rozhodnutí porušila právo stěžovatele na ochranu rodinného života (čl. 10 odst. 2 Listiny) a jsou také v rozporu s čl. 3 odst. 1 Úmluvy o právech dítěte, podle kterého "nejlepší zájem dítěte musí být předním hlediskem při jakékoli činnosti týkající se dětí, ať už uskutečňované veřejnými nebo soukromými zařízeními sociální péče, soudy, správními nebo zákonodárnými orgány." Faktický vztah mezi stěžovatelem, nezletilým a jeho matkou s ohledem na jeho dlouhodobost a stálost spadá pod definici rodinného života ve smyslu čl. 8 Úmluvy (viz např. rozsudek velkého senátu ESLP ve věci X, Y a Z proti Spojenému království, č. 21830/93). Podle judikatury ESLP se rodinný život skládá ze sociálních, morálních, kulturních vztahů, například ve sféře výchovy dětí, a také zahrnuje zájmy peněžní povahy. Pod pojem rodinný život spadá například institut vyživovací povinnosti nebo otázky týkající se dědictví. Tím, že obecné soudy v napadených rozhodnutích odmítly z faktického stavu učinit i stav právní a v této výjimečné situaci připustit adopci, zasáhly do právě uvedených rodinných vztahů stěžovatele, dítěte a jeho biologické matky bez dostatečných důvodů. Skutečnost, že stěžovatel právně nemá žádný vztah k dítěti, se kterým fakticky tvoří rodinný život, má řadu negativních dopadů na jejich rodinný život. Stěžovatel nemá vůči dítěti rodičovskou odpovědnost, což přináší těžkosti v každodenním životě. Nemůže dítě zastupovat, nemá například automaticky právo být informován o zdravotním stavu dítěte (musel by prokázat, že je osoba blízká), jako zástupce dítěte ho nemohou akceptovat ve škole (musel by se prokazovat plnou mocí), atd. Dítě by také nemohlo po stěžovateli dědit. Stěžovatel také nemá právní povinnost péče o dítě a nemá vůči němu vyživovací povinnost. Nezletilý tak má z právního pohledu pouze jednoho funkčního rodiče. Matka dítěte a dítě samotné tak žijí pod neustálou hrozbu, že kdyby u matky došlo k nějaké nehodě a přišla by o život, tak situace nezletilého bude nejistá bez ohledu na to, že již deset let žije se stěžovatelem, který fakticky funguje jako jeho otec. Sťažovateľ odmietal uzavrieť manželsvo s matkou dieťaťa, nakoľko dôvodil, že do uzavretia manželstva ich nikto nemôže nútiť, ak chcú v najlepšom záujme dieťaťa len to, aby bolo osvojené. Všeobecné súdy jeho návrh na osvojenie zamietli, pretože podľa ustáleného a nespochybniteľného dovtedajšieho výkladu považovali manželstvo s rodičom dieťaťa za hmotnoprávnu podmienku vyslovenia osvojenia. Prekážkou vyslovenia osvojenia druhom matky bol podľa názoru ÚS text, podľa ktorého musí byť v prípade osvojenia osamelou osobou druhý rodič vymazaný z matriky. Preto konanie prerušil a vec predložil na rozhodnutie plénu. Plénum ÚS však tento názor nepodporilo, čo možno hodnotiť nanajvýš pozitívne.

Tu treba ešte uviesť, že aj v kontroverznom rozhodnutí X. a ostatní proti Rakúsku ESĽP zdôraznil, že Dohovor neukladá Vysokým zmluvným stranám povinnosť rozšíriť právo na adopciu nevlastného dieťaťa na slobodné páry.

Rakúsky Ústavný súd už vo svojich rozhodnutiach pokročil oveľa ďalej a zaoberal sa aj otázkou, či je v súlade s Ústavou a medzinárodnými dohovormi zákaz spoločného osvojenia dieťaťa registrovanými partnermi. Dospel k záveru, že nie.

Takáto právna úprava podľa neho odporuje zásade rovnakého zaobchádzania, pretože znevýhodňuje registrovaných partnerov pre ich sexuálnu orientáciu tým, že im neumožňuje spoločne si osvojiť dieťa, na čo neexistuje žiadne vecné odôvodnenie. Argumentáciu apelujúcu na ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa odmietol ako nevhodnú, lebo vyslovil, že sexuálna orientácia rodičov nemôže byť merítkom kvality rodičovskej zodpovednosti.

