Theoretical and applicational problems related to the application of necessary defense and extreme emergency

Anotácia: Článok je zameraný na teoretické a aplikačné problémy dvoch okolností vylučujúcich protiprávnosť známych pod názvami nutná obrana a krajná núdza. Je koncipovaný ako teoreticko-analytický a rozdelený je do dvoch relatívne samostatných častí. Prvá časť článku je zameraná primárne na teoretické a aplikačné problémy spojené s aplikáciou nutnej obrany. Čiastočne však popisuje aj platnú právnu úpravu tohto trestnoprávneho inštitútu. Druhá kapitola sa zaoberá obdobnými témami, avšak v rámci inštitútu krajnej núdze. Prostredníctvom článku je úlohou jeho autora aj navrhnúť prípadné riešenia na problémy, ktoré v súvislosti s aplikáciou nutnej obrany a krajnej núdze na Slovensku vznikajú.
Kľúčové slová: trestný čin, nutná obrana, krajná núdza, okolnosti vylučujúce protiprávnosť, protiprávny čin

Annotation: The article focuses on the theoretical and applicational problems of two circumstances excluding unlawfulness of an Act known as necessary defense and extreme emergency. It is conceived as an theoretical-analytical article and is divided into two relatively separate parts. The first part of the article is focused primarily on theoretical and applicational problems associated with the application of necessary defense. However, it also partially describes the valid legistaltion of this institute. The second chapter deals with similar topics, but within the institute of extreme emergency. Through the article, the task of its author is to propose possible solutions to problems that arise in connection with the application of the necessary defense and extreme emergency in Slovakia.
Keywords: criminal offense, necessary defense, extreme emergency, circumstances excluding unlawfulness of an act, unlawful act

ÚVOD

Slovenská koncepcia Trestného práva hmotného vychádza z viacerých základných kategórií. Jednou z nich je aj koncepcia vymedzenia trestného činu. Platný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1.1. 2006, prišiel s novou koncepciou pojmu trestného činu. Pôvodné materiálno-formálne pojatie trestného činu nahradil formálnym vymedzením tohto pojmu, aj keď to úplne nie je tak. Formálne vymedzenie trestného činu je založené na skutočnosti, že za trestný čin sa považuje také konanie subjektu, ktoré je protiprávne a ktoré zároveň napĺňa znaky trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Inak povedané, aby sa mohlo konanie subjektu považovať za trestný čin musí splniť dve podmienky a tými sú jednak protiprávnosť konania a jednak to, že konanie sa dá subsumovať pod znaky niektorého trestného činu. Ak niektorá z týchto dvoch podmienok chýba, nemožno považovať konanie subjektu za trestný čin. Ak konanie subjektu napĺňa znaky niektorého trestného činu, ale z určitých, zákonom predpokladaných dôvodov, nie je protiprávne, tak takéto konanie teória pomenúva „čin inak trestný“. Základnou otázkou teda je, ktoré sú to tie dôvody, ktoré spôsobujú, že ak tieto dôvody sú dané a konanie má znaky trestného činu, v skutočnosti o trestný čin nejde? Trestnoprávna teória má pre tieto dôvody pripravenú definíciu a nazýva ich „okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu“. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje. Medzi tieto patria aj nutná obrana a krajná núdza. Čo to je nutná obrana a krajná núdza, aké sú ich jednotlivé právne podmienky, ale predovšetkým s akými teoretickými a aplikačnými problémami sa uplatňovanie nutnej obrany a krajnej núdze stretáva. To sú základné otázky, na ktoré by tento článok mal dať odpoveď.

