Neodmysliteľnou súčasťou trestnej politiky štátu je aj prijímanie takých trestnoprocesných nástrojov, ktoré efektívne napomáhajú k odhaľovaniu trestnej činnosti. Na druhej strane sme čoraz väčšmi svedkami toho, ako pod spoločenským či politickým tlakom prichádza k zneužívaniu viacerých inštitútov trestného práva a k získavaniu dôkazov nezákonnou cestou. Vypuklým príkladom inštitútu slúžiaceho z jednej strany na odhaľovanie závažných druhov kriminalít a súčasne na druhej strane ľahko zneužiteľným, je inštitút spolupracujúceho obvineného v trestnom konaní. Svedčia o tom napokon aj viaceré medializované kauzy, ktoré v poslednej dobe otriasajú odbornou aj laickou verejnosťou.
Práve tomuto inštitútu sa vo svojej vedeckej monografii s názvom Spolupracujúci obvinený v trestnom konaní v intenciách aplikačnej praxe a úvahy de lege ferenda venujú jej autorky, JUDr. Karin Vrtíková, PhD., toho času odborná asistentka na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a JUDr. Ivana Mokrá, advokátska koncipientka a denná doktorandka na vyššie uvedenej katedre.
Predmetná monografia autoriek v rozsahu 188 strán bola publikovaná v Nakladatelství Leges v decembri 2023 a pozostáva z úvodu, štyroch kapitol a záveru. Prvá kapitola vymedzuje právnoteoretický rámec inštitútu spolupracujúceho obvineného, pričom autorky sa v nej neobmedzovali iba na jeho vymedzenie v právnom poriadku Slovenskej republiky či prostredníctvom slovenskej súdnej praxe, ale zapracovali veľmi vhodne aj medzinárodnoprávne aspekty súvisiace s týmto nástrojom, ktoré doplnili aj o základné zásady trestného konania priamo nadväzujúce na nimi analyzovaný inštitút spolupracujúceho obvineného.
V druhej kapitole autorky približujú jednak inštitút mimoriadneho zníženia trestu, ktorý v hmotnoprávnej rovine úzko súvisí s inštitútom spolupracujúceho obvineného, ako aj celý rad procesnoprávnych inštitútov spolupracujúceho obvineného, ako je dočasné odloženie vznesenia obvinenia, inštitút zastavenia a podmienečného zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, prerušenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, neraz kritizovaný inštitút dohody o vine a treste, aby napokon analyzovali aj vybrané aspekty dokazovania v otázkach previazaných so spolupracujúcim obvineným. Uvedená kapitola je doplnená aj o rozhodovaciu činnosť súdov, z ktorej autorky v konečnom dôsledku správne vyvodzujú, že výpoveď kajúcnika je síce a priori považovaná v porovnaní s ostatnými dôkazmi taktiež za rovnocenný dôkaz, avšak napriek tomu musí byť vyhodnocovaná vo vzťahu k celému komplexu relevantných skutočností, ktoré sa objavujú v procese dokazovania, a to v súlade so zásadami náležitého zistenia skutkového stavu a voľného hodnotenia dôkazov. Autorky pritom opakovane zdôrazňujú potrebu dôslednej previerky hodnovernosti takejto výpovede. Jej dôkladná konfrontácia s ďalšími relevantnými skutočnosťami získanými v rámci dokazovania sa javí nevyhnutnou už zo samého procesného postavenia spolupracujúceho obvineného, ktorý síce formálne vypovedá ako svedok, ale z materiálneho hľadiska svedkom nie je, keďže trestnú činnosť spáchal priamo a v pozícii svedka sa ocitol iba po použití a aplikácii inštitútu spolupracujúceho obvineného. S názorom autoriek sa plne stotožňujem. Niet totiž pochýb, že inštitút spolupracujúceho obvineného je dôležitým nástrojom na boj proti organizovanej kriminalite, avšak na to, aby o jeho využívaní neexistovali legálne pochybnosti, mal by byť využívaný v synergii s inými vyšetrovacími prostriedkami a výpovede spolupracujúcich osôb by mali byť obligatórne vždy preverované aj s ohľadom na využitie iných dôkazných prostriedkov. Súhlasím aj s tým názorom autoriek, že ak aktuálne platná legislatíva poskytuje takejto osobe, ktorá je sama páchateľom trestnej činnosti, možnosť dosiahnuť až výhodu beztrestnosti výmenou za poskytnutie relevantných informácií v trestnom konaní, nie je to možné považovať za proporcionálne, a stotožňujem sa s nimi, že v tomto kontexte absentuje v určitých medziach element spravodlivosti konania. Je preto na mieste ich apel na potrebu vyváženia záujmu na objasnení závažnej trestnej činnosti so záujmom na spravodlivom potrestaní páchateľa tak, aby v slovenskej aplikačnej praxi nedochádzalo k zneužívaniu inštitútu spolupracujúceho obvineného.
Ťažiskom tretej kapitoly monografie je komparatívna analýza slovenskej, českej, poľskej, nemeckej a talianskej právnej úpravy v otázkach previazaných so spolupracujúcim obvineným. Autorky sa snažia o adekvátne zhodnotenie kladov aj záporov právnych úprav uvedených krajín v predmetnej oblasti s účelom nájdenia dobrých vzorov pre slovenského zákonodarcu.
Štvrtá, posledná kapitola predstavuje napokon osobitnú pridanú hodnotu celej tejto monografie a je logickým vyústením kardinálneho cieľa autoriek v podobe explicitnej formulácie nového konceptu právnej úpravy inštitútu spolupracujúceho obvineného v slovenskom právnom poriadku. Autorky ponúkajú veľmi dôkladne rozpracovaný a odôvodnený legislatívny návrh aj s konceptom rozsiahlej dôvodovej správy k nimi navrhovaným zmenám de lege ferenda. Autorky majú ambíciu prostredníctvom precízne formulovaných legislatívnych návrhov jednak efektívne reagovať na súčasné požiadavky objasňovania trestných činov zo strany orgánov činných v trestnom konaní, a zároveň zvýšiť právne záruky osôb spolupracujúcich v trestnom konaní.
Záverom tak konštatujem, že autorky v predmetnej monografii spracovali mimoriadne aktuálnu tému, ktorá dnes prakticky na dennej báze zamestnáva akademikov, aplikačnú prax aj laickú verejnosť, pričom postupovali veľmi precízne a komplexne. Predmetnú monografiu tak rozhodne odporúčam adresátom nielen z radov orgánov činných v trestnom konaní, sudcom, advokátom, kolegom akademikom, ale aj študentom právnických fakúlt a každému, koho uvedená problematika bližšie zaujíma.
Autor recenzie: JUDr. Štefan Zeman, PhD.
Bibliografické údaje k recenzovanej monografii:
VRTÍKOVÁ, K., MOKRÁ, I. Spolupracujúci obvinený v trestnom konaní v intenciách aplikačnej praxe a úvahy de lege ferenda. Praha: Leges, 2023, 188 s. ISBN 978-80-7502-693-4.