Ako bolo vidieť z predchádzajúceho textu, otázka skupín osvojiteľov, resp. v konkrétnosti otázka osvojovania detí do rodín partnerov rovnakého pohlavia sa vyvíja v čase. Od veľmi striktného textu zákona, jednoznačne preferujúceho osvojovanie detí (a výchovu vôbec) v tradičnej rodine až k úplnej anarchii, ktorú reprezentuje napríklad Rakúsko, kde si cudzie dieťa môže osvojiť prakticky ktokoľvek.

Pre zdokumentovanie tohto vývoja výborne slúži práve rakúska právna úprava. Pri štúdiu rozhodnutí ESĽP ma zaujala skutočnosť, že v rodinnoprávnych vzťahoch malo Rakúsko ako žalovaná krajina asi najväčší počet prehratých sporov. Súd vyčítal rakúskej úprave zotrvávanie na hodnotách, ktoré nie sú v podmienkach súčasnej spoločnosti ľudskoprávne udržateľné, pretože akékoľvek obmedzenia a rozdielne zaobchádzanie s nejakou skupinou obyvateľstva musí mať objektívne a odôvodnené opodstatnenie, inak ide o diskrimináciu. V prípadoch diskriminácie teda zohráva podstatnú úlohu výber a výklad právnej normy s použitím dostupného komparátora a v každom prípade rozličné zaobchádzanie musí byť založené na sledovaní legitímneho cieľa a musí splniť test proporcionality, teda adekvátnosti odlišného zaobchádzania vo vzťahu k sledovanému cieľu. To znamená, že každý človek, s ktorým štát zaobchádza v podstatne podobnej situácii menej priaznivo bez objektívneho a rozumného opodstatnenia pre jeho sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu je diskriminovaný. Následkom týchto rozhodnutí sa Rakúsko „preklopilo“ do úplne opačnej polohy, keď už v súčasnosti rieši „problém“ diskriminácie partnerov rovnakého pohlavia z toho dôvodu, že tieto osoby tvrdia, že ak uvedú, že sú registrovaní partneri, každý vie o ich sexuálnej orientácii. A jedným z navrhovaných legislatívnych riešení je, že sa manželstvo ako inšitúcia zruší úplne a zostane len registrované partnerstvo pre všetkých (!). Podobne aj v otázke osvojovania detí registrovanými partnermi prešla rakúska právna úprava neuveriteľným vývojom a to v priebehu asi 6 rokov. Od úplného zákazu čo i len si „prisvojiť“ dieťa svojho partnera až po zrušenie akýchkoľvek skupín osvojteľov. Tento trend rozhodne nehodnotím ako pozitívny.

Sexuálna orientácia každej osoby je otázka, ktorá nemá dôvod byť diskutovaná na verejnosti. Rovnako, ako (už priemerne inteligentné) heterosexuálne osoby nijako nezdôrazňujú svoju sexuálnu orientáciu a zostáva zatvorená za dverami ich spální, resp. domov, to platí tiež pre homosexuálne a lesbické vzťahy. Neexistuje dôvod, aby sa sexuálna orientácia kohokoľvek vôbec rozoberala na verejnosti, aby bola dôvodom diskriminácie alebo naopak uprednostňovania. Spoločnosť nemá na takejto diferenciácii žiadny záujem, pretože otázka sexuálnej orientácie párov je pre ňu zaujímavá len z jediného dôvodu. Spoločnosť sa potrebuje rozmnožovať. Potrebuje rodenie detí a ich riadnu výchovu, pokiaľ možno v čo najmenšej miere zaťažujúcu štát a jeho rozpočet. Je nepochybné, že toto môže naplniť len „tradičná“ rodina muža a ženy. Žiadny iný pár sa nedokáže rozmnožovať. Nekompletné rodiny sú pre štát – na rozdiel od kompletných rodín – často príťažou, najmä pre jeho sociálny systém. Štát hrá (alebo by mal hrať) v našom živote vedľajšiu, nie hlavnú úlohu. Je tu na to, aby vytvoril podmienky, v ktorých sa bude dariť nám i našim slobodne vytvoreným vzťahom. Najdôležitejším slobodným vzťahom, od ktorého závisia všetky ostatné, je manželstvo; a aby sa mu darilo, sú potrebné jednak výhody pre páry, jednak tlak na ne, aby zostali spolu, ktoré poskytuje manželské právo. Predefinovanie civilného manželstva väčšmi rozloží normy týkajúce sa manželstva, a tak väčšmi posunie štát do viacerých hlavných úloh, na ktoré nie je veľmi vybavený: do úloh rodiča a vychovávateľa osirelých detí, zabezpečovateľa potrieb pre opustených a rozhodcu v sporoch o opatrovníctvo, otcovstvo a návštevy. Čím viac sa oslabuje rodina, tým väčšmi rastie naša sociálna a nápravná byrokracia.