Nutná obrana

Nutná obrana je okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu, ktorej podmienky za akých môže osoba útok na záujmy chránené Trestným zákonom odvracať, bez toho, aby bola za tento čin trestne zodpovedná, sú celkom jasne dané. Avšak trestnoprávny inštitút nutnej obrany poskytuje osobe, ktorá útok odvracia, značnú voľnosť v jej konaní a to hlavne pokiaľ ide o intenzitu sily, ktorú obranca pri obrane svojich záujmov zvolí a takisto vo výbere prostriedkov na obranu týchto záujmov. Ak vychádzame zo zákonného vymedzenia nutnej obrany a tiež z jej zákonných podmienok, tak v podstate, jediným relevantným obmedzením pri konaní v nutnej obrane je fakt, že obrana nesmie byť zjavne neprimeraná útoku. Keďže ale takéto vymedzenie nutnej obrany je pomerne vágne, v praxi dosť často prichádza k situáciám, kedy je naozaj náročné stanoviť, či je možné dané konanie subsumovať pod konanie v nutnej obrane a teda osoba zaň nie je trestne zodpovedná, alebo to možné nie je. ¹

Postavenie osoby, chrániacej zákonom chránené záujmy konaním v omyle a teda v putatívnej nutnej obrane, je jedným z kľúčových problémov úpravy nutnej obrany na Slovensku. Napriek závažnosti spomínanej problematiky, bola otázka trestnej zodpovednosti osôb konajúcich v zdanlivej (putatívnej) obrane riešená, až do prijatia aktuálne platného Trestného zákona, len v rámci právnej teórie. Predovšetkým kvôli poskytnutiu väčšej právnej istoty pre občanov Slovenskej republiky, je putatívna obrana už celkom jasne zakotvená v súčasnom Trestnom zákone. Zákonné vymedzenie konania osoby, ktorá konala v skutkovom omyle a teda sa bránila použitím nutnej obrany voči útoku, ktorý však v skutočnosti neexistoval, znie nasledovne :„Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti“(§ 25 ods. 4 TZ).

Toto ustanovenie, ktoré nám určuje právny rámec pre posúdenie omylu v rámci konania v nutnej obrane proti zdanlivému útoku, sa síce môže zdať celkom jasne a zrozumiteľne formulované, no v skutočnosti nie je takáto formulácia práve najšťastnejšia. Podrobnejší výklad znenia daného ustanovenia zákonodarca v dôvodovej správe neposkytol. Preto považujem za dôležité, pokúsiť sa o logický a gramatický výklad tohto ustanovenia. V prvom rade by sme sa mali pokúsiť o vysvetlenie podstaty pojmu zdanlivá, teda putatívna obrana. „V tejto súvislosti možno konštatovať, že o prípady zdanlivej obrany pôjde len vtedy, ak okolnosti prípadu budú mať jednoznačne taký charakter, že mylná domnienka o útoku bude odôvodnená.“²

Z uvedeného môžeme teda konštatovať, že ak obranca nebude konať na základe odôvodnenej mylnej domnienky o hrozbe útoku a útok v skutočnosti ani neexistoval, tak takéto konanie nemôžeme považovať za beztrestné a osoba bude zaň plne trestne zodpovedná. K dosiahnutiu objektívneho výkladu ustanovenia o zdanlivej obrane je potrebné si objasniť aj pojem „nedbanlivosť“. Samotný pojem nedbanlivosť je upravený v § 16 Trestného zákona, ktorý síce definuje trestný čin z nedbanlivosti, ale túto definíciu môžeme aplikovať aj na omyl spočívajúci v nedbanlivosti v rámci konania v zdanlivej obrane.

Pokiaľ vychádzame z platnej právnej úpravy, tak v skutočnosti môžu nastať dva prípady zdanlivej obrany:
a) nepôjde o trestnú zodpovednosť vôbec – a to vtedy, keď pôjde o odôvodnený omyl, ale tento nebude spočívať ani v nedbanlivosti. Aby omyl nespočíval v nedbanlivosti, musí ísť o také konanie obrancu, pri ktorom nevedel, že ide o omyl a ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal na to, že o omyl nejde. Osoba takisto nebude vôbec trestne zodpovedná ak nevedela, že ide o omyl a to, že nejde o omyl vzhľadom na okolnosti a svoje pomery vedieť nemala a ani nemusela.
Príklad: „Občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore. Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil o čo ide. V prítmí vidí postavu zamaskovanej osoby s kuklou na hlave, ktorá drží v ruke niečo čo vyzerá ako strelná zbraň, ako sa potichu pozdĺž steny zakráda k osvetlenému oknu obývačky. Neváha a pálkou udrie túto osobu po hlave a spôsobí jej tak otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý si chcel urobiť žart, zamaskoval sa, zobral si napodobeninu strelnej zbrane a chcel fingovať prepadnutie, s cieľom ich vystrašiť. Majiteľ domu nevedel, že ide o omyl, ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal, že o omyl nejde, a ani to za daných okolností vedieť nemal a nemusel. Preto ide o omyl, ktorý nespočíva v nedbanlivosti. Majiteľ domu nie je preto trestne zodpovedný za spôsobený následok.“.³
b) pôjde o trestnú zodpovednosť za nedbanlivostný trestný čin – a to v prípade, že pôjde o odôvodnený omyl, ale tento bude spočívať v nedbanlivosti. Ak sa obranca bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že o omyl nejde alebo ak obranca nevedel, že ide o omyl, aj keď to, že ide o omyl vzhľadom na okolnosti a svoje pomery vedieť mohol a mal. V týchto dvoch prípadoch bude omyl spočívať v nedbanlivosti.
Príklad: „Občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore. Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil o čo ide. V prítmí vidí postavu človeka, otočeného chrbtom, ktorý voľným krokom, bez toho, aby si dával pozor na to či robí hluk, ide smerom k bočnej strane domu k vysvietenému oknu obývačky. Majiteľ domu bez upozornenia udrie túto osobu pálkou po hlave a spôsobí jej otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý prišiel neohlásene na návštevu a skôr než vošiel do domu sa chcel pohľadom cez okno presvedčiť, kto je doma. Majiteľ domu sa vzhľadom na okolnosti mohol domnievať, že ide o útok, ale sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že nejde o omyl. Ide teda o prípad omylu spočívajúceho v nedbanlivosti. Majiteľ domu je vzhľadom na spôsobený následok trestne zodpovedný za nedbanlivostný trestný čin.“⁴

Napriek zavedeniu novej právnej úpravy nutnej obrany, zostávajú problémovými odvetviami tohto inštitútu aj naďalej uplatnenie nutnej obrany proti útoku maloletej osoby (dieťaťa), nepríčetnej osoby alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle. V súčasnej ale aj staršej právnej teórii môžeme naraziť na široké spektrum navzájom odlišných názorov na tieto problémové oblasti v rámci konania v nutnej obrane. Jeden z najrelevantnejších názorov vyjadril O. Novotný, ktorý zastáva stanovisko, že útok samotný musí spĺňať len jednu jedinú podmienku a to, že je vedený proti záujmom chráneným Trestným zákonom, trestná zodpovednosť útočníka sa vôbec nevyžaduje. Takisto vyslovil názor, že prípady útoku zo strany nepríčetnej osoby, dieťaťa alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle sa budú spravovať ustanoveniami o nutnej obrane a nie krajnej núdze. Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že takýto názor jednoznačne posilňuje postavenie obrancu.⁵

Podobný názor zastáva aj Šámal, ktorý dodáva, že v určitých prípadoch môžu byť útoky vedené zo strany nepríčetnej osoby, dieťaťa alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle ešte nebezpečnejšie ako útoky trestne zodpovedných osôb.⁶

Cisářová sa vyjadrila, že pokiaľ nie je podmienkou, aby bol útok trestným činom, tak nemôžeme ani vyžadovať, aby bola osoba trestne zodpovedná. Takisto dodáva, že brániť sa pomocou nutnej obrany je v týchto prípadoch možné len vtedy, keď už obranca nemá inú možnosť. Takýto názor pripomína subsidiaritu konania.⁷

Opačný názor na danú problematiku majú Solnař a F. Novotný, ktorí tvrdia, že obrana chránených záujmov pomocou nutnej obrany nie je v prípade útoku detí, nepríčetných osôb a osôb konajúcich v skutkovom omyle možná. Obaja považujú za správnejšie posudzovať takéto konanie podľa zásad krajnej núdze.⁸