Rodina, založená na exkluzívnom, výlučnom zväzku jedného muža a jednej ženy je totiž základnou reprodukčnou jednotkou spoločnosti. Neexistuje iná párová konštelácia, ktorá by tradičnú rodinu v tejto funkcii bola vôbec schopná zastúpiť. Tento fakt sa odráža aj v našom kresťanskom náboženstve, keď manželstvo je naplnené a „konzumované“ až sexuálnym aktom. Okrem tejto funkcie, ktorú plní tradičná rodina, má manželstvo ešte ďalšie funkcie, ktoré však už sú dostupné aj ďalším párom – je ekonomickou jednotkou rodinnej solidarity, ktorá poskytuje svojim členom pocit istoty a bezpečia. Ale zabezpečiť rozmnožovanie populácie a výchovu detí s čo možno najnižšou ingerenciou štátu dokáže len inštitút tradičného manželstva. Táto funkcia ho robí výnimočným a exkluzívnym inštitútom, ktorému musí štát vo vlastnom záujme – v záujme spoločného dobra - poskytovať všemožnú podporu a ochranu. Rovnako ako to chápe Ústava SR v článku 41 ods. 1: Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru... alebo ako to chápe aj zákon o rodine vo svojich Základných zásadách: Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí. Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Niet diskusie o tom, či má alebo nemá nejaký iný zväzok [aj napr. nezosobášené heterosexuálne páry, registrovaní hetero- alebo lesbickí/homosexuálni partneri, emocionálne (nesexuálne) zväzky dvoch spolužijúcich osôb] schopnosť uspokojiť tento dopyt spoločnosti po naplnení reprodukčnej funkcie. Jednoznačne nemá. Preto by mala zostať zachovaná exkluzivita tradičného manželstva zachovaná.

Pritom by mali byť poskytnuté určité práva osobám, ktoré sú si blízke. Nakoniec aj teraz už sú, napríklad v definícii blízkych osôb podľa OZ, pri dedení, pri prechode nájmu bytu apod. To, že je táto ochrana poskytovaná až po ochrane detí a manžela, je v kontexte záujmov spoločnosti logické. A treba si uvedomiť, že táto ochrana je poskytovaná akýmkoľvek partnerom bez ohľadu na ich pohlavie a existenciu, resp. neexistenciu sexuálneho vzťahu medzi nimi. Jediné, čo náš právny poriadok robí je, že preferuje tradičné manželstvo, ktoré má pre napĺňanie úloh štátu nezastupiteľnú funkciu. Štát správnou úpravou manželských vzťahov, podnecujúcou vznik a trvácnosť manželstiev chráni všetkých. Podporuje tým rozvoj a rast spoločnosti. Preto pokiaľ nebude v spoločnosti fungovať systém ochrany a preferencie tradičného manželstva, ohrozí to budúcnosť a fungovanie štátu ako celku.