Riešenie otázky, či možno nutnú obranu použiť proti útokom spomínanej kategórie osôb možno hľadať aj v inej relevantnej rovine. Zo všeobecne uznávanej definície môžeme odvodiť, že za útok sa považuje len úmyselné protiprávne konanie, ktoré má násilný charakter. Na základe tejto definície uznávanej právnou teóriou logicky vyplýva, že teda útok dieťaťa, nepríčetnej osoby a osoby konajúcej v skutkovom omyle, nemôže byť útokom ako takým, ale len hroziacim nebezpečenstvom. V takom prípade sa bude možné brániť v medziach krajnej núdze a nie nutnej obrany. „A preto to, čo v tomto prípade vyzerá ako útok, je vlastne hroziacim nebezpečenstvo. Logicky z toho vyplýva, že v takomto prípade nie je splnená jedna zo základných podmienok pre konanie v nutnej obrane, chýba totiž útok. Tomuto záveru vlastne nahráva aj súčasná slovenská úprava zásady proporcionality pri krajnej núdzi, keď môže byť pri odvracaní hroziaceho nebezpečenstva spôsobený aj rovnako závažný následok, ako ten, ktorý hrozil.“⁹

V tejto súvislosti je ale dôležité uviesť, že toto môže platiť len vtedy, keď obranca vie rozlíšiť, že ide o útok tejto kategórie osôb. Ak obranca nevie rozpoznať, že ide o útok dieťaťa, nepríčetnej osoby a osoby konajúcej v skutkovom omyle, tak je možné sa brániť v medziach nutnej obrany.¹⁰

Ako ďalší problém v právnej úprave nutnej obrany sa môže javiť situácia ohľadom určovania, či došlo k excesu a teda vybočeniu z medzí nutnej obrany. „O vybočenie z medzí nutnej obrany ide vtedy, ak neboli splnené všetky zákonné podmienky nutnej obrany alebo neboli splnené vo všetkých smeroch. Poznáme dva druhy vybočenia z medzí nutnej obrany, teda excesov. Sú to exces intenzívny a exces extenzívny.“¹¹

Intenzívny exces nastane vtedy, keď obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku (napríklad streľba zo strelnej zbrane na zlodeja). Ak konanie v nutnej obrane spĺňa všetky zákonné podmienky tejto okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, okrem podmienky proporcionality, tak v tomto prípade by sa dané konanie zohľadňovalo ako poľahčujúca okolnosť. Takisto je dôležité určiť, či uvedené konanie bolo spáchané z nedbanlivosti alebo úmyselne zo strany páchateľa. Ak totiž páchateľ spáchal takýto čin len z nedbanlivosti, tak bude trestne zodpovedný len za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti.

O extenzívnom excese hovoríme, keď ku konaniu v nutnej obrane došlo v čase, keď útok bezprostredne nehrozil. To znamená, že obrana musí byť súčasná s útokom. Keď obrana pokračuje už potom ako útok skončil alebo obrana je predčasná, tj. bola začatá ešte predtým ako útok začal, tak v týchto prípadoch ide o obranu, ktorá nie je súčasná s útokom a ide teda o extenzívny exces. Ak takéto konanie naplní skutkovú podstatu trestného činu, tak sa konanie v extenzívnom excese bude považovať za poľahčujúcu okolnosť. Rovnako ako pri intenzívnom excese, musíme aj pri excese extenzívnom skúmať, či išlo o konanie nedbanlivostné alebo úmyselné. Ak bol čin vyplývajúci z extenzívneho excesu spáchaný z nedbanlivosti, tak bude osoba takto konajúca zodpovedná iba za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti.¹²

V celku problematickým odvetvím v nutnej obrane je aj predstava nezakladajúca sa však na pravde, ktorá prevláda v spoločnosti a to, „že zdravie útočníka je viac ako majetok obrancu alebo že pri obrane majetku nemožno za žiadnych okolností útočníka poraniť alebo usmrtiť, čo samozrejme nie je pravda.“¹³

K vytváraniu takejto predstavy napomáhajú aj neodborné diskusie v spoločnosti a fabulácie zo strany právne nefundovaných médií.

Krajná núdza

Pri úprave krajnej núdze a jej zákonnom vymedzení v Trestnom zákone, prišlo oproti predošlej právnej úprave k výraznej zmene. Rekodifikáciou Trestného zákona sa zákonodárca uchylil k značnému narušeniu zásady proporcionality krajnej núdze. Táto liberalizácia jednej z najdôležitejších podmienok krajnej núdze je v súčasnom znení Trestného zákona vyjadrená takto: „Nejde o krajnú núdzu, ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil“ (§ 24 ods. 2 Trest. Zákona). Z takto formulovaného ustanovenia môžeme logicky prísť k záveru, že súčasný právny stav krajnej núdze umožňuje pri odvracaní nebezpečenstva nielen poškodiť záujem menej závažný ako ten, ktorému nebezpečenstvo hrozilo, ale takisto aj záujem rovnakej dôležitosti. V niektorých prípadoch dokonca záujem o niečo závažnejší. Inak povedané, osoba konajúca v krajnej núdzi môže pri ochrane svojich zákonom chránených záujmov obetovať aj záujem rovnako závažný a dokonca aj záujem o niečo závažnejší. Podľa takejto definície zásady proporcionality je možné obetovať aj jeden ľudský život za druhý ľudský život. „...ak by išlo o situáciu obetovania života jedného človeka, pre záchranu vlastného života. Ak sa vychádza z doslovného výkladu platnej úpravy zásady proporcionality, potom takéto konanie je v súlade s podmienkami krajnej núdze.“ ¹⁴
Jediným obmedzením zásady proporcionality v súlade so súčasným právnym stavom je záujem zjavne závažnejší.¹⁵

Na prvý pohľad sa síce takáto právna úprava nemusí zdať nijak problematická, keďže obetovanie života jedného človeka pre záchranu väčšieho množstva ľudí sa zdá byť absolútne v poriadku, avšak v praxi takéto vymedzenie spôsobuje značné problémy. Ako prvý na danú problematiku upozornil Jozef Záhora, ktorý súčasnú legálnu definíciu zásady proporcionality v krajnej núdzi odmietol a takisto podotkol, že predchádzajúca právna úprava nespôsobovala v praxi žiadne závažnejšie komplikácie a jej zmena preto nebola potrebná. Okrem iného tiež vyjadril názor, s ktorým jednoznačne súhlasím a to, že ľudia sú si vo svojej podstate rovní a preto by nemalo byť možné obetovať jeden ľudský život za iný. To isté sa v zásade týka aj majetkových a ďalších práv.¹⁶

Problém pri aplikácii súčasnej právnej úpravy zásady proporcionality pri konaní v krajnej núdzi môže nastať, keď niekto usmrtí druhú osobu za účelom odobratia orgánov. V takomto prípade sa osoba takto konajúca teoreticky môže odvolávať na to, že takýmto spôsobom chcela predísť smrti inej osoby alebo dokonca skupiny osôb. Takéto konanie je však spoločensky neakceptovateľné a mohol by ním byť ohrozený každý člen spoločnosti. Riešením tejto problematickej oblasti by mohla byť doplnenie súčasnej právnej úpravy o nasledujúci odsek: „Nejde o krajnú núdzu, ak niekto nebezpečenstvo odvracia odoberaním ľudských orgánov a tkanív v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi zo živej osoby alebo osoby usmrtenej pre tento účel, s výnimkou dobrovoľnej samovraždy.“ ¹⁷ Bližšie sa tejto problematike venuje J. Kuchta, ktorý takisto odporúča takéto konanie vyslovene zakázať v Trestnom zákone.¹⁸

Prípad krajnej núdze, kedy je možné obetovať jeden ľudský život za cenu záchrany druhého života opisuje už staroveký gréckorímsky filozof Karneádes z Cyrény, ktorý uvádza dnes už klasický prípad, v ktorom popisuje situáciu, kedy sa na mori potopila loď a na hladine zostalo iba niekoľko preživších námorníkov. Jeden z námorníkov vylezie na drevenú dosku, ktorá však udrží iba jedného človeka. A tak, keď tento námorník vidí druhého námorníka ako sa snaží vyliezť na túto dosku, udrie ho po hlave, načo ten stratí vedomie a utopí sa. Karneádes sa v súvislosti s takouto situáciou vyjadril, že zachránený stroskotanec by nemal byť trestne zodpovedný za svoj čin.