S ohľadom na rozhodovaciu prax ESĽP, vývoj v Rakúsku alebo vývoj v ČR vzniká otázka, či chápanie základných ľudských práv už vo viacerých súvislostiach neprekročilo mieru, ktorú pri zakotvovaní ich ochrany mali na mysli samotní tvorcovia. Ľudia dnes meditujú nad tým, či sú alebo nie sú povinní dodržať zákon (české rozhodnutie ÚS I. ÚS 3283/14), konkrétne napríklad či podmienka, ktorú zákon pre osvojovanie detí navrhovateľovi ustanovuje (byť zosobášený s matkou dieťaťa), nezasahuje do ich ľudských práv. Pritom im nič nebráni ju splniť (v tomto prípade sa zosobášiť s matkou dieťaťa, ktoré si chce osvojiť). Došli sme tak ďaleko, že jednotlivec cíti ako upieranie svojich ľudských práv, keď sa má zosobášiť s matkou (aj svojho) dieťaťa, aby si mohol osvojiť jej druhé dieťa a vytvoriť tradičnú rodinu. Sú jeho práva a sloboda rozhodovania viac, ako záujem spoločnosti? Považujem za veľké víťazstvo rozumu, že sa plénum českého ÚS s takýmto výkladom nakoniec nestotožnilo. Prospech jednotlivca alebo malej skupiny jednotlivcov nesmie prevážiť nad zákonom alebo nad celospoločenským záujmom. Takáto interpretácia narušuje záujem celku a to najmä pri otázke, čo je to manželstvo a aké práva z neho (a jemu podobných zväzkov) majú vyplývať. Jednoznačne treba súhlasiť s tým, že manželstvo ako inštitúcia je pre štát a pre spoločnosť nezastupiteľná. Avšak len vo svojej tradičnej podobe. Toto tvrdenie sa nijako nedotýka otázky, či zväzkom rovnakého pohlavia má štát priznať nejaký štatút alebo nie. Bohužiaľ smerovanie európskej judikatúry znemožnilo členským štátom EU takú interpretáciu, ktorá by bola pre ich predstavu všeobecného dobra akceptovateľná. Ako už bolo uvedené, v kauze Oliari a ostatní proti Taliansku ESĽP vyslovil, že nemožnosť nejakej inštitucionalizácie vzťahu homosexuálnych párov je porušením čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že možnosť inštitucionalizácie zväzkov osôb rovnakého pohlavia sa stala minimálnym štandardom pre štáty Rady Európy. Rozšírenosť určitej ideológie alebo myšlienky však ešte automaticky neznamená jej správnosť. Dobrým príkladom je fašizmus, ktorý bol v konkrétnom období pred a počas 2. svetovej vojny rozšírený vo väčšine Európy. ESĽP by mal jednoznačne opatrnejšie formulovať závery, obsiahnuté vo svojich rozhodnutiach. Aj z výsledkov talianskych parlamentných volieb v marci 2018 je postrehnuteľný odpor voči EU, o čom informovali všetky médiá. Rodinné právo je citlivá téma, ktorú sa napriek viacerým pokusom nikdy nepodarilo na európskej úrovni kodifikovať. Súdny dvor EU volil pri rozhodovaní vhodnejší prístup, keď si v rozhodnutí Maruko, resp. v rozhodnutí Römer uvedomuje limity, ktoré dáva Smernica a v bode 3 cituje odôvodnenia č. 13 a 22 Smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), podľa ktorých sa smernica nevzťahuje na systémy sociálneho zabezpečenia a sociálnej ochrany, a tiež to, že smernica nemá vplyv na vnútroštátne predpisy o rodinnom práve a na dávky na tom závislé. Rozhodnutie bolo založené na tom, že v danom štáte - Nemecku došlo k prijatiu legislatívy registrovaného partnerstva s porovnateľnými právami a povinnosťami ako majú manželia v danej oblasti (bod 44 a 45 Römer).

V nadväznosti na predchádzajúce úvahy možno prijať záver, týkajúci sa práv párov rovnakého pohlavia osvojovať si deti, resp. vychovávať deti. Myslím, že pokiaľ sa rodič dieťaťa rozhodne, že ho bude vychovávať v rodine so svojim partnerom rovnakého pohlavia, prakticky sa mu v tom nedá zabrániť. Nakoniec - je to vždy rodič dieťaťa, kto je za jeho výchovu zodpovedný a teda ten, kto bude niesť v budúcnosti následky svojich správnych i nesprávnych rozhodnutí v podobe vďačnosti alebo výčitiek, resp. vývinových excesov dieťaťa. To sa však netýka cudzích detí, ktorých budúcnosť nemá byť daná všanc výskumu a pokusom. Každá z argumentujúcich strán používa na svoju podporu výskumy, pričom výsledky týchto výskumov si úplne odporujú. Je teda zjavné, že pravdepodobne záleží len na vzorke respondentov, aby sa dosiahol taký výsledok, aký zadávateľ požaduje.