Prípustnosť obetovania a zachránenia dvoch záujmov rovnakej závažnosti aktuálnejšie dokumentuje nasledujúci príklad: „Dvaja horolezci sú na horolezeckej výprave a pri výstupe na jeden skalný masív, keď sú obidvaja priviazaní na jednom lane, sa jeden z nich pošmykne a zostane visieť na istiacom lane. Tým ťahá dole i druhého z nich. Pádu bráni len jedna skoba, pri ktorej hrozí, že sa každú chvíľu uvoľní a obidvaja horolezci sa zrútia z veľkej výšky do priepasti. Druhý horolezec nemá možnosť zabezpečiť lano tak, aby udržalo obidvoch a nemá ani šancu prvého vytiahnuť hore do bezpečia. V okolí sa nenachádza nikto, kto by im mohol poskytnúť pomoc. Jediná možnosť je, že druhý horolezec lano prereže a tým zachráni aspoň seba. Ak by tak neurobil, v priebehu krátkej chvíle by spadli a zabili by sa obidvaja. Napriek tomu, že druhý horolezec mal morálne zábrany, nakoniec zvíťazil pud sebazáchovy a lano prerezal. Prvý horolezec sa pádom zabil.“¹⁹ Je očividné, že v takomto prípade je správne osobu podobne konajúcu nepovažovať za trestne zodpovednú z jej činu. Avšak v praxi sa veci vyvíjajú rôznymi smermi a nie vždy sú podmienky také „ideálne“ pre osobu konajúcu v krajnej núdzi ako v uvedenom príklade.

Súčasná právna úprava zásady proporcionality krajnej núdze a jej zákonných podmienok je veľmi široká. Rozšírenie tejto zásady a tým pádom aj zúženie trestnej zodpovednosti pri konaní v krajnej núdzi, má za následok kritiku verejnosti, ktorá sa opiera o viacero argumentov. V prvom rade je takéto rozšírenie zásady proporcionality v rozpore s doterajšou judikatúrou súdov. Ako príklad uvádzam nasledovné rozhodnutie: „Jednou z podmienok krajnej núdze je, aby spôsobený následok nebol zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Uvedenú podmienku nespĺňa konanie páchateľa, ktorý zachraňuje vlastný život tým, že usmrtí iného.“²⁰ Rozšírenie medzí zásady proporcionality je takisto v rozpore s teóriou trestného práva, ktorá určuje ako dôvod beztrestnosti v krajnej núdzi práve nedostatok protiprávnosti takéhoto konania. Pomocou krajnej núdze môže osoba zachrániť svoje právom chránené záujmy tým, že obetuje záujem menej významný za podmienky, že významnejší záujem nie je možné zachrániť iným spôsobom ako konaním v krajnej núdzi. „Hodnotenie stavu krajnej núdze predpokladá porovnanie záujmu chráneného a obetovaného, pričom je krajná núdza vylúčená vtedy, ak obetovaný záujem je rovnocenný alebo závažnejší než záujem chránený. Konajúci sa má pri kolízii rovnocenných záujmov konania zdržať, hlavne ohrozený nemá zachraňovať svoj život tým, že obetuje život iného, vlastný majetok tým, že obetuje cudzí majetok. Ľudia sú si v zásade rovní. A to je dôvod, prečo nemožno beztrestne zachraňovať jedného človeka obetovaním druhého človeka.“²¹

Predstavme si totiž situáciu, kedy by jedna osoba bola v ohrození života. Táto osoba, ktorej by hrozila smrť, by v takejto situácii nehľadela na Trestný zákon a sankcie z neho vyplývajúce, ale pravdepodobne by sa snažila zachrániť svoj život aj za cenu obetovania života druhého. Povinnosťou štátu by však malo byť takýto čin potrestať bez ohľadu na okolnosti. Ak by však takéto konanie bolo zo strany orgánov štátu tolerované a nepotrestané, viedlo by to k narastaniu stavu nedôvery a apatie zo strany občanov ku orgánom štátu presadzujúcim poriadok a spravodlivosť. „Pri stanovení podmienok krajnej núdze treba dbať zásady, že nie je radno jej podmienky príliš rozširovať, to by propagovalo „vlčiu morálku“, viedlo k sebeckému boju všetkých proti všetkým.“²²

Ďalším argumentom pre kritiku takto definovanej zásady proporcionality je fakt, že spôsobuje viacero nezrovnalostí v oblasti trestného práva. Jednou z takýchto nezrovnalostí je aj to, že pokiaľ ochranu rovnocenného záujmu obetovaním záujmu takej istej závažnosti, považujeme za krajnú núdzu, tak proti takémuto konaniu sa už nie je možné brániť krajnou núdzou ani nutnou obranou. Proti krajnej núdzi sa totižto ďalšia krajná núdza ani nutná obrana nepripúšťa. Naopak, môže sa stať, že ak sa bude osoba proti takémuto konaniu brániť, bude sama za to trestne zodpovedná. Jediným riešením ako by sa osoba v ohrození života konajúca v krajnej núdzi alebo nutnej obrane proti krajnej núdzi inej osoby zbavila trestnej zodpovednosti, je odvolanie sa na základné ľudské práva a slobody, konkrétne práva na život, ktoré by bolo osobe v takejto situácii odopreté.²³

Z dôvodu, že súčasná právna úprava krajnej núdze a jej zásady proporcionality je z uvedených dôvodov nedostatočná, je potrebné hľadať riešenie. Jedným riešením by bolo navrátenie sa k úprave zásady proporcionality krajnej núdze, tak ako bola zakotvená v predchádzajúcom Trestnom zákone a to teda, že by nešlo o krajnú núdzu, ak by spôsobený následok bol zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Ďalším z možných riešení by bolo jednak sa vrátiť k tejto osvedčenej definícii z predchodcu súčasného TZ a zároveň nahradiť slovné spojenie „zrejme rovnako závažný“ pojmom „zjavne rovnako závažný“. Takto pozmenená definícia by zdôrazňovala nutnosť posudzovania subjektívneho nazerania osoby konajúcej pod hrozbou nebezpečenstva v krajnej núdzi. V relevantnej časti by tak § 24 ods. 2 TZ znel nasledovne: „Nejde o krajnú núdzu ...ak spôsobený následok je zjavne rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil.“ V prípade takéhoto pozmenenia právnej úpravy by sa závažnosť následku musela posudzovať v každom prípade zvlášť, bratím do úvahy jednak všetky okolnosti a súvislosti, ale takisto aj závažnosť a rozsah následku.²⁴

Jedným z ďalších riešení vzniknutej problematickej úpravy zásady proporcionality pri konaní v krajnej núdzi by bolo jej pozmenenie na príklade nutnej obrany a teda by sa toto ustanovenie doplnilo o nový odsek. Tento odsek by zohľadňoval pri odvracaní nebezpečenstva inštitútom krajnej núdze stav silného rozrušenia spôsobeným hroziacim nebezpečenstvom. Odsek, ktorým by sa doplnila súčasná úprava by mohol znieť napríklad takto: „Ten, kto odvracia nebezpečenstvo, nebude trestne zodpovedný, ak spôsobí rovnaký alebo závažnejší následok ako ten, ktorý hrozil, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom hroziacim nebezpečenstvom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia, kvôli ktorému nebol schopný rozpoznať závažnosť následku.“²⁵

Uvedomujem si, že problematických oblastí v súčasne platnej právnej úprave nutnej obrany a krajnej núdze ako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu je oveľa viac a dalo by sa o tejto téme písať ešte mnoho, no myslím si, že by to presiahlo rámec tohto článku. Je však nevyhnutné, aby o týchto problematických miestach prebiehala diskusia aj naďalej.

Záver

Ako je to už v úvode článku uvedené, jeho cieľom je predovšetkým poukázať na teoretické a aplikačné problémy súvisiace s aplikáciou nutnej obrany a krajnej núdze.

Na základe vypracovaného článku možno konštatovať, že súčasná úprava nutnej obrany a krajnej núdze vytvára efektívny právny rámec pre ich uplatňovanie. Avšak sú tu aj problematické oblasti, pri ktorých je veľmi dôležitá kontinuita celospoločenskej diskusie a snaha o riešenie.

Autor článku sa okrem pomenovania problematických miest v právnej úprave nutnej obrany a krajnej núdze podujal aj na čiastočné predostrenie riešení. A to konkrétne toho aká úprava právneho poriadku týchto trestnoprávnych inštitútov by, či už obmedzila alebo dokonca aj eliminovala ťažkosti, ktoré vznikajú pri aplikácii krajnej núdze a nutnej obrany ako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu.