Ľudské bytosti sú svojbytné a jedinečné. Preto nemožno vopred predvídať, či cudzie dieťa, implementované do rodiny partnerov rovnakého pohlavia, bude túto skutočnosť vnímať pozitívne, neutrálne alebo negatívne. Riešenie tejto otázky nemá vôbec nič spoločné s rodičovskou spôsobilosťou osôb rovnakého alebo rozdielneho pohlavia. Tá sa skutočne neodvíja od pohlavia alebo otázky, kto rodiča sexuálne priťahuje. Ide tu však viac o práva dieťaťa než o práva a predstavy dospelých osôb akejkoľvek sexuálnej orientácie. O to viac, že ide o už raz rodinou opustené dieťa, za ktoré nikto – dokonca ani štát – nemá právo rozhodnúť, ako sa má cítiť a ako má vnímať skutočnosť, ktorá ho bude na prvý pohľad odlišovať od iných detí. Deti vo všeobecnosti zle vnímajú akékoľvek odchylky od tradičného, bez ohľadu nato, či je predmetom telesná výška, váha, farba vlasov, chýbajúci rodič, dve matky namiesto tradičných rodičov, nedokonalosti reči alebo iná skutočnosť. Podľa zverejnenej správy LGTB až dve tretiny (58,9 %) respondentov a respondentiek bolo subjektom vyhrážok, nadávok alebo žartov preto, že sú LGBT. Jedna štvrtina (23 %) sa cítila sociálne izolovaná vo svojom živote preto, že je LGBT. Jedna štvrtina (19,5 %) sa cítila nevítaná na mieste bohoslužby alebo v náboženskej organizácii a v 19 % bola ohrozovaná alebo fyzicky napadnutá... 66,7 % trápi najmä nedostatok všeobecnej rovnosti, akceptácie a chýbajúcich zákonných práv. 52,7 % považuje za najzávažnejší problém stigmu, nadávky, šikanu v škole. A to sú dospelí ľudia, ktorí majú plnú spôsobilosť na právne úkony a teda možno predpokladať, že sa účinne dokážu proti diskriminácii brániť. Minimálne nato majú možnosť a skúsenosti. Čo však môže na svoju obranu použiť dieťa, ktorého osvojenie do takejto rodiny súd (v takmer 100 % prípadoch bez jeho súhlasu) povolí? Kto na seba zoberie bremeno zodpovednosti za cítenie tohto dieťaťa a zato, že sa skutočne bude cítiť komformne a dokáže to ustáť? A čo ak nie? Raz svojimi rodinami opustené deti už nemožno vystavovať ďalším skúškam a pokusom s ich psychikou. Ich budúce životné prostredie by malo byť stabilné a dávať záruku, že – pokiaľ bude osvojenie povolené – bude pre dieťa uvedené prostredie prínosom. Preto by malo zostať naďalej účinné ustanovenie, podľa ktorého môžu cudzie dieťa osvojiť len manželia. Nie druh/družka bez ohľadu na pohlavie, nie registrovaný partner/partnerka bez ohľadu na pohlavie. To isté by malo platiť pre „priosvojovanie“ detí tak, ako to odôvodnil český ÚS a nakoniec aj ten slovenský v rozhodnutí PL. ÚS 24/2014, ktoré sa týkalo súladu navrhovaných referendových otázok s Ústavou a Dohovormi: Samotná druhá otázka sa týka iba zachovania súčasného právneho stavu v oblasti adopcií, tretia otázka zachovania jedinečnosti práv, ktoré patria iba manželstvu. Uchovanie jedinečnosti, výlučnosti týchto práv je v plnej zhode s ústavnými mantinelmi, podľa ktorých je manželstvo, tak ako to hovorí čl. 41 ods. 1 Ústavy SR jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona...

Na záver tohoto článku chcem teda zosumarizovať tvrdenia, v ňom obsiahnuté.
Možno uzavrieť, že:
1. Slovenská právna úprava umožňuje osvojenie do rodiny partnerov rovnakého pohlavia prostredníctvom inštitútu osvojovania osamelou osobou. Osvojiteľom však bude len jeden z partnerov a záznam o druhom rodičovi sa z matriky vymaže.
2. S ohľadom na ústavnoprávne zakotvenie jedinečnosti manželstva v článku 41 ods. 1 nemožno v dohľadnej dobe očakávať zmenu v tejto legislatíve.

Autorka: JUDr. Zuzana Usačevová

Použitá literatúra
• Zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve
• Zákon č. 15/1958 Zb. o zmene predpisov o osvojení
• Zákon č. 460/1992 Zb. Ustava Slovenskej republiky
• Zákon č. 365/2004 Z. z Antidiskriminačný zákon
• R 23/1962
• R 49/1961
• R 30/1962
• Pl. ÚS 7/2015
• PL. ÚS 24/2014
• ÚS 3283/14
• Salgueiro de Silva Mouta proti Portugalsku
• X. a ostatní proti Rakúsku
• Oliari a ostatní proti Taliansku,
• Gas a Dubois proti Francúzsku
• Deixler-Hübner, A. Öffnung der Ehe für gleichgeschlechtliche Paare in Österreich ab 1.1.2019. Zborník z konferencie Dny práva 2018. Brno. Masarykova Univerzita, Právnická fakulta. Dostupné na internete (k 4.4.2019 ešte nezverejnené)
• Girgis, S. – Anderson, R. T. – George, R. P. Čo je to manželstvo. Kolégium Antona Neuwirtha v spolupráci s Inštitútom pre ľudské práva a rodinnú politiku. Ivanka pri Dunaji, 2013, s. 19-20ň
• https://www.hlavnespravy.sk/v-talianskou-ziadna-zo-stran-nema-absolutnu-... (dostupné k 4.4.2019)
• http://inakost.sk/sprava-z-celoslovenskeho-lgbt-prieskumu-2017/ stav k 6.4.2019