Článok bol vypracovaný na základe poznatkov získaných štúdiom odbornej literatúry, zoznam ktorej je jeho súčasťou. Pri vypracovaní článku boli použité viaceré vedecké metódy, a to najmä metóda analýzy, syntézy, komparácie, historická metóda a opisná metóda.

Autor: JUDr. Samuel Csóka

Zoznam použitej literatúry

BURDA,E.: Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck, 2012, ISBN 978-80-7179-281-9, 305 s.

FICO, R. Nutná obrana. Tlač Ludoprint, as., Trenčianske tlačiarne a papierne, 2001. 124 s., 978-80-9682-93-4
IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHORA, J.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: WoltersKluwer, 2016, 541s. ISBN 978-80-8168-5095.
KUCHTA J., Několik poznámek k postavení a formulaci okolností vylučujúcich protiprávnosť v připravované rekodifikaci trestního zákona. In Trestněprávní revue, 2003, č.2, 47-52 s.

NOVOTNÝ, O. a kol.: Trestní právo hmotné, obecná čast, 4. Vyd., Praha, ASPI, 2003, 556 s., ISBN 978-80-7357-258-7

POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006., 126-133 s., ISBN 80-7251-222-6
SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ D. Základy trestní zodpovědnosti. Podstatně
přepracované a doplněné vydání. ORAC, Praha, 2003, 455 s., ISBN 80-86199-74-6

ŠAMÁL, P., PÚRY, F., RIZMAN, S., Trestní zákon, Komentář, 1. Díl, 6 doplněné a přepracované vydání, Praha: C.H. Beck, 2004, 742s., ISBN 80-7179-896-7

Rozhodnutie č. 20/1982, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov, zošit č. 4-5

¹ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 130
² POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 130
³ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 131
⁴ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 131
⁵ NOVOTNÝ, O. a kol.: Trestní právo hmotné, obecná čast, 4. Vyd., Praha, ASPI, 2003, s. 191-192
⁶ ŠÁMAL, P., PÚRY, F., RIZMAN, S., Trestní zákon, Komentář, 1. Díl, 6 doplněné a přepracované vydání, Praha: C.H. Beck, 2004, s. 120
⁷ SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ D. Základy trestní zodpovědnosti. Podstatně
přepracované a doplněné vydání. ORAC, Praha, 2003, s. 148
⁸ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 132
⁹ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkúz mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 132
¹⁰ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 132
¹¹ IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHORA, J., Trestné právo hmotné I. (Všeobecná časť), Wolters Kluwer (Iura Edition) (2016), s. 207
¹² POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkúz mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 132
¹³ FICO, R. Nutná obrana. Tlač Ludoprint, as., Trenčianske tlačiarne a papierne, 2001. s. 94
¹⁴ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 128
¹⁵ BURDA, E.: Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck, 2012. s.33
¹⁶ ZÁHORA, J. Niektoré možné aplikačné problémy nového Trestného zákona. In Justičná revue, r. 57, 2005, č. 11, s. 1341 - 1343
¹⁷ BURDA, E.: Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck, 2012. s.35
¹⁸ KUCHTA J., Několik poznámek k postavení a formulaci okolností vylučujúcich protiprávnosť v připravované rekodifikaci trestního zákona. In Trestněprávní revue, 2003, č.2, s. 49
¹⁹ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú zmezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 129
²⁰ Rozhodnutie č. 20/1982, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov, zošit č. 4-5, s. 279
²¹ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 129
²² SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ D. Základy trestní zodpovědnosti. Podstatně přepracované a doplněné vydání. ORAC, Praha, 2003, s. 14
²³ BURDA, E.: Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck, 2012. s.34
²⁴ BURDA, E.: Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha: C.H.Beck, 2012. s.34
²⁵ POLÁK, P.: Teoretické (aplikačné) problémy úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť v rekodifikovanom TZ. In: Trestněprávní prostředky boje proti kriminalite, Sborník příspěvkú z mezinárodního semináře, který se konal ve dnech 29-31.3. 2006 v Solenici. Praha: Policejní akademie ČR. 2006. s. 130